Dnes som si spomenul na celú tú trápnu situáciu a musím si to zapísať. Predtým som pre svoju svokru bol len lenivý had a naničhodník. Teraz som však zrazu svätý človek – volá ma takmer každý deň a prosí o odpustenie. Ale ja jej slovám neverím ani za mak. Poviem len jedno: „Tak vám aj treba! Žnite, čo ste si zasiali!“
V roku 2017 som sa oženil s Ľubicou. Spoznali sme sa na prvom ročníku vysokej školy v Bratislave a po skončení bakalára sme sa zobrali. Ja som nebol z mesta – prišiel som z malej dedinky pri Trnave.
Keďže sme boli ešte študenti a nemali peniaze, rozhodli sme sa bývať u svokry. Oľga mala v centre Bratislavy trojizbový byt s peknou rekonštrukciou. Najprv som s tým súhlasil – rýchlejšie si našetríme na vlastné hniezdo, nebudeme platiť nájom.
Lenže svokra ma neprijala. Bez hanby hovorila, že si pre svoju jedinú dcéru želala lepšieho muža:
– Ty, dedinský neumytý! Tu v meste platia iné pravidlá, milý môj. Myslel si, že si ju vezmeš, aby si jej byt ukradol? To sa nestane!
Vtedy som už mal prácu – asistent v prekladateľskej agentúre. Po práci som sa snažil upratovať a variť, ale svokre som nikdy nezavďačil:
– Čo je to za špinu?
– To je polievka, čerstvá, práve som ju uvaril.
– Takú polievku si asi varieval sviniam!
Ľubica sa ani nepokúsila s mamou rozprávať, lebo sa jej veľmi bála. Bála sa, že nás vyhodí z bytu.
Ilustračné foto. Obrázok nie je dokumentárnym potvrdením opísanej situácie.
Tým sa problémy neskončili. Za rok sme nazbierali peknú sumu, no všetky peniaze išli na rekonštrukciu u svokry. Kúpili sme novú chladničku, mikrovlnku, drezy, digestor a skrinky. Starú chladničku svokra nevyhodila, ale presunula do našej spálne. Tam sme skladovali všetky potraviny. Keď som si raz zobral kúsok masla, spustila taký krik, akoby som ju okradol!
Žil som v tomto blázinci ďalšie tri roky. Keď prišla pandémia, všetko sa obrátilo naruby. Ľubicu prepustili, sedela doma. Ja som pracoval na diaľku, dostal som pracovný notebook.
Svokra aj vtedy začala reptať:
– To je robota? Radšej vstaň a umy riad!
– Hneď, len vyplním tieto dokumenty.
– A čo varenie? Pozri, Ľubica už schudla! Si zlý gazda!
Nevydržal som to. Zbalil som si veci a vrátil sa k rodičom na dedinu. Ľubica mi vtedy zavolala len raz – prosila ma, aby som sa s mamou zmieril.
No a tak sme sa rozviedli. Ja som, chvalabohu, dobre pracoval, dokázal som si kúpiť byt v Bratislave. Nedávno som si kúpil aj auto. Teraz žijem v Bratislave, otvoril som si vlastnú prekladateľskú agentúru a mám skvelých zamestnancov.
A pred mesiacom mi nečakane zavolala svokra:
– Janko, ty si taký šikovný. Počula som, že máš skvelú prácu. Vždy som hovorila, že v živote veľa dokážeš.
Onemel som, lebo som si spomenul, ako ma predtým „chválila“.
– No, ďakujem…
– Už si sa znovu neoženil?
– Nie. A vám do toho čo?
– Ľubica bez teba chradne, stráca sa. Možno by ste sa stretli?
Ukázalo sa, že Ľubica si po rozvode nenašla nikoho – ani muža, ani prácu. Celé tie roky sedela matke na krku, ledva prežívala z nejakých príležitostných príjmov.
A zrejme sa svokra dopočula o mojom biznise a byte, tak sa rozhodla „zmieriť“. Teraz mi volá takmer denne. Už ma to omrzelo a rozhodol som sa urobiť tomu koniec:
– Viete, vy ste zrejme zabudli, ako ste ma nazývali dedinským neumytým, ako ste kritizovali moje jedlo. Ako ste sa hádali aj kvôli tej práci!
– To bolo dávno, čo bolo – prešlo.
– Nie, takto to nefunguje. Boh vás za to potrestal! Sami si pestujte svoju dcéru a nájdite jej dôstojného muža. Lebo ja som dedinský neumytý!
Ani trochu sa nehanbím, že som ju tak poslal. Presnejšie, bývalú svokru. Ona sama zničila našu rodinu a teraz sa chce zmieriť? Ďakujem, ale ako sa hovorí – do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš.
Ponaučenie: Kto druhých ponižuje, sám si kopá jamu. A keď sa mu nakoniec otvorí, nech neprosí o milosť.







