Štefana Kováča našli ráno a pes vyl už od včerajšieho večera. Božena Michalíková to vytie počula cez dva ploty, ale nevyšla, lebo Hrom vyl často a ona dávno kvôli tomu prestala vstávať. Vytie bolo hlboké, ťahavé, bez prestávok; okolo polnoci sa stalo súčasťou noci, ako vietor alebo šumenie vody v rúrach.
Obvodný policajt prišiel na obed, zapečatil dom a odišiel. Vypísal papiere na kapote auta, fajčil a po psovi sa obzeral, ale blízko k nemu nešiel. Božene cez plot povedal, že telo odviezli do okresného mesta a že treba hľadať príbuzných. Potom zabuchol dvere auta a odišiel po vyjazdených koľajach; v blate zostali dve hlboké stopy od kolies. A pes zostal. Sedel na reťazi, s papuľou natiahnutou k oblohe, a zvuk z neho vychádzal rovnomerne, hlboko, ako z rúry, ktorú zabudli zatvoriť. Nie štekot, nie kňučanie. Vytie. Také, že človeka bolí pod rebrami, keď počúva príliš dlho.
Božena stála pri svojej bráne a pozerala cez cestu na Štefanov dvor. Blato po nočnom daždi sa lesklo v koľajach a od zeme šiel ťažký, vlhký zápach ako z čerstvo okopanej hriadky.
Plot sa nakláňal, tri laty ležali v žihľave, ale bránka sa zatvárala drôtom, a drôt bol stočený starostlivo, na štyri závity. Starec plot neopravoval, ale bránku zamykal každý večer. Božena to vedela, lebo z kuchynského okna videla, ako v šere vychádza a suchými prstami krúti drôt. Prešla cez cestu, odkrútila drôt a vošla do dvora. Voňalo to mokrou zemou, psom a niečím kyslým, odstátou vodou zo suda pri kôlni.
Hrom prestal vyť a otočil hlavu. Ryšavý, s čiernym sedlom po chrbte, veľký, podobný ovčiakovi, do ktorého niekto primiešal pouličnú krv. Na papuli šediny a oči žlté, zakalené, ako u starých psov, ktoré videli viac, než by bolo treba.
Reťaz sa tiahla od stĺpa k obojku. Hrubá, s veľkými článkami, päť metrov. Božena tú reťaz poznala sedem rokov. Každé leto z okna videla, ako Hrom chodí po oblúku a vyšliapava si v zemi ryhu.
Ryha sa rokmi prehĺbila, po členok, a stála v nej dažďová voda. V zime reťaz namŕzala a články na vetre cinkali. Ale teraz si Božena všimla to, čo predtým nevidela: na jednej strane, tam, kde sa reťaz napínala najviac, boli články zodraté do lesku. Kov bol vyleštený ako kľučka, za ktorú človek chytá každý deň. Pes ťahal vždy na jednu stranu. Nemetál sa, netrhal sa dookola. Na jednu.
Pri stĺpe stála miska. Hliníková, ohnitá, so zvyškami kaše. Kaša zaschla. Zrnká pohánky sa prilepili na steny a na povrchu stuhol mastný povlak. Vedľa druhá miska s vodou, v ktorej plával list.
Štefan nakŕmil psa ráno v deň, keď umrel. Alebo večer predtým. Božena sa pozrela na misku a napravila si šatku, lebo ruky same siahli po niečom známom. Sedem rokov hovorila susedom, že starý muž týra psa. Hovorila to Soňe Vargovej v obchode, hovorila to poštárke Viere Kráľovej, hovorila to dcére po telefóne. Reťaz, búda, kaša, a ani jedna prechádzka.
Živý tvor pri stĺpe. A vždy, keď to vyslovila, cítila za sebou tú pravdu, tú správnu istotu, ktorá hreje lepšie než pec a nepotrebuje dôkazy. Veď pravda je predsa jasná: pes na reťazi, pán mlčí, teda je vinný.
Poštárka Viera Kráľová prišla o hodinu, priniesla chlieb a mlieko, lebo bola zvyknutá nosiť ich Štefanovi a teraz nevedela, komu ich má dať. Povedala, že ho videla v sobotu, vyberal si dôchodok a kúpil dve kilá pohánky. Pre seba a pre psa. Božena sa spýtala, či Štefan nemá príbuzných.
Viera sa zamyslela, pritlačila si tašku k boku, a spomenula si na dcéru. Ľubicu Hruškovú. Žije v Kalinkove, za cestou, dvanásť kilometrov. Dávno nebola. Viera potichu dodala:
– Dcéra mu navrhovala, aby jej psa dal. Ale starý vždy odmietol. Niekde na pošte mám zapísaný aj jej telefón.
Božena mlčala. Pomyslela si: lakomý, ani psa nevedel dať, keď to sám nezvláda. Potom šla k stĺpu.
Karabínka na obojku hrdzavela a prsty jej skĺzavali z mokrého kovu. Božena ju trela, krútila, tlačila palcom na západku. Hrdza sa jej dostala pod nechty a dlane voňali železom, trpko a chladne. Hrom stál pokojne. Nekňučal, netrhal sa. Len čakal, akoby vedel, že presne teraz sa to stane, a sedem rokov to vydržal kvôli jedinému cvaknutiu.
Karabínka povolila. Obojok sa zošmykol z krku a Božena pod ním uvidela pásik stlačenej srsti, svetlý, takmer biely, ako stopu po obrúčke. Pes sa otriasol celým telom, od papule po chvost. Potom sa pozrel na Boženu. Chvíľu stál. A vyrazil.
Nie k nej, nie k miske, nie k domu. K plotu. Pretiahol sa medzi latami, vybehol na cestu a bežal. Božena videla, ako sa ryšavý chrbát mihol za kríkmi bazy a zmizol.
Ona šla na poštu za Vierou, bolo treba spojiť sa so Štefanovou dcérou.
A pes medzitým už prešiel cez cestu. Na mieste, kde sa cesta stáčala a autá spomaľovali pred mostíkom cez priekopu, počkal na pauzu a prebehol. Odbočil na poľnú cestu do Kalinkova.
Kalinkovo sa začínalo tromi topoľmi a autobusovou zastávkou bez prístrešku. Hrom odbočil na druhú ulicu, prebehol popri studni, popri predzáhradke s georgínami a zastavil sa pred domom so zelenou strechou.
Schody boli nízke, dva stupne, dosky stmavli od vlhkosti. Dvere boli potiahnuté koženkou a v rohu koženka odstávala a visela ako trojuholník. Hrom si sadol pred dvere a začal kňučať.
Chvost búchal po schodíku a ten zvuk bol jediným veselým zvukom za celý deň.
Dvere sa otvorili. Na prahu stála žena, chudá, tmavé vlasy stiahnuté do drdola, na rukách múka. Z domu voňalo kysnutým cestom a vanilkou, teplá vôňa vyplávala na schody a zmiešala sa s vôňou mokrej zeme.
Žena sa pozrela na psa. Potom si čupila, vzala jeho papuľu do dlaní, a múka z prstov sadala na ryšavú srsť bielymi škvrnami. Hrom sa jej dotkol nosom zápästia a zavrel oči.
Božena volala práve v tej chvíli. Povedala, že Štefan umrel. Že pes sa urval z reťaze a ušiel.
– Je u mňa. Volám sa Ľubica.
Božena len vydýchla – dvanásť kilometrov po ceste!
A Ľubica porozprávala.
Hrom bol šteňa, keď Ľubica ešte žila s otcom. Priniesla ho z dediny, mesačného, ryšavého, s jedným vztýčeným uchom. Vychovala si ho, kŕmila z kvapkadla, prvý týždeň spala s ním na zemi, lebo kňučal a nevedel zaspať sám. Potom sa Ľubica vydala a presťahovala sa do Kalinkova. Hrom zostal s otcom.
Pes k nej behával. Cez pole, cez cestu, dvanásť kilometrov na jednu stranu. Dobehol večer, ľahol si pred schody a čakal. Ľubica ho nakŕmila, pohladkala, nechala ho prenocovať. Ráno Hrom bežal späť. Zasa dvanásť kilometrov. Prvý raz ho zrazili o pol roka. Zachytil ho blatník auta a pretiahol po štrku. Štefan ho našiel na krajnici a niesol ho domov na rukách, štyri kilometre. Ľubica prišla stopom a spoločne vozili psa k veterinárovi do okresu. Jazva zostala na ľavom boku, dlhá, od rebier po labu.
Hrom sa vyliečil a o mesiac zasa ušiel. Zrazili ho druhý raz. Ten istý úsek, tá istá zákruta. Prasklina v panvovej kosti, tri mesiace bez pohybu. Štefan mu dvakrát denne menil podstielku a vynášal ho na dvor na rukách, aby videl nebo.
Po tom raze kúpil Štefan reťaz. Ľubica prosila, aby jej psa dal. Štefan odmietol. Povedal len jedno:
– On sa vráti. Vždy sa vráti. A cestu tretí raz neprežije.
Ľubica sa hádala, pol roka neprichádzala. Potom začala chodiť, ale zriedkavejšie. Potom prestala.
Sedem rokov Hrom sedel na reťazi.
Štefan mu varil kašu ráno aj večer. Pohánku, niekedy proso, s odrezkami mäsa, ktoré bral u Soňe Vargovej v obchode za polovičnú cenu. Kontroloval obojok, natieral karabínku, aby nechytila hrdzu. Sedával vedľa na špalku a mlčal. Hrom položil hlavu na jeho koleno a tak sedeli, kým sa nezotmelo, dvaja starci, jeden na špalku, druhý na reťazi. Božena to videla z kuchynského okna každý večer.
Hrom zostal u Ľubice. Bol tam, kam šiel sedem rokov.
Božena sa ešte raz pozrela cez bránku do Štefanovho dvora a zastavila sa pri stĺpe. Reťaz ležala v blate, stočená do kruhu. Božena ju zdvihla. Články boli ťažké, studené a jedna strana sa leskla, vyleštená do hladka.
Zavesila reťaz na klinec zatlčený do stĺpa. Zakrútila drôt na bránke na štyri závity, ako to robieval Štefan. Chvíľu postála, hľadiac na prázdny dvor, na ryhu v zemi vyšľapanú do oblúka, na špalík pri stĺpe. Potom prešla cez cestu na svoj dvor a zavrela za sebou dvere.
Tú misku umyla a postavila na svoje schody. Pre každý prípad. Ak sa Hrom vráti.
