Bláznivosti láskyA hoci sa všetko zdalo stratené, práve vtedy pochopil, že najväčším bláznovstvom lásky je veriť, že môže byť rozumná.

Dva týždne pred odchodom na služobku sa pohádali. Poriadne. Tak, že sa kocúr Murko pre istotu stratil neviem kam, aby neprišiel pod ruku.

***

Naďa poprosila o kvety.

– Braňo, kúp mi kvety. Len tak. Bez dôvodu.

– A dôvod? – spýtal sa, ani len nezdvihol oči z telefónu.

– Ja. Ja som dôvod.

Braňo si pomyslel: „No a čo? Veď to dáva zmysel.” Išiel do obchodu. Vrátil sa o dvadsať minút s veľkou taškou. Naďa sa usmiala, nazrela dovnútra. Vytiahla hlávku kapusty. Čerstvú, pevnú, bielu.

– Toto sú kvety? – spýtala sa ticho.

– Toto je kapusta. Kvety stoja päť eur a zvädnú. Kapusta stojí osemdesiat centov. Z nej môžeš tri dni robiť šalát.

– Braňo.

– Čo?

– Si idiot.

– Som tvoj idiot.

Nehovorila s ním tri dni. Nerozumel, čím ju urazil. Nevysvetľovala. Potom odišiel na služobku. Do Bratislavy. Povedal:

– Práca, nič osobné.

Naďa si pomyslela: „Nič osobné – to je o nás.”

Odišiel na dva týždne.

Ostala s dvoma deťmi, kocúrom, nekonečným praním, školou, škôlkou a stále tou istou praženicou na raňajky.

A s WhatsAppom.

Tam si písali…

Deň prvý.

On: „Prišiel som. Izba je fádna. Zajtra rokovania.”

Ona: „Si šikovný. Kocúr zožral granulky a hodinu mňaučal, že chce pridať.”

On: „Kto je šikovný? Ja alebo kocúr?”

Ona: „Kocúr.”

Deň druhý.

On: „Foto raňajok. Foto hotela. Foto kolegu Joža, ktorý chrápe vo vedľajšej izbe.”

Ona: „Krásne. U nás tečie kohútik. Voda tečie. Zavolala som inštalatéra. Neprišiel.”

On: „Zavolaj správcovi.”

Ona: „Zavolala som. Povedali, že ho pošlú do troch dní.”

On: „To sú ale somári.”

Ona: „Somári sú tí, čo odišli do Bratislavy.”

Deň tretí.

On: „Ako deti?”

Ona: „Syn doniesol päťku, dcéra nechce večerať. Som unavená.”

On: „Drž sa.”

Ona: „Vďaka, nedržím sa. Padám.”

Deň štvrtý.

On: „Dnes som v obchodnom centre videl obrovského plyšového zajaca. Chcel som ho kúpiť dcére, ale bál som sa ho ťahať do vlaku.”

Ona: „Nikdy si sa nebál ťahať do vlaku. Bál si sa minúť zbytočné peniaze.”

On: „Prečítala si ma.”

Ona: „Prečítala som ťa už na prvom rande, keď si si objednal čaj bez cukru a povedal, že sladké škodí.”

On: „A ty si si vtedy objednala zákusok a zjedla ho sama, bez toho, aby si mi ponúkla.”

Ona: „Lebo si povedal, že sladké škodí.”

Deň piaty.

On: „Dnes som zaspal na rokovaní. Úprimne. Proste som zavrel oči a na sekundu sa odpojil. A keď som ich otvoril, všetci sa na mňa pozerali.”

Ona: „Vyhodia ťa?”

On: „Dúfam. Som unavený.”

Ona: „Aj ja som unavená.”

On: „Poďme byť unavení spolu, ale v rôznych mestách?”

Ona: „Poďme byť unavení spolu, ale doma. Kedy sa vrátiš?”

On: „Chýbaš mi.”

Ona: „Aj ty mne.”

Na chvíľu stíchol. Potom napísal: „Vieš, teraz som si uvedomil, že mi nechýba domov. Chýbaš mi ty. To, ako si ráno piješ kávu a mračíš sa, lebo je horúca. To, ako nadávaš na kocúra a potom ho ľutuješ. To, ako sa smeješ, keď syn rozpráva svoje vtipy.”

Neodpovedala. Prečítala si to päťkrát. Potom sa rozplakala. Lebo jej ešte nikdy nič také nenapísal. Za pätnásť rokov manželstva – ani raz. Je materialista, pragmatik, človek, ktorý povie „ľúbim ťa” iba na narodeniny, a aj to po pripomenutí. A tu zrazu o káve, o kocúrovi, o vtipoch. Ako keby mu niekto nabúral telefón. Alebo dostal osvietenie.

Deň šiesty.

Ona: „Bol si včera opitý?”

On: „Nie. Triezvy ako sklo.”

Ona: „Prečo také slová?”

On: „Lebo si mi chýbala. Je to ako alkohol – mozog sa vypne, jazyk sa rozviaže.”

Ona: „Porovnal si lásku s alkoholom?”

On: „Prirovnal som lásku k úprimnosti. Niekedy na to, aby si bol úprimný, musíš byť trochu opitý. Alebo veľmi osamelý.”

Ona: „Si osamelý? Veď tam máš kolegov.”

On: „Kolegovia nie si ty. Nevedia, že sa bojím tmy a spím pri nočnom svetielku. Ty to vieš. A nikdy si sa mi nesmiala.”

Ona: „Smiala. Raz. Keď si povedal, že sa bojíš tmy, lebo tam môže byť Murko.”

On: „Murko je šelma. Serie do papúč. To je desivé.”

Ona: „Si idiot.”

On: „Som tvoj idiot.”

Deň siedmy.

Naďu zobudila správa. Napísal o štvrtej ráno: „Nespím. Myslím na teba. Predstavujem si, ako sa stretneme na stanici. Budeš v tých modrých šatách, ktoré mám rád. Ja budem s kvetmi. Objímeme sa a ja poviem: Prepáč, že som taký. A ty sa spýtaš: Aký? A ja poviem: Mlčanlivý. A ty povieš: Som zvyknutá. A ja poviem: To je zlé. A ty povieš: To je život.”

Neodpovedala. Len si obliekla modré šaty. Hoci bolo len siedme ráno a stretnutie na stanici malo byť o týždeň.

Deň ôsmy.

On: „Dnes som bol v zoo. Sám. Pozeral som na opice. Sú ako naši kolegovia – škeria sa, hádžu jedlom, tvária sa ako šéfovia.”

Ona: „Bol si sám v zoo? V štyridsiatke?”

On: „No a čo? Mám právo na detstvo. Veď mi ho dovoľuješ.”

Ona: „Dovoľujem. Len foť.”

Poslal fotku. Opica sa škerila. On tiež. Ona sa nahlas zasmiala. Deti pribehli: „Mami, čo je?” Ona: „Otec sa blázni.” Deti: „On sa vždy blázni, keď nás nie je.” Ona: „Áno. Škoda, že si to nevšímame.”

Deň deviaty.

On: „Ja som tu rozmýšľal. Pamätáš, ako sme sa zoznámili? Spadla ti peňaženka v električke, ja som ju zdvihol. Ty si povedala: Vy ste veľmi pozorný. Ja som povedal: A vy ste veľmi pekná. A potom sme šli na kávu.”

Ona: „Dodnes si pamätám, že si si objednal čaj bez cukru.”

On: „A ty zákusok.”

Ona: „Dodnes si ho pamätám. Bol výborný. S višňami.”

On: „A ja si pamätám, ako si sa na mňa pozerala. Akoby som nebol len nejaký chlap v električke, ale celý život.”

Ona: „Bol si celý život. Aj si. Len na to občas zabudnem.”

On: „Aj ja zabúdam. Ale teraz nezabúdam.”

Deň desiaty.

Neozval sa. Ani slovo. Od rána do večera ticho. Volala mu – nezdvíhal. Písala – neodpovedal. Začala panikáriť. Predstavovala si hrozné veci: spadol, ochorel, zrazilo ho auto. Kocúr chodil za ňou po byte a pýtal žrať. Deti chceli rozprávky. Myslela na neho.

O jedenástej večer prišla správa: „Prepáč. Vybil sa mi telefón. Nabíjačku som nechal v hoteli. Celý deň som zháňal novú. Našiel u Joža. Dal mi ju, ale musel som sľúbiť, že už nezaspím na rokovaniach. Ako si?”

Ona: „Bála som sa. Myslela som, že si zomrel.”

On: „Žijem. Chýbaš mi. Čoskoro sa vrátim.”

Ona: „O tri dni.”

On: „O tri dni. Prídeš ma čakať?”

Ona: „V modrých šatách.”

On: „Ja s kvetmi.”

Ona: „Dohodnuté.”

Deň jedenásty.

On: „Kúpil som darčeky. Synovi – stavebnicu, dcére – zajaca, tebe – šál.”

Ona: „Nevieš vyberať šály. Minule si priniesol ružový, a ja ružovú nenosím.”

On: „Nie je ružový. Je staroružový.”

Ona: „Staroružový je ružový.”

On: „Je to farba západu slnka nad Bratislavou.”

Ona: „Si básnik?”

On: „Som účtovník. Ale kvôli tebe môžem byť básnik.”

Ona: „Netreba. Mám ťa rada ako účtovníka. Máš čitateľné písmo a čísla ti sedia.”

Deň dvanásty.

On: „Zajtra mám vlak. Príď.”

Ona: „Prídem.”

On: „Nervózni?”

Ona: „Nie.”

On: „Ja som nervózny. Ako prvý raz.”

Ona: „Prvý raz som sa zakecala zákuskom a ty si ma pohladkal po chrbte. Bolo to trápne.”

On: „Mne to bolo príjemné. Dotkol som sa ťa.”

Deň trinásty. Stretnutie.

Stála na železničnej stanici. V modrých šatách. S deťmi. Kocúra, samozrejme, nezobrali – urobil by škandál. Pozerala na tabuľu príchodov. Jeho vlak meškal hodinu. Pila kávu, deti hrali na telefónoch. Premýšľala: „Prečo písal o nohách? Prečo o káve? Prečo o opiciach? Nikdy taký nebol. Možno sa naozaj znovu zaľúbil? Alebo je to len služobka – odpojenie od všednosti, od detí, od pripálenej praženice? Možno doma bude zase mlčanlivý, spýta sa na kapustu a zahrabe sa do notebooku?”

Vyšiel z nástupišťa. S kvetmi. Obrovská kytica. Takú od neho nevidela – iba na svadbe, a aj vtedy ju vyberala testiná. Prišiel k nej, objal ju, pobozkal. Povedal:

– Prepáč, že som taký.

Ona: „Aký?”

On: „Mlčanlivý.”

Ona: „Som zvyknutá.”

On: „To je zlé.”

Ona: „To je život.”

On: „Nie. To je zvyk. Budem sa meniť.”

Ona: „Netreba. Ľúbim ťa takého, aký si. Aj s kapustou.”

On: „Kapusta bola chyba.”

Ona: „Kapusta je minulosť. Kvety sú prítomnosť.”

Šli domov. V taxíku ju držal za ruku. Deti zaspali. Kocúr ich privítal vo dverách, oňuchal kvety, kýchol a odišiel do kuchyne.

Naďa dala kvety do vázy. On odložil notebook do stola. Povedal: