„Chcem žiť pre seba a poriadne sa vyspať,“ vyhlásil manžel, keď odchádzal Tri mesiace – toľko trvalo toto šialenstvo. Tri mesiace prebdených nocí, keď Maťko plakal tak, že susedia klopali na stenu. Tri mesiace, keď Marina chodila po byte ako zombie – s červenými očami a trasúcimi sa rukami. A Igor sa mračil po byte, akoby sa blížila búrka. „Vieš si predstaviť, ako vyzerám v práci? Ako bezdomovec!“ zahundral raz, keď sa pozrel do zrkadla. „Pod očami mám kruhy až po kolená.“ Marina mlčala. Kŕmila syna, uspávala ho, znova kŕmila. Nekonečný kolobeh. A niekde poblíž bol Igor – jej muž, ktorý namiesto opory len nariekal. „Počúvaj, možno by ti mama prišla pomôcť?“ spýtal sa jeden večer, keď sa naťahoval po sprche. Svieži, oddýchnutý. „Chcem ísť na týždeň za kamarátom na chatu.“ Marina zostala stáť s fľašou v ruke. „Musím si oddýchnuť, Marina. Naozaj,“ začal baliť veci do športovej tašky. „Už som veru dlho poriadne nespal.“ A ona? Tá sa vyspí?! Ledva zavrie oči, Maťko začne plakať. Už štvrtýkrát za noc. „Aj mne je ťažko,“ zašepkala Marina. „Jasné, je to ťažké,“ mávol rukou Igor, keď hádzal do tašky obľúbenú košeľu. „Ale moja práca je zodpovedná. Nemôžem chodiť medzi klientov s takou tvárou.“ A vtedy si Marina uvedomila, ako vyzerajú zvonku: ona – v zamastenom župane, s rozcuchanými vlasmi, s plačúcim bábätkom na rukách. A on – balí kufor, uteká od nich. „Chcem žiť pre seba a poriadne sa vyspať,“ zamrmlal Igor, ani sa na ňu nepozrel. Dvere buchli. Marina ostala stáť uprostred bytu s plačúcim synom cítiac, ako sa jej vo vnútri všetko rúca. Prešla týždeň. Potom ďalší. Igor zavolal asi trikrát – spýtal sa, ako sa majú. Hlas odmeraný. Akoby hovoril s cudzou ženou. „Prídem cez víkend.“ Neprišiel. „Zajtra určite dorazím.“ Ani sa neukázal. Marina striedavo uspávala syna, menila plienky, pripravovala mlieko. Spala po pol hodine medzi kŕmeniami. „Všetko v pohode?“ spýtala sa kamarátka. „Výborne,“ zaklamala Marina. Prečo klame? Hanbí sa. Hanbí sa, že ju muž opustil. Že zostala sama s malým dieťaťom. A to najzaujímavejšie prišlo v obchode – stretla Igorovu kolegyňu. „A kde máš toho svojho?“ opýtala sa Lenka. „Veľa robí.“ „Aha. Chlapi sú všetci rovnakí – narodí sa dieťa a zrazu sedia v robote do noci. – Lenka sa naklonila bližšie: – A Igor má často služobky?“ „Aké služobky?“ „Veď len nedávno bol v Prahe na seminári! Fotky nám ukazoval.“ V Prahe? Kedy to?! Marina si spomenula: minulý týždeň Igor ani raz nevolal. Vraj bol zaneprázdnený. Klamal, nebol zaneprázdnený. V Prahe sa zabával. Igor sa vrátil v sobotu. S kvetmi. „Prepáč, že som dlho nebol. Práce je veľa.“ „Bol si v Prahe?“ Zamrzol s kyticou v ruke. „Kto ti to povedal?“ „Nie je dôležité kto. Dôležité je, prečo klameš?“ „Neklamem. Len som si myslel, že budeš smutná, že som tam bol bez teba.“ Bez nej?! Veď ona s bábätkom nikam nemôže! „Igor, potrebujem pomôcť. Rozumieš? Nespala som celé týždne.“ „Najmeme si opatrovateľku.“ „Z čoho? Veď mi nedávaš peniaze.“ „Akože nie? Platím predsa byt a energie.“ „A na jedlo? Plienky? Lieky?“ Mlčal. Potom: „Možno by si mohla ísť do práce? Aspoň na polovičný úväzok? Načo sedíš doma. Opatrovateľku najmem.“ „Sedíš doma“ – akoby oddychovala! Vtedy Marina vzala syna, pozrela na Igora a pochopila: tento človek ju nemá rád. Vôbec. Nikdy nemal. „Odíď.“ „Kam mám ísť?“ „Preč. A nevracaj sa, kým si nerozhodneš, či ti záleží viac na rodine alebo na slobode.“ Igor vzal kľúče a odišiel. Na dva dni. Potom napísal: „Premýšľam.“ A Marina tiež nespala. A premýšľala. Predstavte si – prvýkrát za mesiace zostanete sama so svojimi myšlienkami. Mama zavolala: „Marinka, ako sa máš? Igor nie je doma?“ „Na služobke.“ Zase klamala. „Možno prídem? Pomôžem ti?“ „Zvládnem to.“ Ale mama aj tak prišla. „Ako tu máte? – rozhliadla sa. – Bože, Marinka, pozri sa na seba!“ Marina sa pozrela do zrkadla. Veru, nič moc. „A Igor kde je?“ „V práci.“ „O ôsmej večer?“ Marina mlčala. „Čo sa deje?“ A vtedy Marina zaplakala. Úplne. Nahlas, zúfalo, ako malé dieťa. „Odišiel. Povedal, že chce žiť pre seba.“ Mama mlčala. Potom: „Svinia. Riadna svinia.“ To ju zarazilo. Mama sa nikdy nevyjadrovala vulgárne. „Vždy som si myslela, že Igor je slaboch. Ale takto až…“ „Mami, možno som urobila chybu? Možno som mala chápať?“ „Marinka, nie je ti ťažko?“ Pri tej jednoduchosti Marina pochopila: stále myslela len na Igora. Na jeho pohodlie, únavu. Na seba ani slovo. „Čo mám robiť?“ „Žiť. Bez neho. Je lepšie byť sama ako s niekým takým.“ Igor sa vrátil v sobotu. Opálený. Asi „premýšľal“ na chate. „Porozprávame sa?“ „Áno.“ Sadli si za stôl: „Počuj, Marina, viem, že ti je ťažko. Ale ani mne nie je dobre. Možno sa dohodneme? Budem pomáhať peniazmi, prídem občas navštíviť. A zatiaľ budem žiť zvlášť.“ „Koľko?“ „Čo?“ „Peňazí. Koľko?“ „No, desať tisíc.“ Desať tisíc. Na dieťa, jedlo, lieky. „Igor, choď kadeľahšie.“ „Čo?!“ „Ako si počul. Už nechoď.“ „Marina, navrhujem rozumnú vec!“ „Chceš slobodu? A kde je moja sloboda?“ A vtedy Igor povedal vetu, ktorá všetko rozhodla: „Akú slobodu by si ty chcela? Veď si matka!“ Marina sa naňho pozrela: takto vyzerá skutočný Igor. Infantilný egoista, ktorý považuje materstvo za trest. „Zajtra podám o výživné. Štvrtinu tvojho platu. Podľa zákona.“ „To si nedovolíš!“ „Dovolím.“ Odišiel, treskol dvermi. A Marina prvýkrát pocítila: dýcha sa jej ľahšie. Maťko začal plakať. Ale už vedela: zvládne to. Prešiel rok. Igor sa dvakrát pokúsil vrátiť. „Marina, skúšame znova?“ „Neskoro.“ Igor nadával, že Marina je mrcha. Nepresvedčivé. Marina našla opatrovateľku, nastúpila ako sestrička. V práci stretla doktora Andreja. „Máš deti?“ „Syna.“ „A otec kde je?“ „Žije pre seba.“ Predstavila ich. Andrej priniesol Maťkovi autíčko. Hrali sa spolu a smiali. Často chodili spolu von do parku. Igor sa dozvedel. Zavolal: „Dieťa má rok a ty s inými chlapmi!“ „A čo si čakal? Že budem na teba čakať?“ „Ale si matka!“ „Áno, som. A čo?“ Viac už nevolal. Andrej bol iný. Keď Maťko ochorel – hneď prišiel. Keď bola Marina veľmi unavená – zobral ich k sebe na chatu. Maťko má teraz dva roky. Andreja volá ujo. Igora si nepamätá. Igor sa oženil. Výživné platí. Marina sa už nehnevá. Aj ona teraz konečne žije pre seba. A je to krásne.