Desať rokov po tom, čo Ľubomíra Krajčovičová nechala manžela Martina s dvoma malými dcérami, pretože ju vôbec nenadchol nápad stať sa jeho doživotnou ošetrovateľkou po tom, čo ho pripútali k invalidnému vozíku, sa akosi zjavila pred bývalým rodinným domom v Bratislave a spýtala sa, či by jej nevedel „trochu pomôcť finančne“. Druhý manžel ju totiž práve opustil, účet v banke pripomínal pustatinu a ona sama vyzerala ako výstavný exponát životnej únavy. Martin, ktorý medzitým sám vychoval Ľubicu a Ľudmilu, ju dovnútra pustil s takým nadšením, ako keď poštár prinesie na colné odbavenie darček z cudziny. Vzduch v obývačke hustol od nevypovedaných výčitiek, a dcéry – trinásťročná a desaťročná – stáli vedľa neho ticho a chladne.
Večera bola ako povinná jazda: nasadený úsmev, nútená konverzácia a ticho, ktoré hovorilo viac než slová. Ľubomíra sedela v dome, ktorý celý stál na spomienkach, do ktorých ona nepatrila, a každý kút jej hovoril: „Ty si tu návšteva, nie mama.“ Dievčatá síce zdvorilo odpovedali, ale tak odmerane, akoby hrali rodinnú hru, v ktorej ona nepoznala pravidlá. Bolo to celkom jasné – prišla k cudzím ľuďom, ktorí jej kedysi boli rodinou.
Po večeri Martin vytiahol starú, zodratú a izolepou zlepenú rozprávkovú knižku Príhody malej líšky. Nebola to iba rozprávka; na okrajoch mala v jeho rukopise poznámky o všetkom, čo dievčatá prežili – o prvých krokoch, o prvých zuboch, o školských trapasoch aj o večeroch, keď sa im nechcelo spať. Všetky tie roky, ktoré Ľubomíra preskočila, sa jej teraz vmestili do pár stoviek strán. Martin ju bez rečí donútil knižku prečítať dcéram, čím ju vlastne postavil zoči-voči každodennej realite, ktorej sa tak úspešne vyhýbala.
Čítala so zlomeným hlasom a dcéry si ju prezerali tak, ako si človek prezerá múzejný exponát – z úcty, ale s odstupom. Všetkých to rozcitlivelo a potom prišli otázky, na ktoré neexistovala slušná odpoveď. Prečo nebola pri prvom vysvedčení? Prečo nevie, ktorá z nich má rada makovník a ktorá tvarohové pirohy? Prečo s nimi nikdy nesedávala pri večerných rozprávkach? Ľubomíra musela prehltnúť výhovorky, prestala sa schovávať za krásne slová a uznala, že ich narodeniny, strachy aj prvé trápenia sú jej cudzie. Nebola pri tom, a bodka.
Napokon jej Martin dal dosť eur na to, aby sa postavila na nohy, ale zároveň jej dal najavo, že to nie je rozhrešenie ani mazanie minulosti. Knižku jej vtisol do rúk s tým, nech si konečne dočíta príbeh, ktorý sama nechala v polovici. Tým ukázal dcéram, že súcit je správna vec, ale nemusí znamenať, že človek zabudne na bolesť. Keď Ľubomíra odišla do noci, rodina nechala starú kapitolu za chrbtom a začala písať novú – vlastnú, bez nej.
