Je predvečer Silvestra. 31. december. Voľno. Poludnie. Vonku je pravá zima a všade napadalo snehu. Vzduchom, narážajúc do okien, letia veľké snehové vločky, v prírode poriadne mrazy, a ja jasne cítim mráz na srdci. Viete, čo je predvečer Silvestra v taký krásny bielo-biely deň? Presne toto bolo ten deň. Rozišiel som sa so svojou ženou a oslavovať sviatky som nemal rozhodne s kým.
K príbuzným sa mi nechcelo ísť. Nechcelo sa mi počúvať ich otázky o mojom živote, svoje odpovede a potom pozerať na ich súcitné tváre. Vonku a na srdci sú mrazy. Tak takto, no.
Spomenul som si na svoju tetu. Človek s najláskavejšou dušou, nech odpočíva v pokoji. Až do posledného dňa svojho života pomáhala každému, komu mohla, a mne vravela: – Na predvečer Silvestra musíš pozbierať všetko, čo dokážeš. Chutné jedlo, deky a ísť von. Nakŕmiť každú mačku a každého psa, ktorého stretneš, a podložiť im teplú deku. A tak aj robila.
A ja som lenivec. Len párkrát som rýchlo navštívil náš park a nasypal na rôzne miesta suché granule.
Zrejme prišiel aj môj čas, pomyslel som si. Prišiel čas spomenúť si na rady mojej najláskavejšej tety a vzdať jej hold. Zbalil som dve veľké tašky. V jednej bolo uvarené kurča a kopa granúl, v druhej uteráky a pár starých diek.
Obliecť si teplú bundu s kapucňou a vyjsť von. Do tváre mi udrel vietor so snehom. Otriasol som sa a vykročil. Hľadal som dlho a bezvýsledne. Buď sa mačky schovali pred chladom, alebo som ich jednoducho nevedel nájsť. Už som bol úplne unavený a nevedel, čo robiť a kam to všetko dať, a tak som vyšiel k malému námestíčku.
No to je naozaj zvláštne. Všade fúkalo a svišťal studený vietor, ale tu sa na oblohe rozišli mraky a jediný lúč slnka dopadol na zem a zastal, a v tom lúči bola lavička v strede námestíčka a na nej sediaci človek.
Prišiel som a sadol si vedľa. Strašne som si chcel oddýchnuť, a taktiež bolo príjemné posedieť v tomto láskavom lúči.
Bol to zvláštny starší muž v pletenej čiapke, v rukách držal kyticu tulipánov a hľadel niekam dopredu.
Dobre je tu – povedal som do prázdna. Príjemne a teplo – ozval sa on.
A prečo nejdete oslavovať Silvestra? – spýtal som sa. Teraz pôjdem – odpovedal šedivý muž, mám ešte veľa vecí, len dokončím cigaretu a skončím jednu z nich. A pozrel na mňa. A prečo ty nejdeš? – usmial sa. No nemám s kým oslavovať – zasekol som sa. A teta mi hovorila, a ukázal som mu tašky.
Teta ti hovorila, že na predvečer Silvestra treba pozbierať všetko, čo dokážeš. Chutné jedlo, deky a ísť von, aby si to rozdal túlavým mačkám a psom – dokončil šedivý starec a pozrel mi priamo do očí.
Sánka mi poklesla a cigareta vypadla na zem. Odkiaľ to viete? – žasol som. V očiach šedivého muža zrazu zablýskali hviezdy. Choď – povedal. Musíš sa ponáhľať, lebo ťa veľmi čakajú. Na tetu si častejšie spomínaj. Bola to človek s najláskavejšou dušou. A vstal a nechal na lavičke kyticu tulipánov, vykročil dopredu, vyšiel z lúča slnka a po prejdení cez cestu zrazu zmizol za prechádzajúcim autobusom. Akoby sa rozplynul vo vzduchu.
Vstal som z lavičky a zrazu som si všimol štyri mačky, ktoré hltavými očami hľadeli na moje tašky. Zrejme k nim doľahla vôňa kurčaťa.
Najprv prišli dve huňaté krásky s chlpatými chvostmi.
Potom z kríkov, vtipne skákajúc v závejoch, pritiahli ďalšie dve.
Vy vás práve potrebujem – povedal som im a vyložil všetky svoje maškrty a deky, rozložil som to pod malým prístreškom, ktorý mačky bezpečne chránil pred hustým snehom.
S ľahkým srdcom som išiel domov, vyhodil prázdne tašky. Len som sa karhal, že som sa nespýtal šedivého starca s hviezdami v očiach, čo myslel tým, že ma čakajú. A o tete som sa mal tiež spýtať. Taký som vždy. Všetko zabudnem, to najdôležitejšie a poplietiem. Celý život takto, karhal som sa.
Nevediac ako, nohy ma samy doniesli k domu, a už som stúpal k vchodu, keď môj pohľad padol dolu.
Tam v kríkoch, v záveji, sedel maličký, sivý mačiatko a plakal, tlačiac si k sebe ľavú labku.
Kľakol som si k nemu a spýtal sa. Čo sa stalo, drobček?
Mačiatko vzlyklo a podalo mi malú, mokrú a ľadovú labku. Vytiahol som z vreciek obe ruky a vzal ju do nich. A zrazu. Úplne zrazu sa mi vytrhlo:
– Otcove ruky sú veľmi liečivé. Hneď ti bude lepšie, slniečko.
Opatrne som vzal malé trasúce sa telíčko do dlaní, pritisol si ho k sebe a vošiel do vchodu.
Teraz som mal kým sa zaoberať a s kým oslavovať Silvestra.
Napokon, ten šedivý starec s hviezdami v očiach neklamal. Čakali na mňa. Veľmi čakali. A to je predsa to najdôležitejšie. Keď na teba niekto čaká.
