Dnes som pozrela na mobil. Katarína poslala pozvánku do skupinového chatu: „Baby, čakám vás v sobotu o šiestej v kaviarni Mincovka. Bude sranda!“
Mám tridsať. Dve deti, dcéra Jana a syn Timko. Rozvod. Kancelárska stolička, čo pozná moju chrbticu lepšie než ktorýkoľvek chlap za posledné dva roky. A tu tá pozvánka, z ktorej som sa potešila.
— Timko, nebehaj po chodbe! Jana, obleč si ponožky, je zima! — zakričala som a pritlačila si telefón ramenom.
Na druhom konci Katarína štebotala o prekvapeniach a karaoke.
— Júlia, prídeš? Sľubujem, bude super, a bez tvojich tých rečí: „mám deti“.
Zachichotala som sa.
— Tvoje deti. Tvoje problémy. Tvoj rozvod. Tvoj vek… Porozmýšľam, — odpovedala som.
V sobotu Pavol, bývalý muž, meškal dve hodiny, prichádzal k deťom na víkend. Jana plakala, lebo chcela, aby som jej zaplietla vlasy „ako princeznej“, a Timko schoval ľavú topánku. Keď som konečne zapínala zips na jediných šatách, čo ešte nevyzerali ako vrece, hodiny ukazovali skoro šesť.
— Pôjdem. Aspoň na hodinu.
V kaviarni hrala hudba. Dievčatá z účtovníčky už cucli šampanské a Martina z obchodného oddelenia rozprávala o svojom novom mladom mužovi takým tónom, akoby obhajovala diplomovku na tému „Moje šťastie, ktoré musíte všetci vidieť“.
Katarína ma zbadala, vykríkla a vrhla sa objímať.
— Prišla si! Aká si krásna! Sadni si, hneď prinesú tortu.
Sadla som za stôl, vzala pohár s džúsom. Počúvala. Prikyvovala. Usmievala sa na správnych miestach.
Lena z vedľajšieho oddelenia, vysoká blondínka s večne nespokojnou tvárou, sa naklonila ku mne:
— A kde je tvoj?
— V rozvode. Už rok, — povedala som pokojne.
— Ach, prepáč. Nevedela som. Deťom je ťažko, asi.
Dopila som džús. Zahrala pomalá hudba, známa. Niekoho pozvali tancovať. Ja som zostala sedieť. Pristúpila ku mne Katarína, oslávenkyňa, už trochu podgurážená a preto nezvyčajne vážna.
— Júlia, čo si smutná?
— Nie som smutná. Som unavená.
— To je to isté, keď máš tridsať s dvomi deťmi a bývalým, čo prichádza len podľa harmonogramu.
Prekvapila ma tá presnosť.
— Ty si tiež rozvedená?
Katarína sa zasmiala:
— Nie. Ale som všímavá. Počúvaj… Poprosila som speváka, aby zaspieval jednu pieseň. Pre teba.
Nechápala som, ale prikývla.
Chlapec pri mikrofóne vzal akordy. A zrazu sa rozľahlo niečo staré, čo hrávali v rádiu, keď som študovala na vysokej. Pieseň, pod ktorou sme sa s Pavlom bozkávali na lavičke pri internáte. Hlúpe slová o „nikdy nehovor zbohom“. Zakryla som si tvár rukami. Nie od hanby. Od toho, že si niekto spomenul, aká som bola. Pred „tvojimi deťmi“.
— Ja som tú pieseň neobjednala, — zašepkala som.
Katarína pokrčila plecami:
— Možno on sám. Možno si sa mu zapáčila. Občas sa pozrieš do zrkadla, Júlia.
Nepozerala som sa. Ale teraz som zdvihla oči. Chlapec pri mikrofóne sa usmieval. Neznámy. Mladý. Nič nevediaci o mojom živote. Utrela som si líca obrúskom, vzala pohár so šampanským a usmiala sa na neho. Nie ten kancelársky úsmev, ale skutočný.
Potom som poslala Pavlovi správu: „Zdržím sa. Na noc nechávam deti u teba. To sa nediskutuje.“
A vydýchla som. Prvýkrát po dlhom čase naplno.
Tortu priniesli presne o deviatej. Zjedla som dva kusy a nepočítala kalórie. Katarína mi šepkala do ucha:
— Vieš, pozvala som ťa, lebo si jediná, kto na porade neriešil môj report.
— Tvoj report bol normálny, — pokrčila som plecami.
— Práve. Ty jediná vlastne počúvaš. Nie len robíš, že počúvaš.
Domov som sa vrátila po jedenástej. Prázdny byt voňal tichom. Najprv som chcela plakať, že Timkove ponožky nie sú rozhádzané po chodbe a Janina spona neleží v kuchyni.
Ale potom som si vyzliekla šaty, uvarila čaj, pustila si tú istú pesničku v slúchadlách. A pochopila som, že domov nie je len hluk malých nôh. Je to aj toto ticho, v ktorom konečne počuť samú seba.
— Nebol to zlý večer, — pomyslela som si a zaspala s úsmevom.
Ráno prišla správa z neznámeho čísla: „Budete dnes na prezentácii? Som ten spevák z kaviarne – Dávid. Môžem vás pozvať na kávu? Len tak, bez dôvodu.“
Pozrela som na telefón a napísala: „Budem. Kávu čiernu, bez cukru. A ďakujem za pesničku.“
Prvé dva týždne bolo všetko ako z rozprávky. Dávid ma čakal po práci s kyticou. Spieval mi v kaviarni, keď bolo málo ľudí, a pozeral sa na mňa, akoby som bola jediná žena na svete. Rozplývala som sa. A mizla.
Najprv raz do týždňa. Potom každý druhý deň. Potom mama prestala skrývať nespokojnosť.
— Júlia, na koho hážeš deti? Ja mám svoje veci. Ty máš robotu, mimochodom.
— Mami, prosím ťa, Timko už spí, Jana má urobené úlohy. Idem na dve hodiny.
— Na dve hodiny… Celý týždeň na dve hodiny. Poznám tie „dve hodiny“. Chlap? — Mlčala som.
— A odkiaľ je? Z tej kaviarne? — mama stiahla pery. — Kaviarenský spevák… Júlia, si múdra žena, v tridsiatke s dvomi deťmi chytáš každého, kto sa na teba milo pozrie. Lenže oni sú všetci na jedno kopyto. Dnes ti spieva jeden, zajtra druhý.
— Mami, prestaň! — Hodila som tašku na pohovku. — Ty ho nepoznáš.
— A ty… ako dlho ho poznáš… mesiac? Dva? Už kohokoľvek, ale mužov som za život videla dosť, — buchla dverami.
Dávid bol iný. Pamätal si, ako sa volá Jana a že Timko sa bojí tmy. Hovoril, že nie je proti deťom, že porozmýšľa, ako by sme si mohli zariadiť život.
Skoro som uverila.
Ten večer som sa rozhodla urobiť prekvapenie. Dávid povedal, že bude hrať do desiatej, potom je voľný. Nechala som deti u mamy, mama prevrátila očami, ale neodmietla, a išla som do kaviarne bez pozvania. Vošla som do sály. Usmiala sa na známeho barmana. Pozrela na pódium.
Dávid tam nebol.
Stál pri stĺpe a tancoval. Nie valčík, len sa bláznil, ale v rytme hudby s krásnou ženou. Vysokou. Štíhlou. V obtiahnutých šatách, čo stáli ako moja mesačná výplata. Jej vlasy boli dokonale upravené, smiech hlasný a slobodný.
Dávid sa tiež smial. Potom ju chytil za ruku a zmizli za dverami s tabuľkou „Služobný vchod“.
Stála som uprostred sály. Niekto ma došuchol ramenom, ospravedlnil sa. Hudba hrala ďalej.
— Všetci na jedno kopyto, — napadli mi mamine slová.
Otočila som sa a vyšla von. Nebuchla dverami. Neplakala. Len som si sadla do taxíka a povedala adresu… Pri vchode stál Pavol. V starej bunde, s kruhmi pod očami, nahnevaný a rozcuchaný.
— Júlia! Prečo neberieš telefón? Tvoja mama mi volá už pol hodinu! Otec je v nemocnici. Infarkt. Nechala deti doma a mňa poprosila, aby som prišiel k nim.
Chytila som sa za srdce.
— Čo? Ako? Veď on…
— Neviem ako. Zavolaj taxík. Ja pohladím deti.
Trasúcimi prstami som vytočila mamin číslo. Vzlykala do telefónu.
— Otec je na jednotke intenzívnej. Príď hneď.
— Už idem. Mami, vykriaupe sa?
— Lekári nič nehovoria.
Celú noc sme s mamou sedeli v nemocničnej chodbe. O ôsmej ráno vyšiel z dverí unavený lekár.
— Kríza pominula. Váš muž je silný. Ešte pol hodiny, neručil by som. Ale teraz bude dobre. Kľud, diéta, žiadny stres.
Mama sa rozplakala. Objala som ju a stáli sme tak dve ženy, čo takmer stratili hlavného muža svojho života. Na ceste späť v taxíku som hľadela do okna. Ranné slnko presvecovalo paneláky. Spomenula som si, ako ma Dávid hladil po líci, sľuboval more a cestovanie. Smiešne. More… A otec ležal na jednotke, kým ja som bola v kaviarni.
— Dosť mi bolo bláznivých večierkov.
Doma bol Pavol, tiež nespal, bolo to na ňom vidieť.
— Paľo, — povedala som ticho. — Ďakujem, že si prišiel, že si bol s deťmi.
Pavol chvíľu mlčal. Potom prehovoril neobratne, ako vždy, keď išlo o city.
— Júlia, ja bez teba… Deti potrebujú otca. A nielen cez víkendy. Skrátka, poďme spolu bývať. Odznova, ako kedysi. Si unavená. Deti sa nudia. A ja sa nudím po dome, po tvojom hundraní, keď si nevyzujem topánky.
Zasmiala som sa cez slzy. Pristúpila som k nemu a schovala tvár do jeho ramena. Chytila som ho za ruku. Drsná, známa, teplá dlaň. Nie tá, čo brala mikrofón a sľubovala more. Ale tá, čo držala kočík, menila kolesá na mojom aute.
— Skúsme to, — povedala som. — Ale ak zas neumyješ za sebou hrnček, zabijem ťa vankúšom.
— Dohodnuté.
Deti vybehli z izby, Timko visel na Pavlovi a kričal: „ocko!“ Jana sa najprv odvrátila, ale potom predsa len prišla a ticho povedala:
— Zostávaš? Nadlho?
Pavol si kľakol:
— Navždy, Janička. Ak ma prijmete.
A večer, keď deti zaspali, Pavol umýval riad, ja som vytiahla telefón a vymazala konverzáciu s Dávidom. Ani jedna správa neprišla.
— Mama mala pravdu, — pomyslela som si. — Ale v jednom sa mýlila. Nie je to o tridsiatke. Nie o deťoch. Ani o rozvode. Ale o tom, koho si vyberieš. Ja som si vyberala krásne sľuby. A mala som si vybrať unavené oči a špinavý hrnček v dreze.
Pristúpila som k Pavlovi, objala ho zozadu, pritlačila nos k jeho ramenu.
— Čo? — spýtal sa.
— Nič. Len je dobre, že si doma, — a to bolo viac než všetky pesničky sveta.
