– Nie, určite teraz nemusíš cestovať. Veď si to sama zváž, mama. Cesta je dlhá, celú noc vo vlaku, a ty už nie si najmladšia. Načo by si si to sťažila? A navyše je jar, určite máš teraz v záhrade veľa práce, – hovorí mi syn. – Synček, a prečo nie? Veď sme sa už dávno nevideli. A aj na tvoju ženu by som sa veľmi rada pozrela, ako sa patrí, treba sa s nevestou lepšie zoznámiť, – úprimne mu vravím. – Tak sa dohodnime takto: počkaj ešte do konca mesiaca, a my všetci prídeme k tebe, akurát budú veľkonočné sviatky a bude voľno, – upokojil ma syn. Úprimne, už som bola rozhodnutá ísť, ale uverila som mu, súhlasila zostať doma a čakať na neho. No nikto ku mne nakoniec neprišiel. Niekoľkokrát som synovi volala, ale nedvíhal mi. Potom sám zavolal späť s tým, že je veľmi zaneprázdnený, a že ho nemám čakať. Bolo mi veľmi smutno. Pripravovala som sa na príchod syna s nevestou. Oženil sa pred pol rokom, ale ešte som nevestu ani raz nevidela. Syna, Tomáša, som porodila, ako sa povie, “sama pre seba”. Mala som už 30 rokov a nevydala som sa. Tak som si povedala, že si aspoň dieťa prinesiem na svet. Možno je to hriech, ale rozhodnutie neľutujem a nikdy som ho neoľutovala, hoc som mala často v živote ťažko – nebolo peňazí a my sme nežili, len prežívali. Vždy som makala aj na dvoch-troch prácach, aby môjmu dieťaťu nič nechýbalo. Syn vyrástol a išiel študovať do Bratislavy. Aby som ho mohla prvý čas podporovať, začala som chodiť na brigády do Rakúska a posielala som mu peniaze na štúdium a ubytovanie v hlavnom meste. Moje materinské srdce sa tešilo, že môžem svojmu dieťaťu pomôcť. Tomáš si na treťom ročníku už privyrábal a živil sa aj sám. Po vysokej škole si našiel prácu, a už sa o seba postaral. Domov chodil málokedy, tak raz do roka. A ja som v Bratislave, hanbím sa priznať, nikdy nebola. Premýšľala som, že ak sa bude ženiť, určite pôjdem. Dokonca som si na túto príležitosť odkladala peniaze – nasporila som šesťdesiattisíc korún. Pred pol rokom mi syn zavolal a oznámil tú dlho očakávanú novinu – žení sa. – Mama, ale neprichádzaj teraz, len sa vezmeme na úrade, svadbu urobíme neskôr, – upozornil ma syn. Bolo mi smutno, ale čo už. Tomáš mi nevestu predstavil cez videohovor. Dievča sa zdalo byť sympatické, úprimne krásne. A bohaté. Môj svat, jej otec, je vraj veľký podnikateľ. Mne zostávalo len sa tešiť, že sa mu darí. A už uplynul čas, syn ku mne nechodí, ani ma nevolá. Už som nevydržala, kúpila som si lístok na vlak, pripravila domáce jedlo – aj chlieb som sama piekla, nabrala som zaváraniny – a vyrazila som. Synovi som zavolala pred nástupom na vlak. – No mama, toto si nemusela! Načo si išla? Som v práci, ani ťa nemôžem prísť vyzdvihnúť. Tu je adresa, zavolaj si taxík, – povedal Tomáš. Ráno som dorazila do hlavného mesta, vypýtala si taxík a nemalo to lacné. Ale ranná Bratislava bola krásna, z okna auta som vnímala výhľady. Dvere mi otvorila nevesta. Ani sa neusmiala, neobjala ma, len ma sucho pozvala do kuchyne. Syn už doma nebol, šiel skoro do práce. Začala som vykladať tašky, vybrala zemiaky, cviklu, vajíčka, sušené jablká, nakladané huby, uhorky, paradajky, pár pohárov džemu. Nevesta všetko len sledovala, a potom mi povedala, že zbytočne som to všetko nosila, oni to nejedia a doma nevarí. – A čo teda jete? – pýtam sa prekvapene. – Každý deň si objednávame donášku. A variť nemám rada, je potom v kuchyni zápach a ten sa ťažko vyvetrá, – povie Lucia. Nestihla som sa ani spamätať z jej slov, keď do kuchyne prišlo malé dieťa, chlapček tak tri-štyri roky. – Zoznámte sa, to je môj syn. Daniel, – hovorí nevesta. – Daniel? – pýtam sa. – Nie, Danyíl, nie Daniel. Nemám rada, keď mi komolia mená. – Ako povieš, Lucka. – Nie som Lucka, ja som Lucia. Tu sa mená nekomolia, ale čo už by ste vy vedeli… Bolo mi do plaču. A nie preto, že si syn zobral ženu s dieťaťom, ale preto, že mi o tom ani slovo nepovedal. Ale to ani zďaleka neboli všetky prekvapenia. Pozrela som na stenu a tam veľký svadobný portrét. – No, keď nebola svadba, aspoň ste pekné fotky nafotili, – snažila som sa zmeniť tému. – Akože nebola svadba? Bola, pre dvesto ľudí. Len vy ste chýbali, Tomáš povedal, že ste ochoreli. Možno je aj lepšie, že to tak dopadlo, – premerala si ma Lucia. – Budete raňajkovať? – Budem… Lucia mi dala šálku čaju a pár kúskov drahého syra. To bolo podľa nej raňajky. Na také nie som zvyknutá, po ceste potrebujem poriadne raňajky. Chcela som si urobiť volské oko, veď som si domáci chlieb doniesla. Nevesta mi to však zakázala, vraj nechce zápach v kuchyni. Chlieb tiež odmietla, vraj sú s Tomášom na zdravej výžive. Aj mne odrazu prešla chuť, bolo mi tak ľúto, že sa syn hanbil pozvať ma na vlastnú svadbu. Roky som sa na ňu tešila, sporila peniaze, a všetko to bolo zbytočné. Napila som sa teda čaju. Nevesta mlčala. Akási ťaživá, neprirodzená mlčanlivosť. Zrazu pribehlo dieťa a tulilo sa ku mne. Chcela som chlapca objať, ale Lucia začala mávať rukami, že to nemôžem, veď kto vie, s čím som prišla. Pre malého som nič nemala, len som mu podala pohár malinového džemu, vraj na palacinky bude mať pochúťku. Nevesta mi ho hneď vytrhla z ruky: “Koľkokrát vám mám hovoriť? My jeme zdravo, cukor nie!” Cítila som, že sa rozplačem. Ani som čaj nedopila, išla som do predsiene obuť sa. Lucia na to nereagovala. Ani sa ma nespýtala, kam idem. Pred vchodom som si sadla na lavičku a spustila slzy. Takto zle mi v živote ešte nebolo. O chvíľu vidím, ako nevesta vychádza s dieťaťom a všetku moju konzerváciu nesie do kontajnera. Nemala som slov. Keď odišla, zobrala som veci späť do tašky a vybrala som sa na stanicu. Mala som šťastie, že niekto vrátil lístok, a tak som jeden ešte na večer kúpila. Pri stanici bola jedáleň. Kúpila som si boršč, kúsok pečeného mäsa, zemiaky so šalátom. Už som veľmi chcela jesť. Zaplatila som dosť, ale azda si nezaslúžim aspoň dobré jedlo? Tašky som dala do úschovne a mala som ešte pár hodín, tak som sa prešla Bratislavou. Mesto sa mi páčilo. Aspoň na chvíľu som zabudla na smútok. Vo vlaku som nespala, len som plakala. Najviac ma bolelo, že mi syn ani nezavolal a nespýtal sa, kde som. Verila by som skôr tomu, že v lete nasneží, ako tomu, že ma vlastné dieťa takto privíta. On je môj jediný syn, na ktorého som vkladala všetky nádeje, no napokon som preňho len zbytočná. Teraz rozmýšľam, čo spraviť s tými peniazmi, čo som mu odkladala na svadbu. Mám mu tých 60-tisíc dať, nech vie, že mama na neho stále myslí? Alebo mu nič nedám, lebo si to nezaslúži?