Mama príde dnes večer. Natrvalo. Už som to dohodol.
Ľubica zdvihla hlavu od notebooku. Najprv nechápala, čo povedal. Opýtala sa pohľadom – len sa pozrela na muža, ktorý stál vo dverách kuchyne a hľadel do mobilu, akoby práve oznámil niečo úplne banálne. Že došiel chlieb. Že sú zápchy na diaľnici do Trnavy.
– Čo znamená „natrvalo“?
– Presne to. – Konečne strčil telefón do vrecka. – Bolia ju kĺby, sama to nezvláda. Zoberieme ju k nám.
Ľubica zavrela notebook. Pomaly, opatrne – ako keď zatvárate niečo krehké, aby ste to nerozbili. Pracovala ako finančná analytička na diaľku a kuchynský stôl bol jej pracovné miesto od deviatej ráno. Teraz bolo pol siedmej večer.
– Anton. Nerozprávali sme sa o tom.
– A čo by sa malo rozprávať? – Pokrčil plecami – to gesto, ktoré sa naučila nenávidieť. Ľahké, nenútené, akoby jej slová vážili menej než vzduch. – Je to moja mama. Mám ju snáď vyhodiť?
Ľubica vstala. Prešla k oknu, pozrela sa na dvor – deti tam kopali do lopty, vrieskali, padali a zase vstávali. Obyčajný večer. Len jej v hrudi sa niečo stískalo a nepúšťalo.
– Máme dvojizbový byt, – povedala pokojne. – Kde bude bývať?
– V obývačke. Tá pohovka je dobrá.
– To je moja pracovňa, Anton.
– Ty pracuješ v kuchyni. Aký je rozdiel?
Otočila sa. Pozrela na neho – na toho muža, s ktorým žila šesť rokov. Stál pri chladničke, už ju otvoril a díval sa dnu s úradníckym výrazom, akoby rozhovor skončil. Rozhodnutie padlo, bodka, môžeme večerať.
Presne takto to u nich s Boženou Horváthovou fungovalo. Mama rozhodla – syn vykonal. Ľubica v tej schéme bola dekorácia. Pohodlná, funkčná, ľahko nahraditeľná.
Božena Horváthová sa objavila o ôsmej večer s dvoma kuframi a veľkou taškou napchatou hrncami. Ľubica nechápala, načo ťahať hrnce, keď ideš bývať k ľuďom, čo ich už majú. Ale mlčala.
– No, a som tu! – Svokra vošla tak, ako sa vchádza do vlastného bytu po dlhej neprítomnosti. Obzrela sa, stiahla pery. – Antonko, tu je prach na poličke. Vidíš? Presne tu.
– Mami, len si prišla…
– Len hovorím. – Zložila kabát, hodila ho na vešiak tak, že polovica skĺzla na zem, a išla obzerať byt. Ľubica stála na chodbe a pozerala, ako tá žena otvára dvere do spálne, nazerá do kúpeľne, chytá záclony v obývačke.
– Pohovka je tvrdá, – oznámila Božena, nepozriac na Ľubicu. – Anton, máte náhradný matrac?
– Nájdeme, mami.
– A je tu zima. Slabo kúri radiátor?
– Kúri normálne, – povedala Ľubica.
Svokra sa na ňu pozrela – prvýkrát, čo prekročila prah. Dlhý pohľad, hodnotiaci, ako na trhu pozerajú na zvetranú zeleninu.
– No, tebe možno stačí. Mne je zima.
Anton už ťahal z komory nejakú starú deku. Ľubica odišla do kuchyne. Sadla si. Otvorila notebook, zavrela ho. Znova otvorila. Čísla na obrazovke nedávali žiaden zmysel.
Za stenou Božena rozprávala synovi, že suseda Klára konečne predala chatu a dobre urobila, a vôbec držať sa majetku je hlúposť, veď ona napríklad všetko rozdáva ľahko. Ľubica si pomyslela, že svokra v živote nič ľahko nerozdala. Každú svoju láskavosť si pamätala roky a vymáhala ju aj s úrokmi.
Prvý týždeň pripomínal pomalú povodeň. Najprv voda stúpala nebadane – po členky, po kolená. Ešte sa dalo robiť, že sa nič nedeje.
Božena nepracovala – bola na dôchodku a veľmi sa tým chválila. Celý deň trávila na pohovke s telefónom, pozerala nejaké videá na plnú hlasitosť, občas volala kamarátkam a podrobne, s nadšením, prerozprávala cudzie osudy. Riad po sebe neumývala. Omrvinky zo stola neutierala. Raz našla Ľubica v dreze neumytú panvicu, v ktorej, podľa zápachu, niečo varili ešte včera.
– Božena Horváthová, mohli by ste si po sebe umývať riad?
– Som unavená. Kĺby, – odpovedala, neodtrhla oči od mobilu.
– Pred polhodinou ste sa prechádzali po obchode.
– To je iné.
Anton večer povedal Ľubici, že by mohla byť miernejšia. Mama je stará, chorá, treba vžiť sa do situácie. Ľubica sa vžila – mlčala. Ale niečo v nej si ten moment označilo. Uložilo, ako sa ukladá dôležitý súbor.
O tri dni neskôr Božena preusporiadala nábytok v obývačke. Proste vzala a presunula kreslo k oknu a konferenčný stolík k pohovke. Ľubica sa to dozvedela, keď prišla do obývačky po svoj diár a zistila, že všetko stojí inak.
– Prečo ste to prestavali?
– Takto je to pohodlnejšie. Potrebujem svetlo na čítanie.
– Je to spoločná miestnosť.
– No a čo? Veď som nič nevyhodila. – Svokra sa ani neotočila. – Antonovi to neprekáža.
Anton, samozrejme, nemal námietky. Anton nikdy nemal námietky, pokiaľ išlo o mamu. Vyrastal v rodine, kde slovo Boženy Horváthovej bolo prírodný zákon – ako gravitácia, ako striedanie ročných období. Namietať nemalo zmysel.
Ľubica stála uprostred prestavanej obývačky a rozmýšľala, že pred polrokom boli s Antonom pozrieť trojizbový byt v novej štvrti. Páčil sa jej – svetlý, s veľkou kuchyňou, s výhľadom na park. Anton povedal, že je drahý, počkajme. Teraz pochopila, že on vtedy už vedel. Len nepovedal.
Nebol to spontánny nápad. Bol to plán.
Na desiaty deň našla Božena v chladničke Ľubičin jogurt – drahý, objednaný naschvál, bez cukru, s probiotikami, lebo Ľubica si strážila stravu – a zjedla ho. Proste vzala a zjedla. Prázdny obal dala naspäť.
Ľubica otvorila ráno chladničku, uvidela prázdny obal, zavrela chladničku. Chvíľu postála. Otvorila znova – možno sa jej to len zdalo. Nie. Prázdny.
– Božena Horváthová, zjedli ste môj jogurt?
– Aký jogurt? – Svokra pozerala nevinné, skoro prekvapene. Toto vedela – urobiť tvár človeka, ktorého nespravodlivo obviňujú.
– Biely, v malej téglikovej. Stál na druhej poličke.
– Ja som myslela, že je spoločný.
– U nás nie je nič „spoločné“ bez opýtania.
– Och, čo by si tak. – Božena mávla rukou. – Jogurt. Veľká strata.
Večer Anton znova povedal, že Ľubica sa chytá drobností. Mama to neurobila naschvál. Treba si zvyknúť na spoločné bývanie, chce to čas. Ľubica sa na neho dlho pozrela a nič neodpovedala.
Už rozmýšľala. Počítala. Premýšľala.
Tým sa dovádzanie svokry neskončilo.
Parfum stál na toaletnom stolíku už mesiac – francúzsky, v ťažkom flakóne farby starého jantáru. Ľubica si ho kúpila na narodeniny, dlho vyberala, ochutnávala vzorky v obchode, prečítala si popisy. Nebola to len parfuméria – bola to malá osobná radosť, ktorých bolo v poslednej dobe čoraz menej.
Jedného rána flakón na stolíku nebol.
Ľubica ho našla na podlahe na chodbe. Presnejšie, to, čo z neho ostalo – črepy, jantárové mláky na parketách, ostrý zápach, ktorý presiakol celú chodbu a dlho sa nevytratil.
Božena sedela na pohovke s telefónom.
– Čo sa stalo s mojím parfumom?
– Spadol. – Krátko, bez intonácie, ako sa hlási človek, ktorému je to jedno.
– Ako sa dostal na chodbu?
– Vzala som si ho pozrieť. Flakón bol klzký, vyšmykol sa.
Ľubica si kľakla, pozbierala črepy do novín. Ruky mala pokojné – sama sa čudovala tomu pokoju. Vnútri sa niečo stískalo a pulzovalo, ale navonok ani jeden zbytočný pohyb.
– Brali ste moje veci bez dovolenia.
– Na pozeranie som si vzala, neukradla. – Božena konečne odtrhla oči od mobilu a v jej pohľade bol ten istý výraz – ľahké podráždenie človeka, ktorého vyrušujú kvôli hlúpostiam. – Veľká tragédia. Parfum. Kúpiš si nový.
– Za vaše peniaze?
Svokra mlčala. Odvrátila sa k mobilu.
Anton večer povedal, že mama to neurobila naschvál, že treba dávať cenné veci ďalej. Ľubica si tento rozhovor uložila do tej istej vnútornej zložky, ktorá každým dňom ťažla.
Fritézu kúpila pred dvoma rokmi – dlho čítala recenzie, porovnávala modely, nakoniec zobrala dobrú, nemeckú, s časovačom a niekoľkými režimami. Varila v nej skoro každý deň: kuracie krídla, zeleninu, ryby. Anton vravel, že je to najlepšia vec, akú kedy do kuchyne kúpila.
V piatok sa Ľubica vrátila z kancelárie – raz do týždňa chodila na stretnutia – a v kuchyni zacítila charakteristický zápach spáleného plastu. Fritéza stála na stole s otvoreným vekom. Vo vnútri bolo niečo čierne a neidentifikovateľné.
– Čo ste v nej varili?
– Zemiaky. – Božena stála pri sporáku s nezávislým výrazom. – Dala som to a zabudla. Stáva sa.
– Dali ste to na maximálnu teplotu?
– Nerozumiem sa tým vaším prístrojom. Doma mám obyčajný sporák.
Ľubica vzala fritézu, odniesla ju do kúpeľne, prezrela. Spirála bola spálená. Telo sa z jednej strany roztopilo. Neopraviteľné.
– Božena Horváthová, tento prístroj stál osemdesiat eur.
– No a čo odo mňa chceš? Aby som ti zaplatila? – V hlase svokry sa objavila nová nota – nielen podráždenie, ale niečo ostrejšie. Skoro výzva. – Som dôchodkyňa. Chorá. Nemám také peniaze.
– Chcem, aby ste nechytali moje veci.
– Ja som v svojej rodine! – Božena zvýšila hlas – prvýkrát tak otvorene a Ľubica pocítila, že toto je pravá tvár. Tú, ktorú svokra doteraz držala na uzde. – Anton je môj syn! Toto je jeho byt!
– Je to náš byt. Spoločné vlastníctvo, ak vás to zaujíma.
Božena stíchla. Znova ten nevinný výraz – urazenej, nepochopenej, unavenej starej ženy. Vedela prepínať okamžite, ako sa mení kanál.
Anton, keď sa dozvedel, dlho vysvetľoval Ľubici, že mama chcela pomôcť, že nie je zvyknutá na techniku, že mala sama odložiť fritézu ďalej. Ľubica ho počúvala, pozerala na známu tvár a rozmýšľala: on to naozaj tak vidí? Alebo len hovorí to, čo je ľahšie?
Neprišla na to. Asi to bolo to isté.
Záclona v spálni bola ľanová, sivomodrá, s jemným geometrickým vzorom. Ľubica ju objednávala naschvál – aby ladila so stenami, s posteľnou prikrývkou. Zavesila ju sama, rovno, s krúžkami, ktoré jemne kĺzali po garniži.
Roztrhnutie objavila v sobotu ráno – dlhé, šikmé, od horného okraja skoro do polovice. Akoby niekto trhol prudko a silno.
Božena raňajkovala v kuchyni – jedla donesené sucháre, zapíjala čajom, pozerala do mobilu. Na otázku o záclone neodpovedala hneď.
– Zachytila som garnižu. Záclona sa zachytila.
– Prečo ste vôbec boli v našej spálni?
– Išla som okolo, nazrela som. Čo, nesmiem?
– Je to naša spálňa.
– Och, aké tajnosti. – Božena odohnala suchárom. – Veď čo, záclona. Zašiješ.
Ľubica vyšla z kuchyne. Prešla do spálne, zavrela dvere, sadla si na posteľ. Pozrela na roztrhnutú záclonu, ktorá visela krivo a prepúšťala zbytočné svetlo.
Tri týždne. Za tri týždne – parfum, fritéza, záclona. A to len to, čo bolo vidno hneď. A koľko drobného, neviditeľného – presunuté, premiestnené, osahané cudzími rukami bez dovolenia?
Ľubica vytiahla mobil, otvorila poznámky. Už tam bol zoznam – začala ho viesť na druhý týždeň, sama nevedela prečo. Len si zapisovala. Dátum, čo sa stalo, Antonova reakcia. Metodicky, ako pracovný report.
Pridala tri nové riadky.
Potom otvorila inú aplikáciu – vyhľadávač. Napísala: cena prenájmu jednoizbového bytu, Petržalka. Pozrela na čísla. Zavrela. Znova otvorila.
Za dverami Božena pustila na plnú hlasitosť ďalšie video. Hlas z mobilu niečo radostne kričal o zľavách v nejakom obchode. Anton v obývačke sa s mamou na niečom smial.
Ľubica sedela v spálni s roztrhnutou záclonou a rátala. Nie peniaze – hoci aj tie. Rátala dni. Rátala seba.
A niečo v nej, čo dlho mlčalo, začalo hovoriť čoraz zreteľnejšie.
Všetko sa stalo v nedeľu.
Ľubica ráno odišla do nákupného centra – potrebovala nové záclony do spálne a chcela si ich kúpiť sama, vybrať v pokoji, bez cudzích komentárov. V nákupnom centre bolo svetlo a rušno, voňalo kávou a čerstvým pečivom z vedľajšej pekárne. Chodila medzi regálmi s látkami, ohmatávala materiál, pozerala na farby.
Vedľa stál mladý pár – vyberali spolu, ticho sa dohadovali, smiali sa. Dievča hovorilo: „Tieto, pozri, sú perfektné.“ Chlapec sa mračil, potom súhlasil a obaja sa znova smiali.
Ľubica sa na nich pozerala dlhšie, než bolo vhodné. Potom vzala potrebnú látku, išla k pokladni.
Vo vrecku zavibroval telefón. Anton.
– Kedy prídeš?
– Asi o hodinu. Čo je?
– Mama chce, aby si zašla do obchodu. Vraj potrebuje svoje obľúbené cukríky. Zapíš názov.
Ľubica zastala uprostred uličky. Okolo chodili ľudia, niekto do nej strčil vozíkom, ospravedlnil sa. Nehla sa.
– Anton, – povedala veľmi pokojne. – Toto neurobím.
– No Ľuba, ona sama nemôže, kĺby…
– Anton. Nie.
Strčila telefón do kabelky a išla k pokladni. Zaplatila, vyšla von. Na chvíľu zastala, nastavila tvár slnku. Potom znova vytiahla mobil a otvorila poznámky.
Zoznam bol dlhý.
Domov sa vrátila o pol druhej. V byte voňalo niečím vyprážaným – Božena stála pri sporáku a niečo miešala, nahlas telefonovala s kamarátkou. Na stole ležali Ľubičine krájacie dosky – všetky tri, hoci na jednu panvicu by stačila aj jedna.
– To sú moje dosky, – povedala Ľubica, vchádzajúc do kuchyne.
– Ja ich používam, – hodila svokra do telefónu, mysliac tým Ľubicu, hoci rozprávala s kamarátkou. Tam, na druhom konci, sa niekto zasmial.
Ľubica odniesla záclony do spálne. Vrátila sa do kuchyne, postavila čajník. Anton sedel v obývačke s notebookom a tváril sa, že pracuje, hoci podľa zvukov bolo jasné – pozeral futbal.
Božena skončila rozhovor, otočila sa k Ľubici.
– Rozmýšľala som. Pohovka v obývačke je malá. Treba kúpiť inú. Anton povedal, že si to môžete dovoliť.
– Anton povedal.
– No áno. V Ikei majú dobré. Videla som v mobile.
Ľubica sa pozrela na svokru. Na tú tvár – sebavedomú, zvyknutú, že jej želania sa plnia. Spomenula si na parfum na podlahe. Spálenú fritézu. Roztrhnutú záclonu. Zoznam v mobile.
– Božena Horváthová, – povedala, – chcem, aby ste niečo pochopili. Nebudem kupovať pohovku.
– Prečo by nie?
– Pretože nemusím.
Svokra otvorila ústa, ale Ľubica už išla do obývačky.
– Anton, musíme sa porozprávať.
Zavrel notebook – predsa len futbal, trafila – a pozrel na ňu s výrazom človeka, ktorý je vopred unavený z rozhovoru.
– Ľuba, ak je to o pohovke…
– Je to o všetkom. – Sadla si oproti nemu, zložila ruky na kolenách. – Chcem, aby si mi úprimne odpovedal na jednu otázku.
– No.
– Mieniš niečo meniť?
Mlčal. Dlho – dlhšie, než treba na úprimnú odpoveď. Potom povedal:
– Mama je chorá. Nemôžem ju vyhodiť.
– Nežiadam, aby si ju vyhodil. Žiadam, aby si bol manžel, a nie v prvom rade jej syn.
– Je to mama, Ľuba. Chápeš, čo to znamená?
– A ja som manželka. Chápeš, čo to znamená?
Odvrátil pohľad. Znova otvoril notebook.
A je to. Taká je odpoveď.
Balila jeho veci metodicky, bez ponáhľania, ako keď robíte niečo dávno rozhodnuté. Brala zo skrine – košele, džínsy, športové súpravy – skladala na posteli do kôp. Potom vytiahla z komory veľký kufor, ten istý, s ktorým boli pred tromi rokmi v Barcelone. Otvorila, začala ukladať.
Anton sa objavil vo dverách spálne, uvidel a zostal stáť.
– Čo robíš?
– Balím ťa.
– Ako to myslíš?
– Presne tak. – Zvesila z vešiaka jeho sako, opatrne zložila. – Chceš žiť s mamou – ži. Len nie tu.
– Ľuba, myslíš to vážne?
– Úplne.
Stál a pozeral, ako dáva jeho veci do kufra. Neponáhľala sa, nehádzala – ukladala rovnako, ako to vedela. V istom momente vykročil dopredu, ale ona sa na neho pozrela tak, že zastal.
– Je to náš byt, – povedal konečne. – Nikam nejdem.
– Potom odíde ona. Vyber si.
Za stenou Božena pustila televízor. Hlasno, ako vždy. Nejaká talkshow, kde všetci kričali a skákali si do reči.
Anton mlčal.
Ľubica zapchala kufor, postavila ho k stene. Vzala zo stoličky jeho bundu, prevesila ju cez vrch. Potom prešla popri ňom na chodbu, obula si topánky a otvorila vchodové dvere.
Dokorán. Až na doraz.
– Anton, – zavolala z chodby. – Otvorila som dvere.
Vyšiel zo spálne. Uvidel kufor pri jej nohách, otvorené dvere, jej tvár – pokojnú, bez sĺz, bez chvenia v hlase. Toto ho, zdalo sa, vystrašilo najviac.
Z obývačky vykukla Božena. Pozrela na kufor, na otvorené dvere, na Ľubicu.
– Antonko, – povedala takým tónom, akým sa hovorí deťom: nepočúvaj cudzích, poď ku mne.
A on urobil krok. Jej smerom.
Ľubica sledovala ten krok – malý, takmer nepostrehnuteľný. Ale veľa vysvetľujúci.
– Dobre, – povedala ticho. – Tak choďte obaja.
Anton sa otočil – v očiach mu niečo preblesklo, podobné strachu alebo pochopeniu, ktoré prišlo príliš neskoro.
– Ľuba…
– Kufor je na chodbe. Ostatné si môžeš zobrať v ktorýkoľvek deň, keď nebudem doma. – Vytiahla mobil, nepozerala na neho. – Zavolám ti kvôli dokumentom.
Božena otvorila ústa – a zavrela. Niečo v Ľubičinom hlase, v jej postoji, v tom, ako stála pri otvorených dverách, nenechávalo priestor na vyjednávanie. Svokra vedela vycítiť, kde tlak funguje a kde nie. Tu nefungoval.
Anton vzal kufor. Pomaly, ako vo sne. Božena si obliekla kabát – mlčky, so stiahnutými perami, s výrazom hlboko urazenej osoby.
Vyšli.
Ľubica zavrela dvere. Otočila kľúčom. Na chvíľu zastala v tichej chodbe – skutočnej tichej, bez televízora, bez cudzích hlasov, bez pachu cudzieho jedla.
Potom prešla do kuchyne, postavila čajník, otvorila notebook.
Za oknom žil obyčajný nedeľný večer. Kdesi kričali deti, prechádzali autá, niekto sa smial na schodisku vedľajšieho vchodu.
Ľubica si naliala čaj, objala šálku oboma rukami a pozrela do okna.
Prvýkrát po mesiaci jej bolo pokojne.
Prešli tri týždne.
Ľubica prestavala stôl z obývačky späť k oknu – tam, kde stával pred všetkým tým. Zavesila nové záclony v spálni. Kúpila si nový parfum – iný, svetlejší, s tónmi bieleho čaju a cédru. Položila ho na toaletný stolík.
Anton jej raz napísal – krátko, bez veľkých písmen, ako píšu ľudia, ktorým je trápne: môžeme sa porozprávať? Neodpovedala hneď. Potom napísala: Cez právnika. Viac nepísal.
Božena Horváthová zavolala raz. Začala s ublíženosťou, prešla na sťažnosti na kĺby, potom oznámila, že Ľubica zničila rodinu a za to jej bude odplatené. Ľubica počúvala minútu, potom povedala: Božena Horváthová, už mi nevolajte. A zložila.
Telefón stíchol.
Po večeroch pracovala za svojím stolom pri okne – v tichu, s šálkou čaju, s hudbou potichu. Občas zostávala do neskora – nie preto, že musela, ale preto, že chcela. Pretože to bol jej večer, jej stôl, jej ticho.
V piatok jej kolega Dávid napísal v pracovnom chate: Je dobrá kaviareň na Obchodnej, chodíš tam? Chvíľu rozmýšľala a odpovedala: Nie. Ale môžeme vyskúšať. Stretli sa v sobotu, sedeli dve hodiny, rozprávali sa o práci a o mestách, o tom, kde by chceli bývať. O ničom zvláštnom – a práve preto to bolo ľahké.
Domov sa vrátila za šera. Otvorila dvere, vošla do bytu, zapla svetlo.
Všetko stálo na svojom mieste.
Jej mieste.
Zložila bundu, zavesila na háčik – ten napravo, lebo jej to tak vyhovuje, a nie preto, že to za ňu niekto rozhodol. Prešla do kuchyne, otvorila chladničku. Stál tam jogurt – biely, v malom tégliku, na druhej poličke.
Nedotknutý.
Ľubica ho vzala, otvorila, postavila sa k oknu. Za sklom sa rozsvecovali okná v domoch naproti, mesto prechádzalo do večerného módu, tichého a rovnomerného.
Dojedla jogurt do konca. Pomaly, s potešením.
A usmiala sa – len tak, bez dôvodu, alebo so všetkými dôvodmi naraz.
