Maša sa už tretí deň ani nedotkla jedla. Lýdia posunula misku bližšie k radiátoru, hoci vedela, že problém nie je v teplote krmiva. Mačka ležala na parapete čakárne s podloženými labkami. Nespala. Pozerala von oknom tak, ako keby za matným sklom niekto stál a čakal. Lýdia prešla prstom po jej chrbte a Maša trhla uchom, ale neotočila sa. Srsť bola teplá a hustá, a pod prstami bolo cítiť rebrá, ktoré tam predtým neboli.
Na klinike to voňalo antiseptikom a suchým krmivom. Tá vôňa sa vpila do stien, do plášťa, do kože na rukách, do vlasov. Lýdia ju už dávno prestala vnímať, no každé ráno, keď otvorila dvere a zapla svetlo, na prvé sekundy ju udrela do nosa, akoby mu pripomínala: tu pracuješ, nežiješ.
A ona žila. Pred tromi rokmi si Mašu vzala k sebe, pretože si pre mačku nikto neprišiel. Majiteľka ju nechala po vyšetrení, povedala „vrátim sa o hodinu“ a nevrátila sa. Ani o hodinu, ani o týždeň, ani o mesiac. Lýdia čakala dva týždne, potom prestala čakať a priniesla z domu starú deku.
Na poličke v komore doteraz ležal obojok. Starý, z hnedej kože, s kovovou známkou, na ktorej sa ledva dal prečítať telefónne číslo. Číslice boli takmer celé vygumované, akoby ich niekto znova a znova pretieral prstom. Lýdia sa ani raz nepokúsila to číslo rozlúštiť. Nechcela. Človek, ktorý vyhodí živú bytosť, si nezaslúži telefonát.
V prvý večer, keď mačka zostala prespať na klinike, Lýdia z nej obojok zložila a odložila ho na hornú policu, za škatuľu s obväzmi. Tri roky ležal na jednom mieste a prach okolo neho vytvoril pravidelný sivý kruh.
Lýdia si napravila okuliare na retiazke, vyliala zvyšok vody z misky s prasklinou na dne a naliala čerstvú. Miska bola stará, klinická, s vyblednutým logom výrobcu krmiva. Dočasná.
Tri roky si Lýdia plánovala kúpiť poriadnu, keramickú, s nízkymi okrajmi, ako odporúčajú pre mačky s krátkym ňufákom. No vždy zastala pri výklade zverimexu a prešla ďalej. Pretože poriadna miska by znamenala, že Maša je jej. A Maša bola cudzia. Presnejšie, už nikoho.
* * *
Telefonát prišiel o pol desiatej, keď si Lýdia v komore varila čaj. Henrich, jej pomocník, zdvihol telefón prvý, pomrmlal si niečo do fúzov a podal jej ho. Povedal, že volá nejaká žena.
Lýdia zdvihla slúchadlo. Hlas na druhom konci bol tichý, bez naliehania. Žena sa predstavila ako Tamara a povedala, že pred tromi rokmi nechala mačku u nich na klinike. Trojfarebnú. Mašu.
Čaj v šálke chladol. Lýdia pozerala, ako para stúpa a mizne, a počúvala. Tamara hovorila pomaly, vyberajúc slová. Povedala, že by chcela vedieť, kde je Maša teraz, a ak by sa dalo, vziať si ju späť.
Lýdia neodpovedala hneď. Prsty stisli slúchadlo. Potom sa spýtala rovnako neutrálne, ako sa pýtajú na diagnózu kolegu:
– A tri roky ste kde boli? Mačka je tri roky na klinike na vtáčej licencii.
Tamara na chvíľu stíchla. Neospravedlňovala sa, nevysvetľovala. Len zopakovala, že môže prísť, ak Lýdia dovolí.
Lýdia povedala, že jej zavolá späť, a položila slúchadlo na stôl. Obrazovka ešte svietila a z nej po igelitovom obruse bežal modrý pásik.
Henrich stál vo dverách a utieral si ruky o zásteru, z ktorej voňalo krmivo a niečo kyslo, kyslá kapusta z nádoby, ktorú si ohrieval na obed.
– To je tá? Čo ju hodila?
Lýdia prikývla.
Henrich sa poškrabal na brade. Odmlčal sa, potom povedal, že si tú ženu pamätá. Oči mala červené, keď priniesla mačku. Vtedy to Lýdii hovoril. Pamätá si, alebo nie?
Lýdia si nepamätala. Alebo si pamätať nechcela.
Henrich pokrčil plecami a zamrmlal, že to tak u nich chodí: najprv hodia a o rok si spomenú. A dodal:
– Nepúšťaj ju. Potom odišiel umývať klietky a z chodby sa ozvalo cinkanie kovových prútov a špliechanie vody.
Lýdia dopila čaj, hoci bol celkom studený. Chuť lúhovala na jazyku, lepkavá a horká, ako dochuť rozhovoru, ktorý nie je ukončený. Maša v čakárni stále pozerala von oknom. Suché krmivo v miske zostalo nedotknuté.
Večer Lýdia zavolala. Vytočila číslo, slúchadlo zdvihli po prvom zvonení, akoby pri telefóne čakali celé hodiny.
Lýdia povedala stručne: Maša u nich žije tri roky. Je zdravá, očkovaná, má svoj kút, svoju deku, svoje zvyky. A že nepovažuje za správne dať mačku človeku, ktorý ju nechal na klinike bez jediného slova.
Ticho trvalo štyri sekundy. Potom Tamara povedala:
– Ja som ju neodhodila.
Dve slová a v nich nebolo ani ublíženie, ani hnev. Len fakt.
Lýdia chcela odpovedať, ale hlas sa jej zasekol v hrdle a musela si odkašľať. Zopakovala: neprišli ste si po ňu, to je to isté. Tamara sa nehádala. Povedala „rozumiem“ a zavesila. Tóny boli rovnomerné, dlhé, a Lýdia ich počúvala takmer minútu, kým odložila telefón do vrecka.
Tamara prišla o dva dni. Neozvala sa, neupozornila. Len stála za dverami kliniky.
Lýdia ju uvidela cez matné sklo: chudú postavu v príliš veľkom kabáte, rukávy zakrývali prsty a plecia mala zdvihnuté, akoby jej bolo zima, hoci vonku bolo osemnásť stupňov.
Stála bez pohybu, neklopala. Čakala. Ako sa čaká v čakárňach, kde volajú čísla po poradí a nič sa nedá urýchliť.
Vonku mrholilo. Drobné, teplé, májové. Vôňa mokrého asfaltu a topoľových listov prenikala cez štrbinu pod dverami a vzduch na chodbe bol vlhký.
Na sporáku v komore začala pískať kanvica a Lýdia odišla od okna, aby ju zložila z plameňa. Ruky pohybovali zvykom: kanvica, šálka, čajové vrecúško. A v hlave len jedna myšlienka: neotvárať. Netreba.
Maša zoskočila z parapetu. Prvýkrát za tri dni sa pohla sama, bez nabádania, bez toho, aby ju Lýdia musela zložiť. Prišla k dverám a sadla si, omotajúc chvost okolo predných labiek. Pozerala na sklo. Chvost sa nehýbal.
Lýdia sa oprela chrbtom o stenu. Kanvica sa jej parila v ruke. Čakala, kým silueta neodíde. A silueta odišla. Pomaly sa otočila a kráčala preč, zhrbená ako človek, ktorý nemá silu narovnať chrbát.
Maša zostala sedieť pri dverách až do večera. Nejedla, nepila, neumývala sa. Keď ju Lýdia odnášala v náručí do komory, mačka sa obzrela cez plece a pozrela na matné sklo. V skle nebolo nič. Len dážď a svetlo pouličnej lampy.
Henrich si to všimol a mlčal. Z kúta zamrmlal, že zámok na vchodových dverách zasekáva a bolo by načase ho vymeniť. Lýdia prikývla. Zámok nevymenila.
Obálka ležala pod dverami ráno, keď Lýdia prišla otvárať kliniku. Biela, bez známky, bez spätnej adresy. Iba meno napísané rukou: „Lýdii“. Písmená drobné, naklonené doľava.
Zdvihla ju dvoma prstami, akoby sa obálka mohla popáliť. Papier voňal cudzím parfémom, niečím kvetinovým a slabým, ako posledný nádych suchej levandule v plátenom vrecúšku. Obálka bola ľahká, ale ruky pocítili jej váhu, ako človek cíti ťarchu zlých správ ešte predtým, než ich prečíta.
Vnútri boli tri listy a fotografia.
Prvý list. Výpis z onkologického centra, datovaný spred troch rokov. Diagnóza, štádium, protokol liečby. Lýdia čítala lekárske dokumenty každý deň, vedela, čo tieto kódy a skratky znamenajú. Od riadkov písaných štandardným nemocničným písmom sa jej prsty jemne rozochveli a položila list na kolená, aby ho nevyronila.
Druhý list. Potvrdenie o ukončení liečby. Dátum, podpis ošetrujúceho lekára, okrúhla pečiatka so štátnym znakom. Remisia. Dva roky stabilnej remisie.
Tretí list. Rukou písaná poznámka. Rovnaké písmo ako na obálke, drobné, písmená pritlačené k sebe, akoby na papieri bolo málo miesta a treba povedať veľa. Len pár riadkov.
„Nechala som Mašu, lebo som nevedela, či sa vrátim. Chemoterapia, potom ožarovanie, potom operácia. Nebola som doma pol roka. Nemohla som ju vziať so sebou a nemohla som ju nechať samú v prázdnom byte. Veterinárna klinika bolo jediné miesto, o ktorom som vedela, že sa o ňu postarajú. Prvý rok som volala každý mesiac. Povedali mi, že mačku si zobrala lekárka. Nedovolila som si prísť, kým nebudem zdravá. Sľúbila som jej, že sa vrátim.“
Fotografia bola malá, šesť na deväť, s ohnutým rohom. Na nej žena s krátkymi vlasmi po chemoterapii držala v náručí trojfarebnú mačku. Vlasy jej začínali dorastať, tmavým páperím, ako u novorodenca. Mačka si triela papuľou o jej bradu a žena ju tlačila oboma rukami priamo k hrudi, ako sa tlačí to, čo sa bojíš stratiť a čo je už takmer stratené.
Lýdia si sadla na zem rovno na chodbe. Prečítala poznámku. Potom ešte raz.
Maša prišla nehlučne a ľahla si vedľa nej. Srsť bola teplá a jemná, ako vždy. Tri roky ju Lýdia hladkala a považovala Mašu za svoju. A Maša celé tri roky sedela na parapete a pozerala von oknom.
Lýdia zavolala na poludnie. Hlas sa netriasol, ale hrdlo bolo suché a slová vychádzali krátke, ako čísla na recepte.
– Tamara. Príďte. Zoberte si Mašu.
Ticho. Potom otázka:
– Ste si istá?
A Lýdia odpovedala „áno“ a to „áno“ bolo najkratšie a najťažšie slovo, ktoré za tri roky vyslovila.
Tamara prišla o štyridsať minút. Vošla ticho, zastala pri prahu. Kabát bol ten istý, príliš veľký, s dlhými rukávmi. Ale oči boli iné. Nie prosebné, nie previnilé. Vďačné, bez jediného slova, jediným pohľadom.
Maša sedela na parapete. Keď Tamara vstúpila do čakárne, mačka otočila hlavu. Na sekundu sa zastavila, akoby overovala. Potom zoskočila a šla k nej. Nie behom, nie skokom. Len šla, ako sa ide k tomu, koho si dlho čakal a konečne sa dočkal.
Lýdia vytiahla z police obojok. Hnedá koža, popraskaná a na jednom mieste mäkká, známka s ryhou od nechta. Podala ho Tamare a povedala len:
– Toto je jej.
Tamara vzala obojok a zapla ho Maše na krk. Prsty mala tenké a spona nešla hneď, musela pritlačiť. Cvaknutie bolo tiché a presné, ako bodka na konci dlhej vety.
Maša zdvihla papuľu a buchla ňou Tamaru do zápästia. Tamara ju prikryla dlaňou a na sekundu tak stála, bez pohnutia. Potom vzala mačku do náručia a Maša sa zahrabala papuľou do jej krku, do jamky medzi kľúčnymi kosťami, a zavrela oči.
Lýdia odložila misku s prasklinou zo stola. Umyla ju, utrela uterákom, postavila do skrine. Henrich stál vo dverách komory, ale nemrmlal a nekomentoval.
– Kúpte jej poriadnu misku, – povedala Lýdia, bez toho, aby sa otočila. – Táto bola dočasná. Tri roky dočasná.
Tamara prikývla. Pritlačila Mašu oboma rukami k hrudi a vyšla.
Dvere sa zavreli. Na chodbe voňal dážď a cudzí kvetinový parfém. Lýdia stála pri okne a pozerala, ako Tamara kráča k autu, držiac mačku pri sebe.
Na poličke ostalo prázdne miesto po obojku. Lýdia prešla prstom po prašnom obryse a zotrela ho. Potom si nasadila okuliare, zapla svetlo v čakárni a otvorila dvere pre prvého pacienta.
