Marta Kováčová stála pri okne a pozerala, ako mráz kreslí na skle vzory. Tridsať pod nulou sľubovali. Možno aj viac.
Načúvala.
Zospodu – hlasy. Potom krik:
– Do večera! Počujete?! Do večera aby tu mačka nebola!
Peter Novák. Predseda domu.
Marta odstúpila od okna, prehodila si šatku a vyšla na chodbu. Zišla na prízemie. Tam už stáli susedia – niekto v papučiach, niekto v rozopnutej bunde. Všetci mlčky hľadeli na Petra Nováka, a on stál uprostred vchodu, červený, rozpálený, a ukazoval prstom do kúta.
Tam, na radiátore, sa schúlil ryšavý kocúr.
Vychudnutý. S roztrhnutým uchom. Triasol sa.
– Tu! – zareval predseda. – Tu máte tú čučoriedku! Všade chlpy! Smrad! Ja som zodpovedný za poriadok, a vy tu robíte útulok!
– Peter Novák, – ticho povedala teta Zuzana z tretieho poschodia, – veď on nikomu neprekáža.
– Neprekáža?! – Peter Novák sa otočil k nej tak prudko, že žena ustúpila. – A kto sa sťažoval, že sú chlpy všade?! A kto hovoril, že má blchy?! Ja si tu snáď robím srandu?!
Teta Zuzana odvrátila pohľad.
Marta Kováčová zovrela ruky v päste.
Chcela niečo povedať. Chcela. Ale hrdlo sa jej stiahlo a slová uviazli niekde vnútri.
– Skrátka, – odsekol predseda, – do šiestej večera – aby po ňom nebolo ani stopy. Neupratáte sami – vyhodím ho von. Jasné?
Prezrel všetkých. Nikto neodpovedal.
– Jasné, hovorím?!
– Jasné, – zamrmlal niekto z chlapov.
Peter Novák prikývol, buchol dverami a odišiel.
Susedia sa pomaly rozišli, vzdychajúc.
A kocúr zostal ležať na radiátore – ryšavá guča, čo ani nevedela, že ju chcú vyhodiť do mrazu.
Marta Kováčová vystúpila k sebe na štvrté poschodie. Zatvorila dvere. Sadla si v kuchyni a zadívala sa do steny.
Večer bude tridsať pod nulou.
On zamrzne.
Vedela to presne.
Pretože raz v zime našla pod vchodom vrabca – malého, zmrznutého, s krídelkami pritisnutými k telu. Doniesla ho domov, ohrievala, ale bolo neskoro. Príliš neskoro.
Marta vstala, pristúpila k oknu.
– Bože, – vydýchla potichu, – čo teraz.
Marta si znova sadla. Ruky sa jej triasli.
Bála sa. Bála sa škandálu. Bála sa, že Peter Novák začne revať. Že sa susedia odvrátia. Že ju nazvú šialenou.
Ale najviac sa bála predstaviť si, ako ryšavá guča leží v záveji – stuhnutá, s otvorenými očami.
Marta Kováčová zišla dole až neskoro popoludní.
Kocúr stále ležal na radiátore. Zdvihol hlavu, keď prišla. Pozrel sa na ňu – žltými, ostražitými očami.
– Čo tu robíš? – zamrmlala. – Nemáš kam ísť?
Kocúr mlčal.
Marta natiahla ruku – pohladkala ho po roztrhanej srsti. Trhol sa, ale neušiel. Ticho zamrnčal.
Vystúpila späť k sebe.
O pol šiestej sa na chodbe znova ozvali hlasy. Marta vyzrela na chodbu – dvere pootvorila, len trošku.
Peter Novák stál dole. Vedľa neho dvaja chlapi z vedľajšieho vchodu. Jeden držal vrece.
– Tu je, ten parazit, – povedal predseda, kývajúc na kocúra. – Berte ho.
Chlap s vrecom vykročil vpred.
A tu – ako naschvál – z bytu vyšla suseda Zuzana. Uvidela ich, zastala.
– Čo robíte?
– Čo, nevidíš? – odsekol Peter Novák. – Upratujeme, ako sme sa dohodli.
– Peter Novák, možno netreba? – ticho povedala teta Zuzana. – Možno si ho niekto vezme?
– Kto si ho vezme?! – zareval. – Ty?! Alebo tí všetci, čo tu bývajú a mlčia?! Nie! Zasa to musím riešiť ja!
Teta Zuzana odvrátila pohľad.
– Presne tak, – vycedil predseda.
Marta stála hore a počúvala. Srdce jej bilo tak, že sa jej zdalo, že vyskočí.
Dolu chlap hodil vrece na kocúra. Ten zareval – divo, zúfalo. Škriabal sa. Ale aj tak ho napchali dnu a zaviazali.
– A je to, – povedal Peter Novák. – Neste ho ku smetiaku. Vyslobodí sa sám, ak je múdry.
Chlapi niesli vrece k východu.
Dvere buchli.
Marta pustila kľučku. Ruky sa jej triasli. Nohy sa podlamovali.
Vrátila sa do kuchyne. Sadla si. Zadívala sa do steny.
Ale o minútu – vyskočila.
Schytila kabát. Natiahla si kožuchy. Prehodila šatku.
Vybehla na schody.
Zišla dole – tak rýchlo, že na zákrute skoro spadla.
Rozrazila dvere vchodu.
Marta bežala ku smetiaku.
Vrece ležalo v záveji pri kontajneri.
Rozviazala ho. Ruky sa jej triasli – uzol sa nedal rozviazať.
Vrece sa otvorilo.
– Živý, – vydýchla Marta. – Živý, vďaka Bohu.
Schytila kocúra – bol ľahký, takmer beztiažový. Pritlačila si ho k hrudi, zakryla kabátom.
Bežala späť.
Na chodbe – znova hlasy.
Peter Novák stál pri poštových schránkach. Fajčil. Uvidel ju – s kocúrom v náručí – a tvár sa mu skrivila.
– Čo to robíš?! – zareval.
Marta zastala. Nadýchla sa.
– Beriem si ho k sebe, – povedala. Hlas sa jej triasol, ale slová boli zreteľné.
– Kam si ho berieš?! – Peter Novák pristúpil k nej. – Povedal som – nech po ňom niet ani stopy!
– Povedali ste – nech nie je na chodbe, – Marta zdvihla bradu. – Tak si ho beriem. Do bytu. K sebe.
– Ty si sa zbláznila?! – strčil jej prstom do hrude.
Marta vystúpila na štvrté poschodie.
Vošla do bytu. Zatvorila dvere.
Sadla si na zem – rovno v kabáte, v kožuchoch.
Kocúr ležal na jej kolenách. Otvoril jedno oko – pozrel na ňu.
– Hotovo, – zašepkala Marta. – Hotovo. Teraz si doma.
Ruky sa jej triasli. Po lícach jej tiekli slzy.
Ale vnútri – prvýkrát po mnohých rokoch – bolo teplo a pokojne.
O týždeň prišiel Peter Novák k Marte.
Zaklopal na dvere – nie hlasno, takmer nesmelo.
Ona otvorila. Prekvapila sa.
– Vy? Čo sa stalo?
Stál na prahu – bez bundy, v starom svetri.
– Môžem? – spýtal sa.
Marta prikývla. Pustila ho.
Peter Novák prešiel do kuchyne. Sadol si. Kocúr zoskočil z parapety, obišiel jeho topánky a odišiel do izby.
– Čaj? – ponúkla Marta.
– Netreba.
Chvíľu mlčal. Potom si vzdychol.
– Neprišiel som sa ospravedlniť, – Peter Novák si povzdychol. – Len som chcel povedať. Že ste urobili dobre.
Vstal. Šiel k dverám.
– Peter Novák, – zavolala ho Marta.
Obzrel sa.
– Čaj si predsa len dáte?
Zastal. Potom prikývol.
– Dám.
Sedeli v kuchyni – pili čaj, mlčali. Kocúr vyskočil Marte na kolená. Zamrnčal.
– Ako ste ho nazvali? – spýtal sa predseda.
– Ryško, – usmiala sa Marta. – Jednoducho Ryško.
Peter Novák prikývol. Dopil čaj. Vstal.
– Tak ja pôjdem.
– Peter Novák, – znova ho zavolala Marta. – Ak by ste chceli, príďte. Na čaj.
Pozrel na ňu. Uškrnul sa.
– Prídem.
Prešiel mesiac. Potom druhý.
Ryško sa vykŕmil. Srsť sa mu zaleskla. Ucho sa zahojilo. Spával na parapete – tam, kde svietilo slnko po raňajkách.
Susedia si zvykli. Teta Zuzana občas nosila zvyšky rýb. Naďa – ponúkala smotanou. Aj chlap z piateho poschodia raz priniesol škrabadlo.
– Tu, našiel som ho pri smetiaku, – povedal. – Zdá sa celé.
Marta Kováčová prijímala dary – a vždy sa čudovala.
Za oknom padal sneh. Mráz kreslil na skle vzory.
Ale v byte bolo teplo.
A na duši – tiež.
