Jozefovi Kováčovi sa od minulého leta nezavierala bránka. Závora sa odtrhla, keď do nej strčil ramenom, lebo mal ruky plné vedier. Odvtedy sa dvierka kývali na jednom pánti a vietor nimi v noci pleskal, ako keby niekto prichádzal a odchádzal, ale neodvážil sa vojsť.
Jozef si zvykol. Vôbec si na všetko zvykal rýchlo. Na to, že žena umrela pred tromi rokmi. Na to, že syn volá raz do mesiaca, v nedeľu, a rozhovor sa zmestí do štyroch minút. Na to, že záhrada zarastá mrlikom, lebo chrbát nedovolí zohnúť sa, a najímať pomoc – to by znamenalo priznať si, že nestačí.
Mačka prišla v septembri. Sivá, s bielou škvrnou na hrudi a roztrhaným uchom. Sadla si na schodík a začala pozerať na dvere. Nemňaukala. Neotierala sa o nohy. Len sedela, akoby prišla za prácou a čakala na prijatie.
Jozef vyšiel, pozrel na ňu a povedal:
– Ja sám nemám čo jesť.
Mačka neodišla.
Vrátil sa do domu, z chladničky vybral kus varenej tresky, položil na noviny a vyniesol na schodík. Mačka rybu zjedla, oblízla sa a znova si sadla na to isté miesto.
– No tak si tu, – povedal Jozef.
Do októbra bývala v dome. Nie preto, že by ju Jozef pozval, ale preto, že jedného rána otvoril dvere a zistil, že mačka spí na rohožke v predsieni. Ako sa dostala dnu – nepochopiteľné. Dvere boli zatvorené. Potom si všimol, že vetrák v kuchyni nezapadá celkom, a pochopil.
Neopravil vetrák.
Susedov chlapec Tomáš chodil okolo Jozefovho domu každý deň. Mal deväť rokov, chodil do tretej triedy a vracal sa zo školy uličkou, lebo to bolo kratšie. Bránka s odtrhnutou závorou stála presne na jeho trase. Tomáš sa vždy díval do dvora – nie zo zvedavosti, ale preto, že u Jozefa za kôlňou rástla stará jabloň a na jeseň pod ňou ležali jablká, žlté, drobné, kyslé, ale Tomáš ich aj tak zbieral a jedol.
Teraz jablká neboli. Ale zvyk pozerať zostal.
Ten štvrtok išiel Tomáš zo školy a videl, ako Jozef stojí na schodíku s plátennou taškou v rukách. Taška sa hýbala.
Tomáš zastal pri bránke. Taška v Jozefových rukách sa škubala a niečo vnútri škriabalo, tupo, ako nechtami po doske.
Jozef chlapca nevidel. Zišiel zo schodíka, prešiel cez dvor k autu – starej Lade Nive, ktorá stála pri plote pokrytá vrstvou blata. Otvoril zadné dvere, položil tašku na sedadlo a vrátil sa do domu.
Tomáš stál a nehýbal sa. Srdce mu búšilo, ako keby bežal, hoci stál na mieste. Videl okolo Jozefovho domu mačku. Sivú, s bielou škvrnou. Občas sedela na parapete a pozerala na ulicu. Tomáš jej raz zamával a mačka naklonila hlavu, akoby nepochopila.
Taška. Mačka v taške. Tomáš vedel, čo to znamená. Babička rozprávala, že kedysi v dedine topili mačatá v rieke. Nie zo zlosti, lebo ich nemal kto kŕmiť. Babička to hovorila pokojne, ako o počasí, a Tomáš vtedy nemohol zaspať do polnoci, lebo si predstavoval tašku, ktorá klesá do čiernej vody.
Jozef vyšiel znova. Teraz mal v rukách kartónovú krabicu. Postavil ju na zadné sedadlo vedľa tašky, sadol za volant a naštartoval motor. Niva zakašľala, odfrkla a vyplazila sa z dvora cez otvorené vráta.
Tomáš sa pritisol k plotu, aby ho auto nezasiahlo. Jozef prešiel okolo a neotočil hlavu.
Chlapec bežal domov.
Matka, Oľga, stála v kuchyni a krájala cibuľu. Oči červené, ale nie od plaču, od cibule. Tomáš vletel do predsiene, nevyzul sa a z prahu vyhŕkol:
– Mami, Jozef dal mačku do tašky a odviezol!
Oľga odložila nôž.
– Akú mačku?
– Sivú, s bielou škvrnou! U neho bývala! Dal ju do tašky a do auta!
– Tomáš, vyzuj sa. Celú podlahu…
– Mami! Odviezol ju topiť! Alebo do lesa vyhodiť!
Oľga si utrela ruky o utierku. Pozrela na syna. Stál v rozopnutej bunde, s aktovkou na jednom pleci a spodná pera sa mu triasla. Neplakal, ale bol na kraj.
– Tomáš, sadni si. Nevieme, kam ju odviezol. Možno k veterinárovi.
– K veterinárovi sa vozia v prepravke, nie v taške!
A vtedy Oľga nenašla čo povedať. Lebo syn mal pravdu. K veterinárovi v taške nevozia.
– Dobre, – povedala. – Porozprávam sa s Jozefom, keď sa vráti.
– A ak bude neskoro?
– Tomáš.
– A ak bude neskoro, mami?
Oľga si zložila zásteru.
– Zober sa. Ideme.
Nevedela, prečo to robí. Jozef bol sused dvadsať rokov. Tichý, málo hovoriaci chlap, ktorý kedysi pracoval ako mechanik v továrni a teraz bol na dôchodku a opravoval susedom drobnosti za symbolické peniaze. Nepil. Nerobil scény. Po smrti ženy stíchol ešte viac, akoby mu zvuk zoslabli o pár dielikov. Oľga mu nosila poháre lekváru na Nový rok a on vždy hovoril to isté: „No načo, Oľga, nemusela si.“ Vzal. A nabudúce zase povedal „nemusela si“.
Nevyzeral ako človek, ktorý topí mačky.
Ale taška sa hýbala. Tomáš to videl.
Oľga vytiahla auto z garáže. Tomáš si sadol vedľa, zapäl sa a pozeral von oknom, ako keby sa mačka mohla objaviť niekde na ceste. Kam ísť – nevedeli, kadiaľ Jozef odbočil. K rieke? K lesu? Na cestu?
– K rieke, – povedal Tomáš s istotou.
– Prečo k rieke?
– Lebo babička hovorila, že vždy k rieke.
Oľga odbočila k rieke. Nie preto, že verila babičkiným príbehom. Ale preto, že nemala iný plán a Tomáš sa na ňu pozeral tak, ako sa pozerajú deti, keď čakajú, že dospelý všetko napraví.
Cesta k rieke viedla cez pole, potom cez brezový háj, potom prudko dolu k mostu. Most starý, drevený, cez ktorý sa jazdilo len v lete. Teraz častejšie obchádzali cez Karpovú, to bola osemkilometrová zachádzka, ale zato asfaltka.
Nivy pri moste nebolo.
– Nie je tu, – povedala Oľga.
Tomáš neodpovedal. Pozeral na rieku. Nezamrzla, lebo február bol teplý a voda tiekla mútna, sivo-hnedá, s tmavými škvrnami pri brehoch.
– Poďme späť, – povedala Oľga jemne.
– Cez Karpovú, – poprosil Tomáš.
Išli cez Karpovú.
Nivu uvideli na spiatočnej ceste. Stála pri krajnici na výjazde z Karpovej, pred dlhou jednoposchodovou budovou s tabuľou „Veterinárna stanica“. Tabuľa stará, písmená vyblednuté a „stanica“ sa čítala ako „kica“. Vedľa dverí visel oznam na liste A4, ale zďaleka nebolo vidieť.
Oľga zastavila.
– Tomáš, počkaj v aute.
– Nie.
– Pôjdem s tebou.
Nehádala sa.
Vnútri to páchlo chlórom a niečím sladkým, ako voňajú lekárne. Za pultom sedela žena v modrom plášti a písala niečo do knihy. Na chodbe na stoličkách – nikto. Spoza zatvorených dverí s tabuľkou „Prijímacia miestnosť“ bolo počuť hlas. Oľga ho spoznala hneď.
Jozef.
Podišla k dverám a zastala. Tomáš stál vedľa, zovretý v jej ruke.
Dvere boli pootvorené.
Jozef sedel na stoličke pred kovovým stolom. Na stole, na čistom voskovom plátne, ležala mačka. Sivá, s bielou škvrnou na hrudi. Živá. Veterinár, mladý muž v okuliaroch, jej ohmatal brucho. Mačka ležala pokojne, len chvostom mykala.
– Kedy ste to zbadali? – spýtal sa veterinár.
– Pred tromi dňami. Prestala jesť. Potom sa začala skrývať. Zaliezla pod koryto a nevyšla. Ledva som ju vytiahol.
– V čom ste ju priviezli?
– V taške. Nemám prepravku. Kúpil by som, ale v našom obchode ju nemajú, a do mesta ísť… Urobil som v taške dierky, aby dýchala. A dal som podložku.
Veterinár prikývol. Stlačil mačke brucho a podržal ruku.
– Jozef, vaša mačka nie je chorá. Vaša mačka má mačatá. O týždeň, možno desať dní.
Jozef si zložil čiapku. Pretrel si čelo. Nasadiť ju späť.
– Mačatá?
– Tri alebo štyri, podľa ohmatania. Nie je stará, zdravá, pôrod by mal prebehnúť normálne.
– Myslel som, že umiera, – povedal Jozef ticho. – Neje. Skrýva sa. V noci mňauká, ticho tak, ako keby sa sťažovala. Myslel som, že je koniec.
Veterinár sa usmial.
– Nie je koniec. Naopak. Začiatok.
Jozef sa pozrel na mačku. Ona otočila hlavu a prižmúrila sa na neho, akoby hovorila: „No, už si pochopil?“
Natiahol ruku a pohladil ju medzi ušami. Raz. Druhý. Mačka pritlačila uši a začala priasť a zvuk išiel po kovovom stole ako vibrácia.
Tomáš za dverami prestal dýchať. Všetko počul. Oľga mu položila ruku na plece a cítila, ako chlapec ochabol, akoby z neho vybrali tyč, na ktorej sa držal poslednú hodinu.
Otvorila dvere.
Jozef sa otočil. Videl Oľgu. Videl Tomáša. Prekvapil sa.
– Oľga? Čo tu robíš?
Oľga otvorila ústa a zatvorila. Lebo povedať „mysleli sme, že si odviezol mačku topiť“ bolo hanebné, hlúpe a nemožné. Ale Tomáš ju predbehol.
– Jozef, videl som, ako ste dali mačku do tašky. Myslel som, že ju… nuž…
Nedopovedal. Jozef pozeral na chlapca a na jeho tvári sa dialo niečo pomalé a zložité, akoby skladal z jednotlivých slov celý obraz.
– Myslel si, že som ju chcel utopiť?
Tomáš prikývol.
Jozef mlčal. Potom vstal, podišiel k chlapcovi a prisadol si na bobok. Kolená mu chrupkli a Jozef sa zaškeril, ale nenarovnal sa.
– Tomáš. Ja by som to neurobil. Počuješ? Nikdy by som to neurobil.
– Ja viem. Teraz už viem.
– Taška preto, lebo nemám prepravku. Neznáša, keď ju držíš. Vytrhne sa. V taške je jej tma a pokoj. Dal som tam starý sveter, aby bolo mäkké.
– Videl som, že taška sa hýbe. A zľakol som sa.
Jozef položil chlapcovi ruku na plece. Dlaň veľká, ťažká, so žltými mozoľmi.
– Správne, že si sa zľakol, – povedal Jozef vážne. – Správne, že si bežal. Keby to bolo naozaj tak, stihol by si.
Mačka na stole prestala priasť a pozerala na nich, akoby rozumela, o čom hovoria. Veterinár mlčky zapisoval niečo do karty.
Oľga sa odvrátila k oknu. Za oknom začal padať prvý sneh, drobný, suchý, a lampa pri schodíku veterinárnej stanice vyzerala ako slabé slnko v bielom oblaku.
Kartónová krabica, ktorú Jozef postavil do auta po taške, stála na zemi pri stole. Otvorená. Vnútri ležala stará uterka, miska s vodou prikrytá igelitkou, aby sa nerozliala, a vrecúško krmiva. Mačacieho. Ktoré v ich dedine predávali len v jednom obchode, u tety Ľuby, a stálo draho. Jozef ho kúpil vopred.
Domov išli v tme. Tomáš sedel na zadnom sedadle a mlčal. Nespal, len mlčal, ako dospelý, ktorému došli slová, ale myšlienky ešte nie.
– Mami, – povedal až pri príchode k domu, – môžem ísť k Jozefovi? Keď sa mačatá narodia?
– Môžeš. Ak nebude proti.
– Nebude.
Oľga sa nespýtala, odkiaľ má takú istotu. Lebo videla, ako sa Jozef pozeral na chlapca v ordinácii, a v tom pohľade bolo niečo, čo si u suseda dávno nevšimla. Nie vďačnosť. Niečo jednoduchšie a dôležitejšie. Akoby ho po prvýkrát za tri roky nevideli cez plot, ale zblízka.
Mačatá sa narodili o deväť dní. Štyri. Tri sivé a jedno biele, s tmavou škvrnou na chrbte, podobnou kvapke atramentu.
Tomáš prišiel ešte v ten večer. Jozef otvoril dvere a vpustil ho bezo slov. Chlapec si sadol na zem ku krabici, kde mačka ležala s mačatami, a sedel tak pol hodiny, bez pohnutia.
– Tento je ako ty, – povedal Jozef a ukázal na bieleho. – Taký istý živý.
– Veď leží.
– Počkaj.
Bránku Jozef opravil. Tomáš pomáhal, držal pánt, kým Jozef uťahoval skrutky. Novú závoru kúpila Oľga. Priniesla ju v igelitke spolu s pohárom lekváru. Jozef povedal: „No načo, Oľga, nemusela si.“ Ale závoru pripevnil ešte v ten deň.
Teraz sa bránka zavierala pevne a vietor ňou v noci viac nepleskal. Ale Tomáš aj tak chodil cez ňu každý deň po škole. Otvoril, vošiel, zavrel za sebou. Závora cvakla rovnako a krátko, ako bodka na konci vety.
Biele mačiatko si Tomáš vzal, keď odrástlo. Nazval ho Bielko. Jozef meno počul, odfrkol si a nič nepovedal. Len pohladil mačku, ktorá sedela na parapete a pozerala, ako chlapec nesie jej syna cez dvor.
Mačka ich sledovala pohľadom až po bránku. Potom sa odvrátila a zviniaca sa na parapete.







