Viera sa hnala domov s igelitkami plnými nákupov, ruky jej tŕpli a ona mala v hlave už len večerný kolotoč: čo navariť, kedy nakŕmiť chalanov a ešte s tým mladším pohroziť pri domácej úlohe.
Už z diaľky zbadala pred ich panelákom sanitku. Stiahlo jej žalúdok jej manžel Milan nikdy nebol zrovna zdravý ako repa, čo ak ho tak chytilo, že museli volať rýchlu?
Vy ste k pätnástke? spýtala sa nervózne vodiča.
Nie, k štrnástke, jednej babke sa polepšilo tak, že sa jej pritížilo, zamrmlal ten.
Viere odľahlo. Takže nie k nim, ale k susedke Nine Olexovej. No čo, aj to je mrzuté, sama tam býva, aspoň osemdesiat na krku.
Juj, Ninka má predsa Micky, ak ju odvezú do nemocnice, kto jej tú mačku postráži? dumala Viera popri schodoch.
Pri dverách Niny to žilo. Otvorené dokorán, nosidlá, a jej Milan, ako pomáha, že vraj veľmi užitočný.
Ešte vodič dobehne a zmákneme to, zahlásil záchranár.
Nina Olexová sa však, keď uvidela Vieru, rozžiarila:
Vierka, berú ma do nemocnice. Tu máš kľúče, pozri mi na Micky. Granule sú na kuchynskom stole, záchodik tiež, raz denne ju prosím vyvenči. Ak ma prepustia do Silvestra, budem len rada, podáva jej kľúče.
Určite, ja sa ti na ňu pozriem, skoré uzdravenie, chytila jej ruky so súcitom Viera.
Ležte, nehýbte sa, napomenul ju zdravotník. No, pojďme.
Počkaj, Vierka! Mám ešte jednu prosbu. Na skrini v chodbe je lístok s číslom. Ak by som to náhodou nezvládla, zavolaj na to číslo. Je to moja dcéra Miroslava. Strašne sme sa povadili, nestretli sme sa roky…
Viera sľúbila, že všetko bude v poriadku. Prevzala zodpovednosť, skontrolovala Micky a zamkla byt.
Počuj, toľko rokov sme na jednom poschodí, a ja som nevedela, že Ninka má dcéru, žasla neskôr Vierka.
Ani ja, nikdy som tam nikoho nevidel, priznal Milan. Máme dnes aspoň teplú večeru?
Viera vykríkla a vrhla sa do kuchynského maratónu. Potom všetci dobre najedení, deti spacifikované v posteli, ona sadla s lístočkom a číslicami a rozmýšľala.
Pozrela na hodiny. Volať už nechcela. Veď do nemocnice by ju aj tak nepustili.
Na druhý deň, keď Micky spokojne pradela na jej kolenách, stále váhala, či tej Miroslave zavolať. Nakoniec sa odhodlala:
Haló, Miroslava? Tu je Viera, susedka vašej mamy. Včera ju viezli do nemocnice. Možno by ste ju mali navštíviť.
Mňa tá žena nezaujíma, odsekla Miroslava. Už roky pre mňa nie je matkou.
Preboha, čo ste, z kameňa?! rozhorčila sa Viera. Ja viem, stali sa veci, ale Ninka možno domov nepríde. Fakt ste sa tak urazili?
To nie je vaša vec, pani! prerušila ju Miroslava.
Ste bezcitná! Ak by som ja mohla ešte raz vidieť svoju mamu, pokojne by som aj pol života vymenila!
Verte mi, keď tu už nebude, veľa vecí pochopíte. Ja som sa starala o moju šesť rokov a bolo to miestami otrasné.
A dnes by som stokrát radšej trpela ďalej, len keby tu ešte bola.
Viera zložila.
Nuž, Micky, ak sa pani Ninka neuzdraví, presťahuješ sa k nám. Dúfam, že s naším Tomášom (psom) si nezlezieš do vlasov. Volala som do nemocnice, Ninke nie je lepšie…
…Blížil sa Silvester. Viera a Milan niesli nákup domov, Milanovi z adventu trčala z ruky voňavá jedlička.
Počkajte nám tie dvere, prosím! zakričala Viera na dve ženy pri vchode, potom na manžela:
Milan, pohni si!
Milan preklopýtal s vianočným stromčekom.
V tom zbadala tie dve a odpadla!
Panenko, vy ste to?! zajasala. Ninka, už vás pustili?
Áno, vyprosila som si prepustenie, aspoň Silvester oslávim doma. A toto je Miroslava, moja dcéra! Nina žiarila.
Poznáme sa, zasmiala sa Miroslava. S Vierkou už sme mali “telemost”!
Všetci sa vybrali po schodoch. Miroslava mama držala pod pazuchou a šepla Viere:
Ďakujem, že ste mi otvorili oči. Môžem sa večer zastaviť?
Samozrejme, odvetila prekvapená Viera.
O pol hodinu už Miroslava stála u dverí s tortou v rukách. Pri čaji rozprávala:
Pohádali sme sa s mamou pre úplnú hlúposť pred desiatimi rokmi. Presný dôvod už ani neviem. Bola vždy učiteľka, furt ma opravovala… Tak som jej povedala, že radšej by tu nebola. Potom rok hrdosť, len na sviatky formálne telefonáty.
A keď ste mi zavolali, najprv som bola rada. No keď ste spomenuli vašu mamu, seklo to vo mne.
Dva dni som nad tým rozmýšľala, kým som nabrala odvahu za mamou ísť. Viete čo? Hneď po mojej návšteve jej bolo lepšie! Už nikdy ju neopustím!
Rozlúčila sa a utekala k mame.
Čo si jej také povedala? krútil hlavou Milan.
Pravdu. Niekedy človeku treba len pravdu, aby sa spamätal, povedala Viera ticho. A nezabudni dnes zavolať mamine. Alebo, čo keby sme Silvestra oslávili u nej? Veď máme už len jednu mamu pre nás oboch.
