Stálo to už dávno, no dodnes si na ten deň pamätám, akoby to bolo včera. Michal stál na presne tom istom mieste, kde pred piatimi minútami nechal Vierku, zmätene sa obzeral a v hrudi mu každou sekundou narastala zvláštna úzkosť. Nikde nebola…
Medzi množstvom detí nevedel nájsť jedinú – svoju dcéru.
„Ničomu nerozumiem,“ mumlal si popod nos Michal. „Kam sa podela? Veď som odišiel ledva na päť minút.“ Potom si všimol pani učiteľku Zuzanu, triednu učiteľku svojej dcéry, ktorá práve zoraďovala mrzutých prvákov podľa výšky, a pribehol k nej.
„Kde je moje dieťa?! Dievčatko s bielymi mašľami. Malo byť s vami. A nikde nie je.“
Michal bol taký rozrušený, že si ani nevšimol, ako zvýšil hlas.
Mladá učiteľka sa strhla a bezradne naňho pozrela.
„Prepáčte… Kto presne? Všetky naše sú akoby na mieste.“
„Moja dcéra. Viera. Práve bola tu, a teraz nie je! Je zapísaná vo vašej triede. Azda si nás nepamätáte?“
„Ospravedlňujem sa, v triede mám dvadsaťdeväť detí a videli sme sa len párkrát.“
„No a?“
„Ešte som si nestihla zapamätať všetky deti a ich rodičov od tváre.“
„A to je podľa vás ospravedlnenie?“
„Počúvajte, každý rodič mi osobne priviedol svoje dieťa. Vy… Vy ste nepriviedli. Práve ste za mnou prišli. Chápem, že je tu zmätok a všetko také, ale… Povedzte radšej, prečo ste nechali dcéru samú? Neviete, koľko je dnes v škole ľudí? Tu sa môže stratiť nielen sedemročné dieťa, ale aj dospelý.“
„Veď som odbehol iba na pár minút do obchodu po vodu. Vierka chcela piť. Vrátim sa – a už tu nie je. Sakra, veď ste učiteľka! Nemali ste dávať pozor na deti? Kde ju mám teraz hľadať? Kam mohla ísť?“
Zuzana sa zhlboka nadýchla. Bol to jej prvý pracovný deň, prvá vlastná trieda a všetko sa jej zdalo ako zlý sen.
„Upokojte sa, muž. Ako vyzerala vaša dcéra?“
„Hovorím: mala veľké biele mašle.“
„Prepáčte, ale v mojej triede je pätnásť dievčat a všetky majú biele mašle. Máte ešte nejaké iné znaky? Napríklad, čo mala oblečené?“
Michal na chvíľu stíchol. Bol taký vyľakaný a nervózny, že nevedel, čo povedať. Ráno pomáhal dcére zaviazať tie isté mašle, narovnával golier, bál sa, aby si nezašpinila biele pančuchy, a teraz si zrazu uvedomil, že ju takmer nevie opísať.
„No, aké ďalšie znaky… Sedemročné dievča, hnedé oči a dlhé tmavé vlasy.“
„Už je to lepšie. Možno si ešte na niečo spomeniete?“
„No… Má žltú aktovku s káčatkami! Viete, ona miluje zvieratá, preto si vybrala práve takú. Iné deti takú nemajú. Bože môj, kam sa mohla podeliť?“ – rozrušene mrmlal Michal a nervózne sa obzeral.
„Nebojte sa, budeme hľadať. A určite ju nájdeme. Len ťažko mohla opustiť areál školy. Vaša Viera je teda niekde tu. Čakajte ma, hneď som späť.“
Zuzana pribehola k svojim žiakom, ktorí prešľapovali z nohy na nohu v očakávaní začiatku školskej slávnosti, ešte raz deti spočítala a obzvlášť pozorne si prezerala dievčatá. No medzi dievčatami s krásnymi bielymi mašľami Viera nebola a nikto z nich nevidel dievča so žltou aktovkou s káčatkami.
Požiadala kolegyňu – triednu učiteľku paralelnej triedy – aby dozrela na jej žiakov, a rýchlo sa vrátila k Michalovi.
„Z Vierkiných spolužiakov ju nikto nevidel,“ povedala. „Do školy sa nemohla dostať. Vaša dcéra teda musí byť v areáli. Navrhujem, aby sme ju spoločne hľadali.“
„Možno by sme mali zavolať políciu?“
„Myslím, že to nie je potrebné. Určite Vierku nájdeme,“ povedala Zuzana a snažila sa, aby jej hlas znel pokojne a sebavedomo. Hoci, samozrejme, aj ona sa o dievča veľmi bála.
A tak sa otec a učiteľka vydali na pátranie.
Rýchlo obišli školský dvor, pozreli na športové ihrisko, niekoľkokrát pristúpili k ochrankárovi stojacemu pri bránke. No výsledok stále žiadny. Nikto Vierku nevidel.
„A vaša dcéra nemá telefón?“ spýtala sa Zuzana, keď sa uberali na zadný dvor – jediné miesto, kde dnes ešte neboli.
„Má, samozrejme,“ vzdychol Michal. „Len jej telefón mám teraz ja. Nestihol som jej ho dať…“
„Škoda, že ste nestihli…“ vzdychla za ním učiteľka.
„Len aby sa nič nestalo… len aby sa jej nič nestalo,“ opakoval Michal takmer šeptom.
Zuzana nič neodpovedala. Premýšľala o tom, že teraz je zodpovedná nielen za deti, ale aj za dôveru rodičov. A ak sa s dieťaťom naozaj stalo niečo vážne…
Medzitým dievčatko s bielymi mašľami a žltou aktovkou s káčatkami stálo na zadnom dvore školy pod vysokým stromom a rozprávalo sa s mačiatkom, ktoré sedelo na konári priamo nad jej hlavou a nevedelo zliezť. Ako len prosila, aby skočilo, mačiatko na odpoveď len žalostne mňaukalo.
„No tak, malý, skoč,“ hovorila mačiatku Viera. „Chytím ťa. Naozaj ťa chytím.“
Mačiatko akoby sa aj pokúšalo skočiť, no v poslednej chvíli ho strach ochromil a ono, ešte pevnejšie pritisnuté k vetve, začalo znova mňaukať. Až tak žalostne, že Vierke priam slzy tiekli.
Keď dievča pochopilo, že samo to nezvládne – rozbehlo sa po pomoc.
A keď zatočilo za roh školy, nečakane stretlo otca a pani učiteľku Zuzanu. Vyzerali akosi rozrušene.
„Dcérka, kde si sa stratila?“ pribehol k nej Michal. „Ja som skoro prišiel o rozum. Čo tu vlastne robíš?“
„Ocko, potom ma môžeš vyhrešiť, dobre?“ odpovedala Viera. „Ale teraz… teraz potrebujem tvoju pomoc.“
„Čo sa stalo?“
„Poď so mnou.“
Chytila otca za ruku, druhou rukou potiahla Zuzanu a sebavedome ich viedla za školu.
Nič nechápajúc, dospelí sa na seba pozreli a mlčky šli za dievčaťom. Nakoniec ich Viera priviedla k stromu a ukázala prstom hore:
„Tam je malé mačiatko. Vidíte? Ocko, daj ho dole, prosím.“
„Vierka, nechceš ockovi povedať, ako si sa sem vlastne dostala? Kde som ti povedal, aby si čakala?“
„Keď som stála pri plote a čakala na teba, uvidela som, ako nejaký pes naháňa toto mačiatko, a rozbehla som sa za nimi. Mačiatko od strachu vyliezlo na strom a pes naň štekal. Nuž, psa som zahnala… Ale mačiatko neviem dostať dolu.“
„Ty si sama zahnala veľkého psa? – prekvapene sa spýtala Zuzana.
„Mhm,“ prikývla Viera. „Povedala som mu, že ide môj ocko a ak samo neodíde, môj ocko mu pomôže. A on odišiel. A mačiatko tam sedí, chudáčik. Ocko, už ho dáš dolu? Kým budeme stáť a nič nerobiť?“ – nespokojne dupkala nožičkou. „Veď sa bojí…“
Michal skepticky pozrel na tenké konáre a uvedomil si, že so svojimi deväťdesiatimi kilami tam nemá čo hľadať. Ináč to bolo s učiteľkou – štíhla, útla. Tá by to určite dokázala.
„Čo to na mňa tak pozeráte?“ čudovala sa Zuzana. „Ja sa tam nevyškriabem. Ani na konár nedočiahnem.“
„Ja vás podopriem,“ usmial sa Michal.
„Ešte čo!“
„Prosím,“ chytila Viera učiteľku za ruku. „Pozrite sa, ako sa bojí. A čo keď spadne?“
Zuzana zdvihla hlavu.
Mačiatko znova žalostne mňauklo, akoby naozaj chápalo, že ide o neho.
„Dobre,“ povedala napokon. „Ale len ak ma – Zuzana pozrela na Michala – budete pevne držať a nezhodíte ma.“
„Sľubujem, že všetko bude v poriadku,“ usmial sa Michal.
Zuzana si sadla na široké Michalove plecia, on ju hneď ľahko zdvihol, potom sa postavila oboma nohami na jeho plecia a držiac sa jednou rukou konára, druhou sa – za povzbudzovania dievčaťa aj otca – zo všetkých síl snažila dosiahnuť na mačiatko.
„Ešte trochu…“ povzbudzoval ju Michal. „Už skoro ste ho chytili.“
Mačiatko najprv vystrašene cúvlo, potom nabralo odvahu, opatrne vykročilo jej v ústrety a…
„Podarilo sa! Podarilo sa!“ radostne zatlieskala Viera. „Aká ste šikovná, pani učiteľka Zuzana. Ocko, drž ju pevne. Nespadni.“
Keď Zuzana konečne stála na zemi, Viera hneď natiahla ruky k mačiatku a pritlačila si ho k sebe.
A ono hneď tíško zamrnčalo.
„No, takže,“ usmial sa Michal. „Chvalabohu, všetci sme zdraví a v poriadku. Ale aký si mi dala strach, dcérka, s tým svojím záhadným zmiznutím.“
„Prepáč, oci. Nechcela som ťa vystrašiť. Len som ho nemohla nechať samého. Sám by zliezť nevedel.“
Michal sa na Vierku pozrel a len pokrútil hlavou.
Práve pre toto dobré srdce miloval svoju dcéru nadovšetko.
„Môžeme si ho vziať domov?“ spýtala sa Viera a ukázala pohľadom na mačiatko.
„Myslím, že po takomto zoznámení by bolo ťažké odmietnuť,“ uškrnul sa Michal.
„Tak sa oň staraj, kým ja dostanem učebnice. A dávaj pozor – nikde sa nestratiť. Aby sme ťa potom so Zuzanou nemuseli hľadať.“
Učiteľka sa nevedela udržať a rozosmiala sa.
„Áno, viem si predstaviť, ako sa začuduje mama, keď sa vrátite domov s týmto drobcom.“
„Ja nemám mamu…“ vzdychlo dievča. „Ale veľmi by som chcela, aby som ju mala.“
„Prepáčte, nevedela som…“ zarazene zatriasla riasami učiteľka.
„Nič sa nestalo, všetko je v poriadku,“ usmial sa Michal. „Opustila nás pred piatimi rokmi. Odíšla do cudziny. A viac som o nej nepočul. Presnejšie – my s Vierkou sme o nej viac nepočuli.“
Na pár sekúnd na zadnom dvore školy zavládlo ticho. Zuzana mlčky hľadela na nich – na veľkého, trochu nemotorného muža s dobrými očami a na malé dievčatko so sivým mačiatkom v rukách – a v hrudi jej v tej chvíli niečo silno pichlo.
„Ale aspoň teraz budeme mať Múra,“ rozhodne povedala Viera a hladila mačiatko.
„Už si vymyslela meno?“ rozžiaril sa Michal.
„Jasné. Veď sa dá žiť bez mena?“
*****
Michal prichádzal pre Vierku vždy sám. Niekedy si so Zuzanou vymenili len pár slov, inokedy sa rozhovor pretiahol až kým školský dvor celkom nevyprázdnili. Rozprávali sa o Vierkiných úspechoch, o vtipných príhodách z triedy, o knihách, filmoch, domácich miláčikoch – a pomaly si prestali všímať, že už dávno nehovoria len o škole.
Raz Michal počkal v chodbe, kým všetky deti neodišli, a potom rozhodne vošiel do triedy.
Zuzana sa najprv široko usmiala, a potom, keď uvidela v jeho rukách krásnu kyticu, prekvapene zdvihla obočie.
„Toto je pre vás,“ povedal Michal tlmene a podával kvety. „A ešte… Chcel by som vás dnes pozvať na večeru. Presnejšie – my s Vierkou veľmi chceme, aby ste sa s nami navečerali. V trojici. Čo na to poviete, pani učiteľka Zuzana?“
Učiteľka sa zarazila, cítila, ako jej zradne horia uši, ale… kvety si vzala.
Vonili jeseňou, domovom a – prečo nie – aj nádejou. „Dobre,“ jednoducho odpovedala. „Súhlasím.“
Presne takto odpovedala Zuzana Michalovi, keď ju o rok neskôr požiadal o ruku.
Na sobáši na matrike držala Viera Zuzanu pevne za ruku a…
…vôbec sa nevedela prestať usmievať. V tej chvíli sa cítila ako najšťastnejšie dievča na svete.
„A môžem… Môžem ťa už volať mamou?“
Mladej žene sa zaliali oči slzami.
„Ak to sama chceš, tak, samozrejme, môžeš. Pre mňa to bude to najvzácnejšie slovo.“
Viera ju pevne objala.
Vedľa stál Michal a hľadel na ne s úsmevom na tvári.
Kto by to bol povedal, že sa ich s Vierkou život takto raz naruby obráti?
Ale zázraky sa predsa dejú.
A ten zázrak – milé, chlpaté stvorenie – práve leží na parapete v byte a netrpezlivo čaká, kým sa jeho rodina konečne vráti domov.
