Božena Krajčírová položila telefón a chvíľu hľadela na prístroj, akoby on mohol za všetko.
Za dvadsaťdva rokov v realitách predala byty s dlhmi, s prihlásenými príbuznými, s tečúcimi rúrami a s výhľadom na cintorín. Raz dokonca s papagájom, čo klel v troch rečiach. Ale aby kocúra zahrnuli do zmluvy ako vecné bremeno, to sa ešte nestalo.
„Takže, opakujem podmienky,“ povedala si sama pre seba, listujúc v notesi. „Dvojizbový, Štefánikova ulica, tretie poschodie, šesťdesiatdva metrov. Majiteľka zomrela v januári. Dedičia – syn a dcéra z Košíc. Chcú predať rýchlo. Kocúra si neberú, do útulku nedajú, utratiť nedovolia. Kocúr je v cene.“
Vzdychla a do inzerátu pridala vetu, pri ktorej by každému právnikovi nabehla husia koža: „V cene je kocúr. Dohoda možná.“
Prvá obhliadka bola v sobotu.
Božena Krajčírová otvorila dvere a vpustila kupujúcu – vysokú ženu okolo päťdesiatpäťky v sivom kabáte. Prekročila prah a zastala. V byte to voňalo tak, ako voňalo v domácnostiach, kde dlho žil osamelý starší človek: levanduľovým mydlom, starými knihami, troškou valeriány.
„Ľubica Novotná,“ predstavila sa žena bez toho, aby podala ruku. Obzrela sa. „A kde je ten váš… bonus?“
Kocúr sedel na parapete vo veľkej izbe – obrovský, ryšavo-biely. Hľadel na Ľubicu Novotnú bez žmurknutia a v jeho pohľade nebol ani strach, ani zvedavosť. Iba unavená, nekonečná trpezlivosť.
Tak pozerajú tí, ktorých už niekedy opustili.
Ľubica Novotná obišla byt mlčky. Prstom prešla po chrbtoch kníh na poličke – Hviezdoslav, Kukučín, Timrava, prečítané až do rozpadnutých väzieb. Nazrela do kuchyne, kde na stene visel trhací kalendár, zastavený na sedemnástom januári. Na parapete – tri hrnce so zaschnutou muškátovou. A miska. Čistá, prázdna, stojaca presne na svojom mieste – pri ľavej nohe stoličky.
„Kŕmi ho niekto?“ spýtala sa bez otáčania.
„Susedka,“ povedala Božena Krajčírová. „Zdenka Horváthová z tridsiatej šiestej. Chodieva dvakrát denne. Dedičia jej za to platia. Málo, ale platia.“
Ľubica Novotná sa vrátila do izby. Kocúr nezmenil polohu – sedel na parapete, s prednými labkami zastrčenými pod sebou, a hľadel do dvora. Tam sa hojdali vo vetre holé februárové topole a medzi nimi chodila žena s kočíkom.
„Ako sa volá?“
„Móric. Tak povedali dedičia.“
„Móric,“ zopakovala Ľubica Novotná bez výrazu.
Kocúr neotočil hlavu.
Zavolala o tri dni.
„Božena Krajčírová, rozmýšľala som. Štvrť je dobrá, metro blízko. Ale cena je aj tak nad trhom, aj s tým… prívažkom. A rekonštrukciu treba – tie tapety, to linoleum. Vzala by som, ak zhodíte ešte tristo eur.“
„Skúsim sa porozprávať.“
Dedičia zhodili dvesto. Ľubica Novotná súhlasila.
Vybaľovanie trvalo tri týždne. Ľubica Novotná prišla do bytu ešte dvakrát – s metrom a notesom. Merrala steny, zapisovala si, odhadovala. Kocúr pozoroval. Keď si druhýkrát drepela pri okne, kontrolujúc radiátor, zoskočil z parapetu, prišiel a sadol si vedľa – v polmetrovej vzdialenosti. Nie bližšie.
„No, vitaj,“ povedala mu.
Móric žmurkol. Raz, pomaly. A odvrátil sa.
Zdenka Horváthová z tridsiatej šiestej bola drobná, suchá žena s vyľakanými očami. Čakala na Ľubicu Novotnú pri dverách v deň podpisu odovzdávacieho protokolu.
„Vy ste nová majiteľka?“
„Dúfam, že áno.“
„Poviem vám o Móricovi. Viera Valentová, bývalá majiteľka, nech odpočíva v pokoji, ho pred desiatimi rokmi našla. Sedel pri vchode, v novembri, celý dotrhaný. Ona ho vyliečila, vykŕmila. Odvtedy sa od nej nepohol ani na krok.“
Zdenka Horváthová sa odmlčala a dodala tichšie:
„Keď spadla, mozgová porážka, rovno v kuchyni, on ležal vedľa nej. Záchranka prišla, dvere vylomili, a on pri jej hlave. A neodišiel.“
Ľubica Novotná počúvala, stojac vo dverách, a v rukách držala zväzok nových kľúčov. Tri kľúče. Dva od zámkov. Jeden od poštovej schránky, do ktorej už nikto nemal nazerať.
„Nie je zlý,“ pokračovala Zdenka Horváthová. „Neškriabe, nábytok neničí. Len… nedá sa chytiť. Ja ho kŕmim dva mesiace, a on ku mne ani raz neprišiel. Je, keď odídem. Misku postavím – a za dvere. Vrátim sa – prázdno. Ale aby pri mne – ani raz.“
„Možno sa bojí.“
„Nebojí sa. Čaká. Sadne si ku dverám a pozerá. Každý večer, okolo šiestej. Viera Valentová sa o šiestej vracala z prechádzky.“
Ľubica Novotná sa nasťahovala v sobotu. Vecí bolo málo, bola zvyknutá žiť skromne. Dvadsať rokov zdravotná sestra na kardiológii, potom lekárska pozícia, potom prepúšťanie, výmena, prenajatá izba v Petržalke, z ktorej ju boleli kolená aj duša. Vlastné bývanie bolo snom takým dávnym, že už skoro prestal byť snom a stal sa len plánom. Peniaze šetrila deväť rokov.
Sťahováci vniesli gauč, dve skrine, škatule s riadom. Móric zmizol. Ľubica Novotná ho našla v komore – vtisol sa za žehliacu dosku a sedel tam, s ušami pritisnutými, obrovský a nehybný.
„Rozumiem,“ povedala mu. „Je ti ťažko. Mne tiež.“
Postavila misku k ľavej nohe stoličky, na to isté miesto, kde stála predchádzajúca, a vyšla von, zatvoriac dvere kuchyne.
Ráno bola miska prázdna.
Prešiel mesiac. Žili paralelne – v tých istých stenách, ale v odlišných svetoch.
Ľubica Novotná vstávala o šiestej, pila kávu v kuchyni, odchádzala na službu. Zamestnala sa v poliklinike na Ružinovskej, nie kardiológia, samozrejme, ale po roku bez práce si nemohla vyberať.
Móric sa objavoval v kuchyni len po cvaknutí zámky. Vedela to, lebo nechávala na stole svoj vlas – dlhý, šedivý – naprieč miskou. Každý večer vlas ležal na podlahe. Znamenalo to, že jedol.
Po večeroch sedávala v kresle pri okne a čítala – tie isté knihy z police, ktoré zostali po Viere Valentovej. Hviezdoslav bol celý v ceruzkových poznámkach: tenkým, úhľadným písmom na okrajoch stáli výkričníky, občas jedno slovo: „áno“, „presne“, „aj ja“. Ľubica Novotná čítala tieto poznámky a cítila zvláštne, nie smútok, nie. Rozpoznanie. Akoby žena, ktorú nikdy nevidela, rozmýšľala ako ona.
Móric v tom čase sedával v chodbe. Nie v izbe – v chodbe. Pri vchodových dverách. Každý večer, presne o šiestej. Čakal.
Koncom marca Ľubica Novotná ochorela. Chrípka ju skolila za jednu noc – teplota tridsaťdeväť, hrdlo, lomota v každom kĺbe. Zavolala do práce, vypila paracetamol a ľahla si. Vstať, aby sa najedla, nemala silu. Vstať, aby nakŕmila kocúra, tiež nie.
„Móric,“ zavolala z izby chrapľavým hlasom. „Prepáč. Teraz nemôžem.“
Ticho.
Prepracovala sa do sna, ťažkého, lepkavého, s bzučiacou hlavou. Zobudilo ju, že niečo tlačilo na nohy. Nie silno. Len ťarcha – teplá, pravidelná, živá.
Móric ležal v nohách postele. Stočený do klbka a hľadel na ňu bez žmurknutia, vážne, pozorne. Prvýkrát za mesiac nebol v chodbe, nie v komore, nie za žehliacou doskou. Bol tu.
Ľubica Novotná sa nepohla. Bála sa – že sa pohne a on odíde. Len naňho hľadela a on na ňu a medzi nimi bolo to ticho, v ktorom slová netreba, lebo všetko je už povedané.
„Ty to už vieš,“ zašepkala.
Móric pritisol uši, položil hlavu na labky a zavrel oči.
Neodišiel.
Tri dni bola chorá a tri dni ležal v nohách. Odchádzal len k miske – aj tak sa prinútila vstať, nasypať krmivo – a vracal sa. Na tretí deň, keď teplota klesla a Ľubica Novotná sedela v kuchyni, zabalená v deke, s hrnčekom vývaru, Móric vyskočil na stoličku. Sadol si vedľa. A zamrnčal.
Potichu, s chrapotom, akoby zabudol ako a teraz si spomínal.
Ľubica Novotná odložila hrnček. Zložila okuliare. Natiahla ruku – pomaly, dlaňou nahor.
Móric oňuchal jej prsty. A strkal čelom do dlane.
Plakala. Nie od dojatia, nebola z tých, čo plačú od dojatia. Plakala, pretože zrazu pochopila jednoduchú, jasnú vec: kúpila cudzí život s cudzími knihami a cudzím kocúrom, pretože na vlastný nemala. A on ostal v cudzom živote s cudzou ženou, pretože ho nemali kam dať. Dve bremená. Dva prívažky. Dve bytosti navyše, ktoré zahrnuli do ceny.
A teraz sedia v kuchyni vedľa seba a jednému je pätnásť mačacích rokov a druhej päťdesiatšesť ľudských a obom je spolu teplo.
Móric mrnčal a Ľubica Novotná držala dlaň na jeho veľkej, ťažkej hlave a myslela si, že toto je možno to pravé – keď nečakáš, nehľadáš, neprosíš. A ono príde.
Do mája Ľubica Novotná strhala staré tapety, tie v drobnom hnedom kvietku, od ktorých bol byt tmavší, než bol. Namaľovala steny na teplú mliečnu. Linoleum zatiaľ nechala – peňazí na všetko naraz nemala, ale to už nebolo dôležité. Byt prestal byť cudzí. Ani sama nezbadala, kedy presne.
Knihy Viery Valentovej ostali na poličke. Ľubica Novotná pridala k nim svoje – málo, pätnásť kusov. Hviezdoslav s ceruzkovými poznámkami stál na svojom mieste. Občas ho večerami otvorila a nečítala rozprávku, ale okraje – cudzie „áno“, „presne“, „aj ja“. A prikyvovala.
Muškáty vyhodila ešte po nasťahovaní – zaschnuté na smrť, nezachrániteľné. Až teraz zasadila nové. Postavila ich na ten istý parapet, kde Móric sedel v prvý deň obhliadky. Teraz tam sedával menej. Častejšie na kresle, vedľa nej. Alebo na kolenách, ak bol večer dlhý a kniha dobrá.
O šiestej už nechodieval k dverám.
V júni Božena Krajčírová, realitná maklérka, náhodne stretla Ľubicu Novotnú v Kauflande na Štefánikovej. Ľubica Novotná stála v rade s mačacím krmivom a balíkom kefíru.
„Akože byt?“ spýtala sa Božena Krajčírová. „Neľutujete?“
„Nie.“
„A kocúr?“
Ľubica Novotná sa odmlčala. Preložila krmivo z jednej ruky do druhej.
„Viete, Božena Krajčírová,“ povedala, „oni vtedy zbytočne znížili cenu. Mali ju zvýšiť.“
Božena Krajčírová sa zasmiala. Ale Ľubica Novotná nie. Nežartovala.
Doma na ňu čakal Móric. Sedel v predsieni, pri papučiach. Toto bolo jeho nové miesto. A keď cvakol zámok, zdvihol hlavu a žmurkol raz, pomaly.
Tak vítajú tých, na ktorých veľmi čakajú.
