Lívia stála za dverami kuchyne a napäto počúvala rozhovor rodičov. A rozhovor bol o nej, vlastne o nej a Michalovi.
Rozhovory o svadbe sa viedli už dlho. Mladí ľudia sa stretávali tretí rok, milovali sa. So svadbou to bolo jasné, hlavná otázka znela, kde budú po svadbe bývať. U ženícha i nevesty boli rodiny priemerné, peniaze lopatou nehrabú, žijú v typických dvojizbových bytoch.
Bývať s rodičmi mladí nechceli, a aj rodičia si mysleli, že rodinný život treba začať samostatne. Lívia mala ešte rok študovať na vysokej škole, Michal už pracoval, ale ak by si prenajímali byt, polovica jeho platu by išla na nájom. Rodičia by, samozrejme, pomohli, ale Lívia si myslela, načo všetkých zaťažovať, keď by s dedinou počkali rok, kým aj ona začne pracovať. Ženích však čakať nechcel, bol ochotný prenajať si byt, len aby bol s milovanou blízko.
Lívia mala starú mamu, ktorá bývala vo svojom byte. Mala osemdesiatdva rokov, ale nazvať ju starenkou sa jazyk neobrátil. Starala sa o seba, bola pri zmysloch, zaobišla sa bez cudzej pomoci. Chronické choroby mala, samozrejme: kĺby ju boleli, chodila s paličkou, srdce jej občas vyvádzalo, zle videla.
O nej, o byte starej mamy, práve rodičia hovorili.
— V tejto situácii vidím jediné východisko – vziať mamu k nám a jej byt dať Lívii s Michalom, — naliehala mama.
— Hovorila si, že tvoja mama má ťažkú povahu. Dáte sa dokopy? A potom, nevieme, či tvoja mama bude súhlasiť, že sa k nám presťahuje, — vyslovil pochybnosti otec.
— Moja matka zbožňuje Líviu, súhlasí, — povedala mama presvedčene.
— Tvoja mama, tebe sa rozhodnúť, — zamyslene povedal otec.
— Čo sa tu rozhodovať? Má vek, choroby… S nami jej bude ešte lepšie. A ak sa nedáme dokopy, tak ju dáme do domova dôchodcov. A čo? Moja známa tam dala svoju matku a nevie sa vynadívať. Podmienky sú celkom slušné, býva v samostatnej izbe, obed i večera podľa rozpisu, lekári po ruke, prechádzky v krásnom parku, — nadšene chválila mama.
— No… neviem, — natiahol otec. — Čo o nás povedia? Že sme sa zbavili matky? Možno naozaj počkať so svadbou? Nie je to pekné…
Lívii sa tento rozhovor vôbec nepáčil. Zavŕzgali nohy stoličky o dlaždice na podlahe a dievča sa po špičkách prešmyklo do svojej izby. Mamin návrh o domove dôchodcov jej nešiel z hlavy. Starú mamu milovala, často k nej chodila, ostávala na noc. A teraz to vychádza, že Lívia ju vyháňa z jej bytu? Otec má pravdu, tak sa to nedá.
Lívia sa cítila ako zradkyňa. Rozhodla sa ešte raz porozprávať s Michalom.
— Súhlasím s tebou. Načo vôbec niečo vymýšľať? Nech stará mama býva vo svojom byte a my budeme bývať v prenájme. Zvládneme to. Ale svadbu neodkladáme. — Michal objal Líviu a pobozkal ju. — Poprosím otca, nech mi dá nejakú brigádu na stavbe. O rok začneš pracovať. Vôbec nevidím žiaden problém.
Otázka ostala otvorená.
Na druhý deň Lívia išla k starej mame. V byte bol neporiadok, všade stáli krabice, veci sa kopami váľali na zemi.
— Babi, rozhodla si sa pretriediť veci alebo niečo hľadáš? — čudovala sa Lívia, obzerajúc si izbu.
— Zbavujem sa všetkého zbytočného. Poď ďalej. Prišla si v pravý čas, pomôžeš. Rozhodla som sa presťahovať do domova dôchodcov. Už som volala, povedali mi, aké doklady treba…
— To ťa mama nahovorila? — rozhorčene sa spýtala Lívia.
— Nie, sama. Tvoja mama ma volá k sebe bývať, ale ja nechcem. Zle spím, v noci blúdim po byte, chrápem. Preto som sa rozhodla presťahovať do domova dôchodcov. Nemladnem, a tam ma nakŕmia, a ak treba, aj injekciu dajú. Je to moje vedomé rozhodnutie.
— Nie, babi, som proti. Mišo prenajme byt, netreba sa nikam sťahovať, — znova sa rozhorčila Lívia.
— Ja nie kvôli vám, ja som sa tak rozhodla. Tu veci triedim, pozerám, čo si zobrať so sebou a čo vyhodiť. Nahromadila som haraburdia, dýchať sa nedá. Radšej vytiahni z medziposchodia krabice, pozrieme, čo v nich je. Sama nedosiahnem.
Lívia pritiahla k skrini stoličku, vyliezla na ňu a vytiahla z medziposchodia krabice. Stará mama otvorila jednu a vytiahla skrinku.
— Pozri, a ja som ju toľko času hľadala. Toto je pre teba. — Podala skrinku vnučke. Ležali v nej skromné babičkine šperky: zlaté a strieborné prstienky, korálky, brošne. Lívia preberala šperky, strieborné náušnice si hneď vyskúšala.
— A toto je čie? — vytiahla zo skrinky tenký snubný prstienok.
— Moje, — povedala stará mama, zastaviac na prstienku pohľad.
— Tvoje máš na prste, — všimla si Lívia.
— Aj toto je moje. — Stará mama vzala Lívii prstienok.
— Babi, vždy si ma učila, že klamať nie je pekné. Aké tajomstvo odo mňa máš? — urazila sa Lívia.
— Neklamem, ale sú veci, o ktorých je lepšie nehovoriť.
— Prečo? S týmto prsteňom súvisí nejaké tajomstvo, áno? Povedz, — naliehala dievčina.
— Niet čo rozprávať, — stisla stará mama pery. — Čo je v ostatných krabiciach?
Lívia otvorila krabicu od topánok. Ležali v nej zažltnuté listy, dokumenty, staré fotografie.
— Babi, a toto je kto? — Lívia si prezerala nie veľmi kvalitnú snímku mladého muža vo vojenskej uniforme.
Stará mama vzala vnučke fotografiu. Drobno sa jej triasla v babičkiných prstoch.
— Babi, je ti dobre? — starostlivo sa spýtala Lívia.
— Tvoj dedko, — povedala zrazu stará mama.
— Ako? Na dedka sa vôbec nepodobá.
— To je tvoj vlastný dedko, — naliehavo zopakovala stará mama. — Vedela som, že sa to raz odhalí. Tajomstvá nežijú večne. Poviem ti, ale sľúb, že budeš mlčať a nikomu nepovieš, ani tvojmu Michalovi, najmä matke.
— Zaujala si ma. Zbožňujem tajomstvá. Sľubujem, že živej duši neodhalím tvoje tajomstvo. — Lívia dala prsty do štipky a prešla si po ústach, akoby ich zipsovala. Ale keď stretla babičkin vyčítavý pohľad, zarazila sa a zvážnela.
— Ani jednej duši, — zopakovala stará mama.
Po krátkej odmlke začala svoje rozprávanie.
— V mladosti som bola pekná ako ty.
— Ty si aj teraz nič, — hneď povedala Lívia.
— Neprerušuj. Práve že nič. Žili sme na dedine. Boli sme u matky traja. Staršia sestra už bola vydatá, bývala v susednej dedine. Ja som bola prostredná, ešte som mala mladšieho brata.
Mala som vtedy sedemnásť, brat jedenásť. Po vojne ostávalo v zemi veľa mín. Keď Nemci odchádzali, minovali polia a cesty. Brat s chlapcami sliedili po poliach a hľadali nábojnice, samopaly, rôzne vojnové trofeje. Raz stúpil na mínu a vybuchol.
Prišli vtedy vojaci odminovať pole. Jeden pekný, vošiel k nám s matkou. Ako som ho uvidela, tak som sa zaľúbila. Potom odišli. Myslela som, že ho už nikdy neuvidím. A on sa o mesiac vrátil. Po mňa. Matka ma s ním nechcela pustiť, ale ja som ju presvedčila.
Priviezol ma do mesta, do vojenského útvaru, kde slúžil. Vzali sme sa hneď. Bývali sme v jeho malej izbe na ubytovni. Postel strašne vŕzgala pružinami. Akí sme boli s ním vtedy šťastní. Už nikoho tak nemilovala ako jeho… — Babičkin pohľad sa zahmlil, akoby bola tam, na tej ubytovni, vo svojej minulosti. Lívia čakala, neprerušovala a neponáhľala.
— Peťo dostal týždeň dovolenky a my sme išli k moru. Mala tam tetu. Jej dom stál priamo na brehu. Mohla som hodiny pozerať na nekonečné more, počúvať šum príboja. Len príliš krátke bolo naše šťastie.
Vrátili sme sa do útvaru a o dva dni Peťo znova odišiel na odminovanie do okresu. Mal kamaráta Štefana. A on mi priniesol hroznú správu, že Peťo vybuchol. Nebolo čo ani pochovať.
Týždeň som ležala v horúčke. Chcela som sa vrátiť k matke na dedinu, potom som zistila, že čakám dieťa. Vo vojenskom útvare som tiež nemohla zostať. A kam ísť? Štefan mi navrhol, aby som si ho vzala. Veľmi sa mu páčila. Povedal, že tak môžem zostať na ubytovni, bude mi s ním ľahšie a dieťa potrebuje otca. Ja som nechcela, bránila som sa, Peťa som milovala. Úprimne som Štefanovi povedala, že ho asi nebudem môcť milovať. On neustúpil, povedal, že vie, že manželstvo je formálna záležitosť.
Tak som si Štefana vzala. Pre všetkých sme boli muž a žena, ale on spával u seba. Potom som porodila tvoju mamu. On ju zapísal na seba, miloval ju, vychoval ako vlastnú. Potom sme začali žiť ako muž a žena, ale spoločné deti sme nemali. Bola som Štefanovi verná manželka, ale nikdy som ho nevedela milovať. Myslím, že Peťo sa na mňa nehnevá. — Stará mama sa odmlčala.
— Dodnes si pamätám vôňu mora. Už nikdy sme sa tam nevybrali. Štefan hovoril, že pôjde do dôchodku, pôjdeme. Len zomrel o rok. — Stará mama si povzdychla.
Príbeh sa vpil do Lívie.
— Mišo, poďme zobrať babku na juh, k moru, — povedala ženíchovi.
— Lívia, peňazí je aj tak málo. Na svadbu sme našetrili. Aké more? A ešte je to drahé a bombardujú mestá.
— My nepôjdeme do mesta, len k moru.
— Babka cestu neprežije. Čo tam s ňou budeme robiť? Ja chcem byť s tebou, sami, — bránil sa Michal.
— Pôjdem s ňou sama, ak nechceš. Ak sa presťahuje do domova dôchodcov, tak už nikdy k moru nevycestuje.
S Michalom sa pohádali. Lívia sa rozhodla kúpiť letenky. Vlakom ísť dlho a únavne, a lístky sa ťažko zháňajú. Stará mama nikdy nelietala, ale nebála sa, povedala, že v jej veku je hlúpe báť sa. Let statečne zniesla.
Len sa ubytovali v penzióne, babka sa hneď chystala na pláž.
— Babi, možno si najprv oddýchneme z cesty? — znepokojila sa Lívia.
— Nie som unavená. Sme tu len na týždeň, oddýchnem si doma.
Stará mama stála na brehu v dlhých kvetovaných šatách, v slamienke a hľadela na more. Jej pohľad sa znova zahmlil. Zdalo sa, že sa aj vzpriamila, omladla. Lívia jej neprekážala, odstúpila nabok. Čo babka videla, alebo či vôbec niečo videla, možno len spomínala, nevedela.
— Babi, poďme? — napokon sa jej dotkla ruky Lívia.
Stará mama sa vrátila z minulosti a usmiala sa na vnučku.
Na druhý deň po raňajkách išli znovu k moru. Lívia sa opaľovala, kúpala, babka sedela pod slnečníkom a hľadela na more. Na tretí deň ráno sa Lívia zobudila a nenašla babku v izbe. Opýtala sa recepčnej.
— Staršia pani odišla k moru, — odpovedala.
Lívia našla babku na brehu.
— Babi, prečo si ma nepočkala? — urazene sa spýtala Lívia.
— Snívalo sa mi o Peťovi. Toľko rokov sa mi nesníval, a teraz… Mám pocit, že je tu tiež. Chcela som byť s ním sama. Ďakujem, že si ma sem priviedla, — na očiach babky sa leskli slzy.
— Ahoj, — ozvalo sa vedľa a Lívia uvidela Michala.
— Ty?
— Ja. Rozhodol som sa prísť. Prepáč, nemal som pravdu. Nemôžem bez teba.
Do penziónu sa vracali už traja.
— Netreba, aby babka išla do nejakého domova dôchodcov, — povedal raz večer Michal. — Som ochotný počkať rok.
— Ťažko zmení názor. — Lívia sa za tie dni po Michalovi cítila osamelo. Už aj ona nechcela svadbu odkladať.
— Presvedčím ju, — sľúbil Michal.
A presvedčil. Pravda, babka si dala podmienku, aby Lívia s Michalom bývali s ňou. Ale aj tu dokázal Michal babku od tej myšlienky odradiť.
— Sme mladí, hluční, budeme vám prekážať. Ale sľubujem, že vás budeme navštevovať často, hoc aj každý deň, ešte sa vám omrzíme.
Svadbu mali koncom augusta. Lívia s Michalom často navštevovali babku. Navyše byt si prenajali neďaleko nej. Zakaždým na ich príchod babka pripravila niečo chutné a napäto čakala, kým Michal pochutí. On nešetril komplimentmi a babka sa od jeho chvály radostne červenala ako dievča.
Vôbec mali s Michalom nejaký zvláštny vzťah. Možno kvôli menu, alebo si jednoducho padli do oka.
Babkino tajomstvo Lívia zachovala, nikomu nepovedala, dokonca ani Michalovi.
Na budúci rok plánovali ísť k moru opäť, všetci traja.
