Telefon stíchol. Viera stála uprostred kuchyne, tlačila ho k hrudi oboma rukami. Teta Gizela hovorila presne štyri minúty – hlas suchý, vecný, bez jedinej slzy.
Daniel sedel na gauči. Televízor tímo bzučal niečo do pozadia. Ani sa neotočil, keď sa Viera objavila vo dverách.
– Daniel. Volala teta Gizela. Mama zomrela pred hodinou.
Skývol. Prešiel prstom po displeji telefónu – listoval niečím, už bolo jedno čím.
– Hm. Škoda.
– Musím ísť. Hneď teraz. Dve hodiny cesty. Daj kľúče od auta.
Daniel odložil telefón. Nie že by ho to dojalo – ale začul slovo „auto“. Pozrel na ňu zdola nahor s výrazom miernej mrzutosti, akoby ho požiadala presunúť skriňu.
– Nie. Auto potrebujem ja. Mama chcela, aby som ju odviezol k tete Zuzane. Sľúbil som jej to minulý týždeň.
Viera sa nepohla. Svetlo z kuchyne jej svietilo do chrbta, tvár zostala v tieni.
– Počul si, čo som povedala?
– Počul. Ale ona už je mŕtva. Kam sa ponáhľaš? Zajtra sadneš na autobus, dovezieš sa. A mama – je živá. Čaká. Sľúbil som.
Sekunda. Dve. Tri.
– To myslíš vážne?
– Absolútne. Mamu nenechám v štichu.
Viera vošla do izby. Postavila sa priamo pred televízor – tak, aby jej Daniel nemohol uniknúť pohľadom. Musel zdvihnúť oči.
– Opýtam sa ťa jeden raz. Jeden. Zamysli sa nad tým, čo si práve povedal. A odpovedz znova.
– Viera, nerob scény. Všetko som vysvetlil. Mama čaká, sľúbil som. S tvojím pohrebom sa cez noc nič nestane.
– S mojím pohrebom, – zopakovala pomaly.
– No, s pohrebom. Chápeš, o čom hovorím. Pôjdeš zajtra. Všetko zorganizujú aj bez teba, tam je teta, susedia.
Viera sa zohla trochu bližšie.
– Chápeš, že toto je posledný raz, keď ťa o niečo prosím? Nie druhý, nie tretí. Posledný.
– Preboha, Viera. Ty vždy z muchy robíš slona. Jeden deň! Jeden deň počkáš. Nič sa nezrúti. Mama poprosila – idem. Bodka.
– Mne zomrela mama, Daniel. A tvoja – ide na návštevu piť čaj.
– Neprekrucuj. Dlho sa chystala, Zuzana ju čaká. Sľúbil som. Chceš, aby som porušil slovo?
– Chcem, aby si si spomenul, s kým žiješ. A čo pre mňa tento deň znamená.
– Pamätám. Ale poriadok musí byť. Živí sú dôležitejší.
Viera sa vzpriamila. Pozrela na neho tak, ako by si chcela zapamätať tvár. Nie s nenávisťou. S niečím konečným.
– Dobre, – povedala.
To „dobre“ znela rovno. Bez urazenej pýchy. Bez zlomeného hlasu. Bez chvenia. Daniel si to nevšimol – už siahal po diaľkovom ovládači.
*
Viera vošla na chodbu. Otvorila hornú zásuvku komody – tú, ktorú Daniel otvoril presne nula ráz za sedem rokov. Vytiahla hrubú obálku so zipsom: svoj pas, list vlastníctva bytu, technický preukaz na auto, bankové dokumenty. Všetko – na jej meno. Uložila do kabelky.
Zvesila z vešiaka oba kľúče od auta. Obliekla si bundu. Obula sa.
– Kam ideš? – zakričal Daniel z izby.
– Idem. Rozlúčiť sa s mamou.
– Na čom? Veď som povedal – auto potrebujem!
Viera otvorila vchodové dvere. Daniel už stál na chodbe – bosý, s ovládačom v ruke, s trápnym výrazom urazeného pána domu.
– Auto je písané na mňa. Vždy bolo. Aj byt. Keď sa vrátim, zámok bude iný. Tvoje veci zložím k dverám. Zober si ich sám, alebo ich vynesiem.
– Čo to trepeš?
– Netrepem. Hovorím. Zrozumiteľne a jeden raz.
– Viera, počkaj. Počkaj! Nemôžeš len tak…
– Daniel. Mne zomrela mama. A ty si mi vysvetlil, že auto potrebuješ viac ty – odviezť svoju na čaj k sestre. To je všetko, čo som potrebovala počuť. Nič viac medzi nami nie je. Zbaľ si veci.
Dvere sa zavreli. Cvakol zámok. Dole zabuchli vchodové dvere. O minútu videl z okna, ako si sadá za volant – pokojne, bez zhonu, bez obzretia. Naštartovala. Vyšla z dvora. Ani sa nepozrela hore.
Daniel stál uprostred chodby. Vytočil jej číslo – dlhé tóny, bez odozvy. Napísal správu: „Vráť auto. Zbláznila si sa?“ Prečítané. Ticho. Ďalšiu: „Nerob blbosti. Mama čaká, musím ísť.“ Prečítané. Ticho.
O dvadsať minút zavolala mama.
– Daniel, kedy ma prídeš zobrať? Zuzana už prestrelila stôl.
– Situácia, mami. Viera vzala auto.
– Ako vzala? Veď je to vaše auto!
– Formálne… je písané na ňu.
– No a? Si muž! Povedz jej, nech ho vráti!
– Neberie mi telefón. Zavolám neskôr.
Sadol na gauč. Obchádzal byt. Všetko vyzeralo rovnako – nábytok, záclony, police. Ale Viera z tohto domu vytiahla dokumenty, kľúče a seba. Tri veci, na ktorých všetko držalo.
Telefon zazvonil. Viera. Schytil ho.
– Viera! Konečne. Počúvaj, nerobme…
– Drž hubu, – povedala. Ticho a krátko, ako cvaknutie. – Poviem to jeden raz. Byt patrí mne. Babka ho nechala, dokumenty sú na moje meno, ty to vieš dokonale. Auto som kúpila pred manželstvom. Peniaze na karte sú moje, ty si za sedem rokov neodložil ani cent. Vo vrecku tvojej bundy máš dvadsať eur – stačí na taxík pre tvoju mamu. Tesne, ale stačí.
– Viera, počkaj…
– Zámok dnes vymením, poprosím susedu Ivetu, aby pustila majstra. Tvoje veci zložím. Budú stáť pri dverách. Dva dni. Potom ich vynesiem na smetisko.
– Nemáš právo…
– Mám. Každý papier. Každý podpis. Všetko – moje. A ty si za sedem rokov neobťažoval dať na seba ani rýchlovarnú kanvicu.
– To je podlé!
– Podlé je povedať žene, že nemusí ísť pochovať matku. Pretože potrebuješ auto odviezť svoju na čaj. Toto je podlé. A ja si len beriem, čo je moje.
Ticho v slúchadle trvalo štyri sekundy.
– Viera, prestrelil som. No hlupák, no som povedal blbosť. Poďme sa normálne porozprávať, keď sa vrátiš.
– K tebe sa nevrátim. Skončili sme. Už nevolaj.
Tón.
Daniel sedel s telefónom v ruke. Vytočil znova – účastník nedostupný. Ešte raz – to isté. Zablokovala mu číslo.
Sáhol do vrecka bundy. Dve pokrčené bankovky. Desať a desať. Aj to vypočítala – presne toľko, aby stačilo na taxík k tete Zuzane a späť. Ani cent navyše.
Karta prázdna – skontroloval. Na iných účtoch – nula. Nikdy sa o to nezaujímal. Stačilo mu, čo mu Viera dávala. Byt – jej. Auto – jej. Peniaze – jej. Žil v cudzom dome sedem rokov a nikdy sa nad tým nezamyslel.
Mama čakala pri vchode. Malá postava v zelenom kabáte, s taškou darčekov pre sestru. Taxík zastavil, nastúpila, obzrela si interiér.
– Taxík? Vážne? A kde je auto?
– U Viery.
– Tak si ho zober!
– Odviezla sa na ňom. Natrvalo.
Mama stíchla. Zahľadela sa do operadla predného sedadla.
– Čože – natrvalo?
– To. Odíšla. Povedala, nech si veci zoberiem do dvoch dní. Zámok dnes vymení.
– Kvôli čomu?
– Kvôli tomu, že som jej povedal, nech nejde na pohreb. Že auto potrebujem ja.
Mama sa otočila k nemu. V očiach – nie výčitky. Zmätenie. Nechápala, ako prosba odviezť ju k sestre mohla vyústiť do katastrofy.
– No to si sa vyjadril, Daniel.
– Nemyslel som, že to vezme tak…
– Ale mal si myslieť! Že žene zomrela mama, a ty jej – „počkáš“? Ty si bol vôbec pri zmysloch?
– Ty si sama chcela, aby som ťa odviezol!
– Chcela som, aby si ma odviezol. Nechcela som, aby si ženu nepustil na pohreb! To si vymyslel sám!
Taxík prechádzal mestom. Tachometer tikotal. Daniel pozeral na čísla – rástli a každé euro odhryzávalo z jeho posledných peňazí. Keď auto zastavilo pred domom tety Zuzany, na tachometri bolo osem eur. Späť – ďalších osem. Zvyšok – na jedlo. Možno. Na jeden deň.
Mama vystúpila. Obrátila sa. Taška s darčekmi sa krčila v rukách.
– A teraz kam pôjdeš?
– K tebe. Ak ma pustíš.
– Mám izbu a kuchyňu, Daniel. Rozkladačku v komore.
– Tak rozkladačku.
Pokrútila hlavou. Vošla do vchodu. Dvere sa za ňou zavreli.
Daniel zostal stáť na chodníku. Vo vrecku – dvanásť eur v drobákoch a pokrčených bankovkách. Na karte – prázdno. Za chrbtom – mesto, v ktorom nemal už ani jeden štvorcový meter.
Vytiahol telefón. Vytočil číslo Viery. Dlhé tóny. Potom mechanický hlas: „Účastník je nedostupný.“
Odložil telefón. Pozrel na svoje ruky – prázdne. Ako všetko ostatné.
A Viera v tom čase stála v izbe svojej mamy. Teta Gizela – napravo, susedia – vzadu. Robila to, čo mala. Lúčila sa. Lebo pre ňu si mŕtvi zaslúžili aspoň toľko úcty ako živí. A určite viac – ako muž, ktorý za sedem rokov nikdy nepochopil, vedľa koho žije.
