Celý život Peter túžil po synovi. Už mu vymyslel aj meno – Tomáš. Osud to však zariadil inak a doma mu rástli tri dcéry.
Manželka Zuzana nestrácala dobrú náladu:
„Ale pozri, aké máme krásavice!“ opakovala.
Peter sa s úsmevom prikývol. Svoje bystré dievčatá mal nesmierne rád. No občas pocítil tichú závisť, keď videl suseda, ako si kope loptu so svojimi synmi.
„No tak, Peter! Tvoja Hanka chodí na karate. Bije sa lepšie ako hocijaký chlapec,“ hovorieval mu kamarát.
Peter sa zasmial. Hanka mala desať rokov a bola naozaj bojovné dievča. Jej sestry – sedemročné dvojičky Zuzka a Ivka – tiež neboli žiadne ospanlivce.
Napriek tomu ho sen o synovi neopúšťal…
Aj jeho dcéry mali sen – domáceho miláčika.
„To teda nie. Neznesiem doma večne štekajúcu potvoru,“ oháňal sa Peter, keď ho dievčatá prosili o psa.
„Mačka zničí všetky tapety. Škrečky smrdia. Papagáj je príliš hlučný,“ zamietal muž všetky ďalšie návrhy.
Dievčatá sa mračili a dokonca sa aj urážali.
„Veď u Natálie a Lenky doma žijú dvaja psi! A nič sa nedeje!“ rozhorčene šepkala Hanka, ale otec zostal neoblomný.
„Niečo vymyslíme,“ utešovala všetkých Zuzka, ktorá sa nikdy nevzdávala.
Blížili sa Petrove narodeniny. Dievčatá sedeli v Hankinej izbe a dohadovali sa, čo otcovi darovať.
„Termosku? Holiacu súpravu?“
„Ale no tak! To je všetko príliš obyčajné!“
„Tak si to vymysli sama, keď si taká múdra! My nakreslíme pohľadnicu! Do sviatku zostávajú dva dni!“
„To by som ešte počula, škôlka! Darček musí byť prekvapivý a nezabudnuteľný! To hovorí mama.“
Diskusia trvala už pol hodiny a hrozilo, že prerastie do bitky, keď zrazu zazvonil telefón:
„Hanka, vyniesli ste smeti?“ opýtala sa mama.
„Jasné… nezabudli. Všetko sme vyniesli. Už ideš domov?“ klamala Hanka bez mihnutia oka. A keď sa uistila, že mama nebude skoro, rýchlo sa začala chystať.
„Ideme s tebou!“ podporili sestru dvojičky.
„No čo, s jedným smetným vrecom pôjdeme všetky tri?“ zamračila sa Hanka.
O pár minút však celá partia už vyšla z domu.
„Počujete? Zdá sa, že tam, pri smetiaku,“ povedala ticho Ivka.
Dievčatá stíchli a prikývli. Keď prišli bližšie, zistili, že z kontajnerov sa ozýva žalostné mňaukanie.
„Veď predsa nemohli do kontajnera strčiť mačku?“ povedala neisto Hanka.
Zuzka len pokrčila plecami a začala energicky vyhadzovať vrecia, ktorými bola nádoba naplnená.
Sestry s mračiacimi tvárami jej začali pomáhať. Akoby počul, že pomoc je blízko, kôň vydal zúfalý výkrik.
„Dúfam, že sa na nás nevyhúli odtiaľ. A prečo ešte nevyliezol? Uviazol snáď?“ pachťala sa Hanka, prevesená cez okraj kontajnera.
Z druhej strany energicky pracovali Zuzka a Ivka.
O pár minút našli odpoveď na otázku:
„Tí dospelí sa už úplne zbláznili. Len to muselo niekoho napadnúť – zabaliť mačku do smetného vreca a vyhodiť!“ rozhorčovala sa Hanka, rozväzujúc šuštivý plast, v ktorom sedela vystrašená ryšavá mačka.
„Aká je krásna a milá! Ako mohli takú chudinku vyhodiť?“ povzdychla si Ivka.
Mačka sa hneď vyškriabala dievčaťu na ruky a pritisla sa, trasúc sa strachom.
„Čo to tu vyvádzate, vy malé banditky? Všetky smeti ste vyhádzali na cestu! To sa sťažujem vašim rodičom. Iste, vymysleli ste si zábavu, kým otec a mama nie sú doma!“ rozhorčene kričala na celý dvor pani Zora.
Hádať sa s hrozivou ženou bolo zbytočné. Napriek svojmu pokročilému veku sa rýchlo blížila k dievčatám.
„Bežíme,“ zavelila hneď Hanka.
A sestry sa rozbehli k vchodu. Za nimi sa ozývali hrozivé výkriky pani Zory.
„Uf, myslím, že sme to prežili,“ vydýchla Zuzka, zabuchnúc vchodové dvere.
„Ešte sa sťažuje. Uvidíte. Pamätáte, ako sme rozbili okno na chodbe? Hneď tam bola a večer to povedala otcovi,“ uškrnula sa Hanka, spomínajúc na ich výčiny.
Peter sa medzitým vracal domov z práce. Mal výbornú náladu. Pred ním boli víkend a narodeniny. Od detstva miloval tento sviatok a tešil sa, že ho strávi v rodinnom kruhu.
Zrazu sa pri ňom zjavila cigánka:
„Nečakaný darček ťa čaká, drahý! Budeš rád, budeš sa smiať!“ povedala rýchlo, dotkla sa mužovej ruky a hneď odišla preč.
„Zvláštne veštice v dnešnej dobe. Kedysi prosili o zlatú ruku,“ uškrnul sa v duchu Peter a bez toho, aby pripisoval cigánkiným slovám akýkoľvek význam, ponáhľal sa domov…
Domov medzitým prebiehala živá diskusia:
„A čo bude dávať mama? Zistili ste?“ opýtala sa Hanka sestier, ale tie len pokrčili plecami.
„Spýtala som sa, ale mama povedala, že je to prekvapenie. Všetko sa dozvieme, keď príde čas,“ odpovedala Zuzka.
A to bolo zvláštne. Mama sa predsa vždy na otcov sviatok pripravovala s nimi.
„Videla som, ako do darčekovej obálky niečo vkladala. Možno poukaz do kúpeľov? Pamätáte, ako snívali o spoločnej dovolenke?“ zamyslene povedala Ivka.
„Možné. Ale naše prekvapenie nebude horšie. A zostane v pamäti na dlho a pre otca to bude úplná nečakanosť,“ zachichotala sa Hanka.
„Hlavne, aby to nenašiel skôr, než má,“ priložila si prst na pery Zuzka.
Vtom zazvonil zvonček a dievčatá sa rozbehli otvárať. Na prahu stáli rodičia.
„Dnes ste nejaké príliš tiché. No tak, hned sa priznajte, čo ste opäť vyviedli,“ povedala Zuzana, pozorne si prezerajúc dcéry.
Sestry ju však ubezpečili, že je všetko v poriadku.
„Dokonca sme vyniesli smeti!“ zahlásila Hanka.
„To je dobre. A prečo je v kúpeľni taká mokrina?“ opýtala sa matka, blížiac sa k umývadlu.
Dievčatá sa pozreli po sebe.
„Prepáč, mami, chcela som si vyprať tričko. Trochu som si ho zašpinila,“ sklopila oči Ivka.
„Ani deň bez dobrodružstva!“ zasmial sa Peter. Mal výbornú náladu.
Dievčatá sa rýchlo rozišli do izieb a bez zbytočného prehovárania išli spať.
„Rastie nám partia… Pozri, aké sú dnes poslušné. Zrejme mi chystajú prekvapenie,“ usmial sa Peter, bozkávajúc manželku.
„Skôr to vyzerá ako ticho pred búrkou,“ povedala pochybovačne Zuzana. Svoje dcéry poznala príliš dobre…
Už ležali, keď sa z Hankinej izby ozval akýsi hluk.
„Zdalo sa mi, že niekto mňaukal,“ zašepkal zo spánku Peter.
Keď vošli do detskej izby, Hanka sedela so Zuzkou:
„Zdal sa mi zlý sen, ale už je v poriadku. Môžem spať s Hankou, dobre?“ ticho povedala dievčina.
„Samozrejme, zlatko. Naozaj nepotrebujeme pomôcť?“ spýtala sa Zuzana.
Sestry prikývli a zvyšok noci prebehol pokojne…
V predvečer narodenín Peter zle spal. Snívali sa mu nejaké nočné mory o ryšavej cigánke. Mňaukala a pozerala na neho jasne zelenými očami.
Konečne muž otvoril oči a strhol sa. Priamo na jeho hrudi sedela ryšavá obluda a vŕtala sa mu pohľadom!
„Mňau,“ pozdravilo monštrum Petra.
„Áááá,“ vydralo sa z muža.
Zuzana hneď vyskočila, snažiac sa pochopiť, čo sa deje.
„Čo? Čo je to?“ konečne, zajakajúc sa, povedal oslávenec, hľadiac na ryšavú mačku, ktorá sa už snažila usadiť mu pri nohách.
Zuzana nechápavo žmurkala.
„Ale, oci! Už si videl naše prekvapenie!“ snažiac sa hovoriť čo najveselšie, vošla do izby Hanka.
Za ňou sa pritiahli dvojičky:
„Všetko najlepšie k narodeninám, oci! Rozhodli sme sa ti urobiť nezabudnuteľný darček. Zoznám sa s Puzíkom. Je veľmi dobrý, pokojný a vychovaný kocúr.
Mimochodom, už druhý deň u nás žije a vy ste si ho ani nevšimli. Všetky gauče sú celé a tapety tiež,“ pretekali sa vo vysvetľovaní Ivka a Zuzka.
Zuzana sa zasmiala, hľadiac, ako Peter lapá po dychu.
„Hlavne sa neboj, oci. Mama ti teraz daruje poukaz do kúpeľov a vy si pekne oddýchnete ďaleko od nás. A my to tu samé zvládneme,“ vyhŕkla Hanka.
„Aké kúpele? Počkajte, dievčatá,“ Zuzana prekvapene pozrela na dcéry.
„Ale veď tvoj darček v obálke nie je výlet na dovolenku? Ja som to videla,“ prišla na pomoc sestre Ivka.
Zuzana sa nervózne zasmiala.
„Zdá sa, že v tomto dome sa nedá nič utajiť,“ povedala konečne.
„Ale čo mám teraz robiť s tou zverou?“ bezradne sa spýtal Peter, pozorujúc, ako kocúr ticho pradie pri jeho nohách.
„Chápeš, oci, stalo sa to náhodou. Vyšli sme na dvor a našli sme mačku vo vrecku… v smetnom kontajneri. A potom sa objavila pani Zora. Tak kričala. No, vieš sám, aká vie byť…“ začala Hanka.
„My sme sa zľakli a utekali, čo nám sily stačili, domov,“ autoritatívne dodala Zuzka.
„Všetko sa to tak nejako stalo a mačka sa ocitla u nás doma. Ale predsa ju nemôžeme vyhodiť späť na smetisko? My sme ju aj umyli a dali do poriadku. Je veľmi pokojná a trpezlivá,“ so slzami v očiach povedala Ivka.
Peter si povzdychol. V hlave mu z ničoho nič vytanuli slová cigánky o nečakanom darčeku.
„No áno… Darček to bol, čo povedať,“ povedal ticho, prezerajúc si celú čestnú partiu.
„Milý, možno majú dievčatá pravdu. Mačky je naozaj ľúto. Koľko si musela pretrpieť. A na pohľad je veľmi pokojná a milá,“ prišla na pomoc dcéram matka.
Peter si povzdychol, premýšľajúc o vzniknutej situácii.
„A bude nám chytať myši! Som si istá!“ vyslovila železný argument Zuzka.
„Ale my sme nikdy myši nemali,“ smutne sa obzeral, povedal Peter.
„Všeličo sa môže stať, ja som počula za stenou nejaké šuchotanie,“ podporila sestru Ivka.
„Dobre, banditky. Ešte uvidíme, ako sa budete správať ďalej. A, samozrejme, aj na správanie Puzíka sa pozrieme,“ zasmial sa Peter.
„A prečo Puzík?“ rozhodla sa opýtať Zuzana.
„Keby ste počuli, ako vtipne pradie, keď ho hladíte po brušku,“ usmiali sa dievčatá.
„A predsa, čo bolo za darček v obálke?“ rozhodla sa opýtať Ivka.
Zuzana sa mierne zapýrila. Potom priniesla manželovi malú škatuľku, v ktorej ležala obálka.
„To nie je možné!“ vzrušene povedal muž, prezerajúc si obsah obálky.
Nebol schopný zadržať slzy…
*****
„Samozrejme, braček je úžasný. Ale myslím, že náš Puzík na otca urobil tiež nezabudnuteľný dojem,“ šepkala večer Ivka sestre, ležiac v posteli.
„Náš Puzík je poriadny zradca. Dva dni spal s nami, a dnes sa presťahoval k rodičom,“ zamračila sa Zuzka.
„Ale no tak. Je to predsa otcova mačka,“ zachichotala sa Ivka.
Peter ležal šťastný v posteli a počúval pradenie Puzíka.
„Aký upokojujúci zvuk. A prečo sme si už skôr nezaobstarali mačku? Nechápem,“ zašepkal, objímajúc manželku.
„Užívaj si ticho a pokoj, čoskoro bude v tomto dome o spaní,“ zasmiala sa Zuzana.
„Vieš, ani sa mi nechce veriť, že budeme mať syna! Ďakujem, milá, to je ten najlepší darček!“ usmial sa Peter a od šťastia zavrel oči.
