Tú noc mala Viera poslednýkrát spať vedľa Minky. Ráno by ju boli odviezli na farmu, ale o štvrtej hodine sa na schodisku objavil človek, ktorý vedel, že zamestnanci pekárne niekedy dostávajú výplatu v hotovosti. Viere bolo štyridsaťsedem rokov. Pracovala v nočnej zmene v pekárni v Bratislave a prenajímala si malý byt v Petržalke. Minku našla priviazanú k opustenému garážu. Z vychudnutého psa vyrástla silná sivá suka, ktorej sa ľudia vyhýbali už pre jej vzhľad. Nová majiteľka bytu stuhla, keď ju uvidela. „O takom psovi v zmluve nič nie je.“ „Keď sme podpisovali, bola malá.“ „Buď pes odíde, alebo zmluvu nepredĺžim.“ Viera našla farmára v okrese Trnava. Sľuboval dvor a búdu. Na fotke za ním si však Viera všimla krátku reťaz. Celý večer váhala. O štvrtej ráno sa vrátila z pekárne. Na schodisku nesvietilo. Minka, ako vždy, čakala za dverami. Len čo Viera otvorila, z tmavého kuta vstal muž. Spoznala bývalého zamestnanca pekárne, nedávno prepusteného pre krádeže. „Daj kabelku.“ „Nič v nej nie je.“ „Viem, že dnes vyplácali výplaty.“ Pristúpil bližšie. Minka vyšla na schodisko a postavila sa pred Vieru. Nezaútočila. Len sklonila hlavu. Muž udrel Vieru po ruke. Telefon spadol na schody. Minka zaštekala. Dolu sa otvorili susedove dvere. Muž schytil kabelku a bežal dolu. Minka bežala za ním. Viera zdvihla telefón a počula rachot. Keď zbehla dolu, muž stál pri dverách do pivnice. Minka bola pred ním. Ale ona sa nepozerala na zlodeja. Oňuchávala škáru pod zamknutými dverami a kňučala. Z pivnice sa ozvalo tlmené búchanie. „Kto je tam?“ „Prosím… pustite ma von…“ Bol to detský hlas. Muž zrazu vyrazil k východu. Sused sa ho snažil zastaviť, ale ten unikol. Viera zavolala políciu a správcu domu. Dvere do pivnice boli zamknuté novým zámkom. Kým čakali na pomoc, Minka ležala pri škáre a ticho kňučala, aby dieťa vedelo, že nie je samo. Po dvadsiatich minútach boli dvere otvorené. Vnútri sedel deväťročný chlapec, vnuk majiteľky pekárne. Ukázalo sa, že bývalý zamestnanec ho stretol pred domom, podvodom nalákal do pivnice a chcel donútiť jeho starú mamu, aby priniesla peniaze. Lenže Viera sa vrátila skôr, než čakal. Muža zadržali ešte v ten deň na autobusovej stanici. Vierinu kabelku našli v jeho aute. Na druhý deň ráno prišla sama majiteľka bytu. „Počula som o tej noci. Pes môže zostať.“ Viera sa na ňu dlho pozerala. „Včera bol problém.“ „Zmenila som názor.“ „A ja som zmenila plány.“ Viera si do mesiaca našla malú časť domčeka v Petržalke. Kuchyňa bola stará, podlahy vŕzgali, ale na dvore rástla jabloň. Farmárovi zavolala sama. „Minku nepriveziem.“ „Prečo?“ „Lebo tam, kde som ju videla na fotke, bola reťaz.“ Majiteľka pekárne pomohla zaplatiť kauciu. „Nie za to, že váš pes zachránil môjho vnuka,“ povedala. „Za to, že ste sama neutiekli.“ Chlapec sa po udalosti bál pivníc a tmavých schodísk. Psychologička mu navrhla, aby sa pomaly vracal na bežné miesta. Prvýkrát do pivnice pekárne zostúpil spolu s Minkou. Pes išiel pomaly, nechajúc ho držať ruku na obojku. O pár mesiacov chlapec nakreslil Minku do školskej súťaže. Obrázok nazval „Svetlo za zamknutými dverami“. Viera ho zavesila v kuchyni. Prvý večer na novom dvore Minka priniesla spadnuté jablko a položila ho k Vieriným nohám. „Dobre,“ zasmiala sa žena. „Polovicu nájmu budeš platiť jablkami.“ Pre reťaz na tom dvore miesto nebolo.
Tú noc mala Jana naposledy spať vedľa Mäty. Ráno by psa odviezli na farmu, ale o štvrtej na schodisku sa objavil muž, ktorý vedel, že pracovníci pekárne niekedy dostávajú výplatu v hotovosti.
