Drahý denník,
Dnes som si sadla na voľné miesto na lavičke, presvedčila som sa, že je čistá a môjmu svetlým šatám nehrozí ani smietka. V ruke som držala novú bielu kabelku. Tu v kúpeľoch mi už vošlo do zvyku, že po večeri si oblečiem niečo sviatočné a vyjdem sa prejsť. Väčšina hostí tiež predvádza svoje toalety. Jedna pani sa priznala: „Kde inde, ako na dovolenke, môžem „vynosiť“ svoje šaty? Doma nemám kam ísť.“
Okrajom oka som zbadala, že prišiel Juraj a pomaly si sadol vedľa mňa. „Zamĺčme si spolu,“ povedal tichým, až prenikavým hlasom; hlasom, ktorý zapadal do harmónie ticha a krásnej krajiny. Pod béžovým sakom mal bielu košeľu, nohavice dokonale vyžehlené, tmavé vlasy zostrihané, ako keby práve vyšiel z kaderníctva. Šediny na spánkoch, ako striebro, mu vôbec neškodili, naopak, dodávali mu istotu a solidnosť.
Už pred dvoma dňami som si všimla, že sa na mňa pri stretnutí akosi zvlášť pozerá, že si ma vyberá spomedzi ostatných dám.
„Ako krásne ste to povedali: zamĺčme si spolu,“ poznamenala som.
„S vami, Kvetka, je príjemné aj mlčať, hoci vždy rád rozprávam.“ Juraj sa ku mne natočil, akoby ma chcel pohltiť svojou pozornosťou. Páčil som sa mu od prvého stretnutia.
Otočila som sa k nemu a venovala mu teplý pohľad.
„Mimochodom, čakal som vás včera na tancovačke, ale neprišli ste… Nemáte rada tanec?“
„Naopak, tancovanie mám rada, ale včera som sa bola prejsť. Večerný vzduch je ešte sviežejší, človek by dýchal a dýchal.“
„Nevedel som, že máte rada večerné prechádzky,“ povedal Juraj a takmer nebadane sa dotkol mojej ruky. Cítila som jemné impulzy z toho dotyku. Jeho hnedé oči sa na mňa pozerali s nádejou na niečo viac.
„Pozývam vás dnes večer na prechádzku po mojej vlastnej trase,“ povedal. „Sám som ju objavil; je z nej nádherný výhľad – dobre vidno Nízke Tatry. Nemal som sa s kým podeliť o ten pocit krásy… a teraz mám s kým – s vami.“ A jemne mi stisol ruku, akoby dával signál na svoje ďalšie, vytrvalejšie dvorenie.
„Prečo nie,“ pomyslela som si, „veď je to len prechádzka. Navyše chodiť ďaleko samej je nebezpečné, a keď je vedľa muž, je to oveľa bezpečnejšie.“ Rozhodla som sa a pozrela som na pár, čo prechádzal okolo našej lavičky – muž a žena sa zaujato rozprávali; bolo vidno, že sa spoznali tu v kúpeľoch a teraz spolu príjemne trávia čas.
„Akú máte krásnu ruku, Kvetka,“ nie povedal, ale takmer zašepkal Juraj. Pritiahol sa ešte bližšie a obdivoval môj profil.
Nechcela som sa pýtať, či je ženatý. Tu je väčšina zadaná a svoje vzplanutia ospravedlňujú túžbou po novom a nových zážitkoch. Práve teraz mi bolo úžasne príjemne sedieť na lavičke s mužom, ktorému sa páčim a ktorý si vybral práve mňa.
„Poďme sa prejsť hneď teraz,“ navrhol. „Porozprávame sa a večer ťa pozývam do kaviarne.“ Juraj mi elegantne podal ruku, aby mi pomohol vstať.
Bez akýchkoľvek rozpakov som súhlasila, zdvihla som bielu kabelku a vzala Juraja pod rameno. Po piatich krokoch som bezstarostne, ako dievčatko, kabelkou mávola a vypadla mi z ruky. Spadla do malej mláčky, ktorá zostala po daždi. Vykríkla som od prekvapenia aj od kontrastu: snehobiela kabelka ležala v blate.
„Nič sa nedeje, hneď bude ako nová,“ povedal Juraj, kabelku opatrne zdvihol a položil ju na trávu. Vytiahla som obrúsky a začala ju čistiť, ale mútne šmuhy zostali.
„Pôjdem si ju do izby odmočiť,“ povedala som.
„Tak ťa počkám,“ navrhol Juraj. „Alebo to urobme takto: počkám ťa po večeri na tomto istom mieste… Dobre?“
Prikývla som a ponáhľala sa do izby, pričom som kabelku držala od seba, aby som sa nezašpinila. Kabelku, ktorú som si kúpila špeciálne pred odchodom do kúpeľov, som poriadne umyla. Všetky stopy špiny boli preč, ale zdalo sa mi, že kabelka je stále akási znečistená, že stratila novosť.
Spomenula som si na Jurajovu ponuku na večernú prechádzku, na jeho pohľad, ktorý naznačoval pokračovanie, a cítila som nepríjemnú pachuť. Za celý týždeň som po prvý raz cítila niečo nepríjemné, čo ma samu dráždilo. Zrazu som si svoj vzťah s Jurajom, na prvý pohľad celkom neškodný, porovnala s kabelkou, ktorá spadla do blata.
Zazvonil telefón: „Mami, Filipek s Matúškom mi nedajú robiť úlohy,“ počula som hlas mladšej dcéry a do toho sa miešal smiech.
„Čo tam robíte?“ spýtala som sa, akoby som sa vrátila do reality.
„Kvetka, to som ja,“ ozval sa hlas môjho muža. „Priviedli sme vnukov, chceli sme upiecť koláč, ale Zuzka protestuje, že si zasviníme celú kuchyňu.“
„Andrej, kúp radšej deťom niečo chutné v obchode, a keď prídem, upečiem koláč, možno aj tortu.“
„Príď už čím skôr, všetci sa na teba tešíme,“ povedal Andrej. Potom ticho dodal: „A ja najviac. Ak chceš, hneď sadnem do auta a prídem po teba.“
„Už toho veľa nezostalo, vydržte, aj ja sa teším. Daj Zuzke telefón.“
Keď som sa porozprávala s dcérou a potom s vnukmi, povedala som mužovi, že ho mám rada, a zistila som, že meškám na večeru. Rýchlo som sa prezliekla, vzala kabelku, otočila som ňou a presvedčila som sa, že na nej nezostala ani kvapka blata. „Tak teraz je dobre,“ povedala som si s dobrou náladou. A vôbec nemusím utekať na prechádzku s nejakým Jurajom – to som si už naplno uvedomila, keď som si spadnutú kabelku porovnala s naším vznikajúcim vzťahom.
Cítila som, ako veľmi mi chýba muž, deti a vnúčatá… Veď som odišla, aby som si od nich oddýchla, a teraz som rada, že počujem ich hlasy, a rada by som videla muža v kuchyni, ako sa snaží upiecť vnukom koláč. Spomenula som si, ako ma Andrej na MDŽ chcel prekvapiť kulinárskym majstrovským dielom – bolo to milé a smiešne, ako nešikovne to vychádzalo. Smiešne, ale také milé a radostné.
Nepôjdem autobusom, poviem Andrejovi, aby si pre mňa prišiel, keď sa skončí môj kúpeľný pobyt. Pri tej príležitosti mu ukážem, aké sú tu krásne miesta, a prejdeme sa spolu. A žiadnu „špinavú kabelku“ nepotrebujeme.
