Dnes ráno bola zase tam. Sedi na spodnom schode pri vchode, trojfarebná, vychudnutá, srsť jej visí v chumáčoch a rebrá vidno aj z diaľky. Hľadí na mňa tými zelenými očami a otvára papuľu, ale žiaden zvuk. Ako keby niekto vykrútil hlasitosť na nulu. Zastavil som sa, oprel metlu o stenu a prisadol si na päty. Kolená zapraskali od rannej zimy. „Odkiaľ si sa vzala?” spýtal som sa. Len zamrkala a znova otvorila papuľu – ticho.
Na druhý deň sedela na tom istom mieste. Na tretí tiež. Priniesol som z domu hliníkovú misku a zvyšky včerajšieho kurčaťa. Jedla pomaly, s prischnutými ušami, akoby čakala, že ju niekto okradne. Potom neodišla. Vystúpila po schodoch a ľahla si k dverám dvanásteho bytu. Presne dvanásteho, nie trinásteho ani desiateho. Všimol som si to až na tretí deň. Na piaty som prestal považovať za náhodu.
V pondelok vyšla Ľudmila zo štvrtého poschodia s vrecom odpadkov a zastala, oči upreté na misku. „Janko, vy ste jej tu spravili reštauráciu?” povedala. Pokrčil som plecami a ďalej zametal. „No hej, začínajú sa muchy, prach, všade srsť,” hlasno pokračovala. „U Mironovcov na treťom je malé dieťa, mysleli ste na to?” Hovorila sebavedomo, sladký parfum prebíjal aj mokrý asfalt. Červené nechty sa mihli, keď preložila vrece do druhej ruky. Tomáš z druhého fajčil pri prefuke v teplákoch. Uškrnul sa cez dym: „Janko, ty si kočičí šepkár. A čo, ešte ti aj lotériové čísla poradí?” Odmlčal som sa a potom ticho povedal: „Tá mačka neprišla náhodou.” Ľudmila odfrkla. Tomáš potiahol a pomaly vydýchol, hľadiac niekam bokom: „Filozof.” A odišiel.
Zametal som ďalej. Mačka ležala pri dverách dvanásteho bytu, podložené tenké labky a oči odtrhnuté od prahu. Mlčala.
Viera Pávlová z dvanásteho býva sama. Má cez sedemdesiat, presne to nevieme, lebo nikdy neslávila narodeniny a nepozýva hostí. Nízka, suchá, v modrej šatke a starom sivom kabáte. Kedysi chodievala každé ráno po chlieb. Videl som, ako sa oboma rukami drží zábradlia a stúpa na schod opatrne, akoby skúšala ľad. Vracala sa s pletivovou taškou a mliekom. Niekedy kývla, niekedy prešla mlčky. Skúsil som si spomenúť, kedy som ju videl naposledy. Pred dvomi dňami. Alebo viac. Odkedy zomrela moja žena, často sa pristihnem, že počúvam cudzie dvere. Štyri roky tejto zvyklosti.
Na druhom poschodí som zastal pri dverách. Lak v spodnej časti je zodratý až na drevo. Za dverami ticho. Mačka sedela pri mojich nohách a hľadela na ne, nehybne.
V stredu som stretol Ľudmilu na schodoch. „Videli ste nedávno Vieru Pávlovú?” spýtal som sa. „Koho? Aha, z dvanásteho,” Ľudmila si pohladila vlasy. „Nie. Stále je doma, pustovníčka. Možno odcestovala.” „Nemá príbuzných.” „No vidíš,” rozpažila: „Tak len nevychádza. Veď je ešte zima.” Vonku bolo štrnásť stupňov. Nechcel som sa hádať. Ľudmiline podpätky odklopkali dolu a parfum sa rozplynul na chodbe, ako by ho ani nebolo.
Vrátil som sa k dverám. Zohol som sa, priložil ucho k škáre. Nič. Alebo skoro nič. Mačka sa ozvala. Prvýkrát. Ticho, chrapľavo, akoby hrdlo zabudlo ako, ale skúsilo. Slabé „mňau”, skoro ako výdych. Prisadol som a prešiel dlaňou po jej chrbte. Rebrá som spočítaval jeden po druhom, ako špice starého plota. Neodtrhla oči od kľúčovej dierky.
Klopal som ráno, večer, cez deň. Nikto neotváral. Tomáš fajčil na odpočívadle a sledoval ma. „Janko, vážne, nelámaj si hlavu. Starí ľudia sa niekedy nechcú baviť a hotovo. Moja babka sa raz na mesiac zamkla, lenže pozerala seriál.” „Viera Pávlová nemá televízor.” Tomáš zamĺkol, zamrmlal niečo nejasné a zmizol za svojimi dverami.
Na druhý deň som umýval podlahu na prvom poschodí, keď z hora doľahol zvuk. Nie mňaukanie. Mokrá handra mi vykĺzla z prstov a plesnela o schod. Vybehol som hore, cez dva schody naraz. Mačka stála pri dverách dvanásteho. V trinástom cvakla zámka, vykukla suseda: „Čo sa deje?” „Volajte záchranku,” povedal som rovnako, bez pauzy. „A hasičov. Treba otvoriť dvere.” „Čože, veď nemôžete len tak…” „Volajte. Hneď.” Ruky som mal mokré od handry. Utrmel som si ich o bundu, záplata na lakti premočená.
Zámok otvorili o dvadsať minút. Dvere sa odomkli so suchým škrípaním a ťažký, zatuchnutý vzduch vyrazil na schody. Vstúpil som prvý. Viera Pávlová ležala na podlahe v chodbe medzi kuchyňou a izbou. Papuča z ľavej nohy stála pri stene rovno, akoby ju tam niekto naschvál postavil. Vedľa vyschli črepiny pohára a na linoleu zostal belasý fľak od vody, ktorá už stihla vyschnúť. Telefón stál na nočnom stolíku v izbe. Pol metra od načiahnutej ruky – príliš ďaleko. Neskôr povedia lekári: zlomenina krčku stehnovej kosti, dehydratácia. O deň neskôr by bolo neskoro.
Keď ju niesli dolu na nosidlách, bola pri vedomí. Popraskané pery, matné oči, sivá tvár. Ale nehľadela na lekárov ani na susedov pri zábradlí. Hľadela na mačku, ktorá zase mlčala na spodnom schode. Papuľa pootvorená. Žiaden zvuk. Prsty na deke sa pohli, sotva badateľne. „Janko,” zašepkala, „prosím, nakŕmte ju.” Hrdlo sa mi stiahlo – len som prikývol. Dvere sanitky zabuchli, maják zafarbil dvor na červeno-modro a odišiel. Ľudmila stála bokom, dlaň na ústach. Tomáš sedel na lavičke, lakte opreté o kolená.
Ráno som vyšiel na dvor o šiestej, ako vždy. Miska pod vchodom bola plná. Vedľa stála druhá, zelená, plastová, očividne z nejakej kuchyne. V nej čistá voda. Zdvihol som oči k tmavým oknám. Ani jedno nesvietilo. Ale na piatom poschodí zavŕzgala vetracia klapka. Metla obvyklým spôsobom zašuchotala po asfalte. O desať minút vyšla Ľudmila. Bez mejkapu, v kabáte cez nočnú košeľu. Zastala na schodoch a zamerala sa na mačku, ktorá jedla z misky. Postála. Zohla sa a prešla dlaňou po srsťou. Rýchlo, skoro tajne. A šla k smetným nádobám, ani raz sa neobzrela.
Tomáš prišiel neskôr s károvanou dekou zloženou do rolky. „Janko,” odkrášlal sa. „Nech má, ak jej bude v noci chladno. Stará, ale vypral som ju.” Položil na schod a odišiel bez čakania na odpoveď. Rozložil som deku na schod. Mačka oňuchala látku, pošliapala labkami, zvinula sa do klbka a zavrela oči. Dvor voňal mokrou lístím a ešte niečím. Miska stála pod vchodom, plná krmiva. A nikto sa už nesmial.
