Dnes je tretí deň, čo stojím na trhu s krabicou pri nohách. Dno už rozmočila ranná vlhkosť. Narovnala som uterák vo vnútri, ešte raz spočítala mačiatka: všetkých päť. Dve sivé, dve pruhované, jedno čierne s bielou hruďou. Čierne spalo, pruhované sa motali, sivé sa tulili k sebe.
Trh sa prebúdzal pomaly. Eva z ovocného radu už poukladala jablká do kôpky a od nich išiel ten kyslastý jesenný pach, podľa ktorého spoznáš október od všetkých ostatných mesiacov. Obloha visela sivá, hustá a chlad sa pod kabát nedostal naraz, ale postupne, centimeter po centimetri, od dlaní k lakťom. Asfalt sa leskol od včerajšieho dažďa a mláky odrážali stánky, ľudí, kusy neba.
Fúkala som si na prsty. Boli červené, neohybné, rukavice som nechala doma, lebo ráno som nerozmýšľala nad rukavicami, ale nad tým, že dnes je posledný deň, kedy tu môžem stáť. Zajtra príde dcéra po mačku, ale mačiatka si nevezme. Povedala: „Mami, kam by som ja päť?” A mala pravdu. Ale jej pravda nič neriešila, iba to, čo bolo aj tak ťažké, ešte viac zaťažila.
„Zoberte si mačiatko,” hovorila som každému, kto spomalil krok. „Sú pekné, krotké. Ak vám to nie je na ťarchu…”
Ľudia prechádzali okolo. Žena s kočíkom sa usmiala, ale zakrútila hlavou. Muž v montérkach sa ani nepozrel. Dievčatko asi desaťročné si čuplo, natiahlo ruku, ale matka ho potiahla za rukáv a odvliekla ďalej.
„Kto by chcel mačiatka v októbri?” povedala Eva od vedľajšieho stánku, presúvajúc jablká. „Na jar ešte hej, ale teraz… Vzala by si ich radšej naspäť.”
Mlčala som. Naspäť znamenalo to, o čom som nechcela rozmýšľať.
Čierne mačiatko sa zobudilo, zdvihlo hlavu, pípkalo. Spustila som ruku do krabice a poškrabala ho za uchom. Kartón pod prstami bol mäkký, vlhký a v jednom rohu sa už začal rozvrstvovať.
Nespomalil krok, nešmykol pohľadom po krabici a ďalej. Zastal, akoby narazil do neviditeľnej steny, a stál tak pár sekúnd, hľadiac dolu.
Chudý, v obnosenom kabáte s vyťahanými lakťami, ruky vo vreckách. Tvár akú majú ľudia, čo sa dlho nevyspia, ale nie z práce, z niečoho iného. Svetlé oči, unavené. Trojdňová brada, ale upravená, akoby si ju nepestoval, len zabudol odstrániť.
„Koľko ich je?” spýtal sa.
„Päť,” narovnala som sa, potiahla kabát. „Dvaja chlapci, tri dievčatá. Mesiac a týždeň. Na záchod sú zvyknuté. Ak vám to nie je…”
„Dajte.”
Zamihala som.
„Čo?”
„Všetky dajte.”
Vytiahol ruky z vreciek a čupol si. Zdvihol čierne mačiatko jednou dlaňou, pozrel mu do očí, jemne roztiahol zadné labky, skontroloval, potom ho položil späť. Takto berú nie šteniatko na dar pre dieťa. Takto berú zvieratá ľudia, ktorí vedia, kam sa pozerať a prečo.
Stála som a nevedela, čo robiť s rukami. Vrecko s krmivom, čo som nosila každý deň, bolo zrazu nepotrebné. Slová, ktoré som pripravovala pre každého okoloidúceho, tiež stratili zmysel.
„Vy… všetky?” opýtala som sa znova.
Prikývol. Zdvihol krabicu. Videla som, ako jeho ruky už držia kartón opatrne, nežne, nestískajú.
„Počkajte,” šupla som do tašky. „Tu, krmivo, kúpila som… A špeciálnu zmes. Ešte ich treba z pipety dokrmovať, po troche. Zle ešte samé jedia.”
Vzal vrecko. Nepoďakoval. Neusmial sa. Len prikývol a odišiel, a krabica sa mu v rukách kývala do rytmu krokov a z nej trčala ryšavá pruhovaná labka, chytajúca sa okraja.
Eva zapískala.
„No teda. Všetky zobral. Čudný nejaký.”
Neodpovedala som. Pozerala som mu na chrbát a nevedela pochopiť, prečo sa vo vnútri neuľavilo, hoci presne toto som chcela tri dni. Asi preto, že dať mačiatka neznámemu človeku, ktorý nevysvetlil prečo, nie je to isté ako umiestniť. Umiestniť znamená vedieť, kam. A ja som nevedela. Iba som videla jeho ruky, a ruky boli správne, a to malo stačiť.
Vytiahla som z tašky notes a pero. Išla som za ním, dobre, že som nemusela ďaleko – neznámy vošiel do vchodu susedného domu. Ako špión som ho sledovala až do bytu. Zapísala som si adresu. Pre každý prípad. Alebo nie pre každý.
Topánky pri dverách stáli jedny. Háčiky na stene v predsieni boli prázdne: štyri kusy, lesklé, a na každom kedysi visel kabát, šál alebo dáždnik, a teraz len trčali zo steny ako otázky, na ktoré nikto neodpovedá.
Juraj položil krabicu na zem v kuchyni. Mačiatka sa pohli, jedno pípkalo.
Vyzliekol si kabát, zavesil na jediný obsadený háčik.
Radiátor pod oknom bol ledva teplý. Október sa plížil k novembru a kúrenie zapli nedávno, a rúry hriali akoby samy neverili, že je už čas.
Juraj si čupol ku krabici. Čierne mačiatko prvé zdvihlo hlavu a pozrelo priamo na neho, zelenými, ešte mutnými očami, ale už s charakterom. Prúžok svetla z okna padal na linoleum a v ňom sa vírili prachové čiastočky, pomalé, ľahostajné ku všetkému.
Juraj otvoril skriňu, našiel starý uterák. Froté, modrý, dávno stratil farbu aj mäkkosť. Položil ho na zem pri radiátore, preložil mačiatka z krabice na uterák. Ležali v kope a labky sa plietli, a on ich nerozoberal. Nechaj.
Potom vytiahol z vrecka krmivo, mliečnu zmes. Položil na stôl.
Zmes bolo treba zohriať na tridsaťosem stupňov. Juraj to vedel, ako pozná vlastné meno: nie spomínaním, len vedením. Riedil teplou vodou, postavil na slabý oheň a stál pri sporáku s teplomerom na vodu, ktorý našiel v zásuvke, a čakal.
Zbalil nástroje do krabice, odovzdal kľúče, napísal výpoveď. Tamara odišla v apríli a do októbra prestal byť veterinárom, lebo ruky, ktoré liečili cudzie zvieratá, nedokázali udržať vlastný život. A zdalo sa správne zastaviť všetko.
Ale telo si pamätalo. Pipeta zapadla medzi ukazovák a prostredník tak, ako zapadala tisíckrát. Ľavá ruka vzala mačiatko, otočila na chrbátik, priložila pipetu k perám. Kvapka mlieka stiekla po brade na uterák a mačiatko začalo cumľať, a Juraj cítil, ako sa mu niečo v zápästí uvoľnilo.
Čierne najskôr, lebo bolo najmenšie a hltalo hltavo, náhlivo, akoby sa bálo, že mu vezmú.
Sivé spolu: ležali bok po boku a nechceli sa rozlúčiť, a kým jedno jedlo, druhé sa mu strkalo nosom do krku, a Juraj pridržal obe jednou rukou.
Pruhované po jednom, vyryvali sa a pípali, a mlieko tieklo mimo po bradách a po uteráku, a on ich utieral krajcom látky, bez hnevu, ale zvyčajne, ako to robieval roky na klinike, kde majitelia hľadeli s úzkosťou a on hovoril „všetko je v poriadku, všetko je dobré“ a od jeho hlasu sa upokojili nielen zvieratá, ale aj ľudia.
Po jedle mačiatka zaspali. Všetkých päť na uteráku pri radiátore, na sebe. Čierne navrchu, biela hruď, labky viseli dolu. Juraj si sadol na zem vedľa a oprel sa chrbtom o stenu. Pozeral, ako dýchajú. Jemný, rýchly, spoločný zvuk, podobný šelestu.
Potom vstal, umyl pohár. Osušil a postavil do skrine. Vybral iný, čistý. Nalial čaj. A kým pil, jedno z pruhovaných sa zobudilo, dokráčalo k jeho nohe a strkalo nosom do členku. Nos bol mokrý, studený, veľký ako hrášok.
Juraj nečakal zvonenie, lebo zvonček nefungoval už pol roka a neopravil ho, lebo nemal komu zvonit. Klopanie. Tri krátke údery kĺbmi. Tak klopú ľudia, ktorí nie sú istí, či ich chcú vidieť.
Otvoril. Stála som na prahu v tej istej šatke, len dnes bola uviazaná úhľadnejšie. V rukách vrecko, z ktorého voňalo vyprážané cesto a cibuľa.
„Dobrý deň,” povedala som a hneď dodala: „Ja len na chvíľu. Len sa spýtať. Ako sú? Mačiatka.”
Juraj odstúpil nabok. Nepozval slovami, len odstúpil. Ani sa nečudoval, že som ho našla.
Vošla som. Mačiatka boli v kuchyni. Uterák pri radiátore, vedľa misky, každá popísaná fixkou: „čierny”, „sivý-1”, „sivý-2”, „pruhovaný-m”, „pruhovaná-ž”. Pozrela som na misky, na fixkové popisky, na uterák a stislo ma v hrdle, lebo človek, ktorý popisuje misky na štvrtý deň, sa ich nechystá dať preč.
„Tu. Priniesla som,” podala som vrecko. „Pirohy. Pomyslela som, že možno…”
Nedokončila som, lebo som nevedela, ako skončiť. „Možno ste hladný” by znela trápne. „Možno ste sám” by znela ako pravda, ale pravdu hovoriť bolo priskoro.
Juraj vzal vrecko. Položil na stôl. Čierne mačiatko sedelo na jeho ramene, zaháknuté pazúrikmi do svetra, a všimla som si, že svetr je už vyťahaný a Juraj to nespravoval.
„Dáte si čaj?” spýtal sa. Prvá dlhá veta za celý rozhovor.
Prikývla som. Sadla na stoličku, dala ruky na kolená. V kuchyni bolo teplejšie ako v predsieni a voňalo mliekom, krmivom a ešte niečím.
Mačiatko zoskočilo z Jurajovho ramena a liezlo mi na kolená, a ja som ho podchytila mechanicky, ako sa chytá to, čo padá, bez rozmýšľania. Bolo teplé a pazúriky prepichovali látku sukne, a ja som ho neodložila, len pritlačila dlaň na chrbátik, cítila, ako bije pod srsťou rýchle malé srdce.
Juraj nalial čaj.
O týždeň Juraj zistil, že krabica už nie je potrebná. Mačiatka spali kde-kto: dve na kresle, jedno na parapete, čierne pri nohách, pruhovaná na svetri, ktorý hodil na stoličku a zabudol. Krabica stála v kúte prázdna a on ju sploštil, dal na prah namiesto rohožky. Kartón bol mäkký, obtretý a mačiatka, keď šli okolo, škrabali ho pazúrmi zo zvyku, ako škrabú známe.
Chodievala som každý druhý deň. Priniesla som pirohy, alebo tvaroh, alebo jablká z toho istého trhu od Evy. Zvonček opravil na druhý týždeň. Zvonila som a ten zvuk, ostrý, drnčivý, staromódny, bol lepší ako akékoľvek ticho, aké Juraj poznal za posledný rok.
V predsieni na háčikoch teraz viseli jeho kabát a moja šatka.
Ráno čierne mačiatko vybehlo do chodby cez pootvorené dvere. Juraj vyšiel za ním, zdvihol ho a mačiatko sa oprelo labkami o jeho bradu, akoby chcelo vidieť, čo je tam, za dverami, ďalej. Juraj sa pozrel tiež. Schodisko, zaprášené okno, svetlo. Stál tak pár sekúnd, pridržujúc dvere nohou, aby sa nezatvorili.
Potom sa vrátil do bytu. Položil mačiatko na zem a to bežalo do kuchyne, kde už zvonili misky, lebo ostatné štyri počuli kroky a usúdili, že je čas na raňajky. Dvere Juraj nezamkol na zámok. Čoskoro prídem.
