Tvoja žena je už úplne nevychovaná. Vysvetli jej, ako sa má správať, nabádala Jolana, Maximova mama.
Ivetka, veď mám zajtra kolaudáciu! Pozvala som toľko ľudí, všetko je ešte nevybavené. Pomôžeš mi, však?
Samozrejme, pani Jolana, odpovedala Iveta, i keď mala na víkend úplne iné plány.
A už to išlo. Chlebíčky pre tridsať ľudí, šopský šalát, mäsové misy, ovocná aranžmán, výzdoba obývačky, rozostavenie stoličiek.
Predstavte si piatok večer namiesto romantickej večere s mužom cesta do Hypernovy. V sobotu od šiestej ráno varenie v cudzom byte.
Maxo, aspoň mi pomôž rozmiestniť tie stoličky! prosila Iveta manžela.
Ale veď to ty vieš najlepšie, ako to má byť pekné! lenivým gestom mával rukou a ťukal do mobilu.
O tretej popoludní sa byt jeho mamy premenil. V obývačke bohatý bufet, všetko vkusné, kvety naaranžované presne. Iveta sa dívala na výsledok a cítila sa vyčerpaná.
Prví hostia prišli presne o štyri Jolanine kolegyne, susedia, staré priateľky. Všetci objímali Jolana, chválili nové bývanie, nosili darčeky.
Iveta krájala ďalší citrón v kuchyni.
A kde je tvoja nevesta? spýtal sa niekto z hostí.
No, tam v kuchyni sa len hemží ledabolo zamávala Jolana. Ivetka! Poď sa pozdraviť!
Iveta vyšla, usmiala sa, vycapila bonmoty.
Ach, aká starostlivá nevesta! zvolala elegantná pani v kostýme. Vidno, že je šikovná!
Veď som ju dobre vychovala, samolúbo sa zasmiala Jolana. Teraz mám spoľahlivú pomocníčku.
A teraz to najlepšie pre Ivetu nebolo ani stoličky.
Oj, Ivetka, ty nemáš ani kedy si sadnúť, hovorila ospravedlňujúcim hlasom Jolana. Radšej sleduj občerstvenie, roznes taniere.
Iveta prikývla. Čo iné mala robiť?
A tak tam stála bokom ako čašníčka. Roznášala chuťovky, dolievala sekt, upratovala servítky. Za stolom sa živo rozprávalo, toasty lietali vzduchom, smiech trhal realitu.
Spomínaš, Jolanka, ako sme v starej práci… začala jedna z kolegýň.
Iveta nerozhodne počúvala cudzie spomienky na život, do ktorého nepatrila.
Iveta, oživ ovocie! zavolala Jolana.
Iveta išla do kuchyne. Umývala hrozno, aranžovala na tácke.
Aká krása! tešili sa hostia. Pani Jolana, máte skutočnú majsterku!
Maxo je šťastný, že si vybral gazdinú! prikývla pani v kostýme. Veď určite má vždy navarené, aj doma poriadok!
Všetci sa smiali. Maxo sa spokojne usmieval.
Na čo bol pyšný? Že má domácu slúžku zadarmo?
Ale to stále ešte nekončilo.
Na stole bola čoraz voľnejšia atmosféra. Hostia sa rozosmiali, hlasom preskakovali.
Jolanka, povedz, ako Maxo ešte na strednej všetky baby pobláznil! zahihíkala jedna z Jolaniných priateľok.
Ach, načo spomínať! odmietala Jolana, ale bolo vidieť, že centrom pozornosti je rada. Celá trieda bola do Maxa! Dvadsať rokov a už taký fešák!
Všetci sa smiali. Maxo bol červený, ale predstieral ostýchavosť na mamine chvály bol zvyknutý.
Iveta stála pri bočnom stolíku a utierala poháre. Nikto si nevšímal jej prítomnosť. Bola len súčasťou miestnosti, ako lampa či koberec.
A na výške baby k nemu stáli v rade! vyťahovala Jolana. Dekan vtipkoval: Maxo bude donchuanom. Lenže je to tak do Ivety koľko stihol románikov!
Dosť, mamka, skúsil ju zastaviť Maxo.
Ale čo! Iveta vie, že nie je jediná, zasmiala sa Jolana. Muž musí poznať život! Inak rodinu nepostaví!
Pani v kostýme to schválila:
Presne tak, Jolanka. Pre ženy je lepšie aspoň je muž skúsený.
Tak je! prikývla Jolana. A Iveta je pokojná. Nie žiarlivka!
Všetci sa obrátili na Ivetu. Čakali reakciu. Potvrdenie, že je pokojná.
Iveta kývla. Nemala na výber.
Iveta, a ako ste sa zoznámili s Maxom? spýtala sa suseda.
Iveta otvorila ústa, no Jolana stihla odpovedať:
V banke! On tam bol projektovým manažérom, ona poradkyňou. Hneď bolo jasné dievča vážne, zodpovedné.
Zodpovedná. Ako odporúčanie do zamestnania.
Ja som Maxovi vravela: dávaj pozor na túto dievčinu. Nie je do vetra, je domáca. Pre rodinu vhodná!
Predstavte si, že o vás hovoria ako o tovare. Pre rodinu vhodná.
Dobre ste vybrali! zvolala pani v kostýme. Vidno, aká majsterka! Celú kolaudáciu vybavila, všetkých pohostila!
No vidíš, potvrdila Jolana. Hneď som vedela tejto sa rodina dá zveriť. Nie ako tie dnešné, len na seba myslia.
A teraz to najhoršie Maxo mlčal. Neprotirečil. Nevravel: Mama, dosť! Len sedel a počúval, ako o jeho žene rozprávajú ako o čistej krvavej kobyle na dražbe.
A kedy budú bábätká? nevyhnutná téma. Jolanka, a ty túžiš po vnúčatách!
Jolana si vzdychla:
Nuž túžim! Ale mladí stále len odkladajú práca, toto, tamto. A čas beží!
Iveta cítila horúčavu v lícach. Bola to bolestivá téma. S Maxom sa snažili o dieťa už dva roky. Tajne navštevovala lekárov, pila vitamíny. Zatiaľ všetko v poriadku, no každý mesiac prinášal horkosť neúspechu.
No to je ich vec, taktne pripomenula suseda.
Pravda! prikývla Jolana. Ale už im nenápadne naznačujem je čas! Veď roky idú, chcem vnúčatká!
Iveta stisla pery. Naznačovala? Každý týždeň skúmala: Tak čo, už dobré správy? A Iveta vždy červenala, sypala ospravedlnenia.
Možno ešte nie sú pripravení? opatrne navrhla jedna z hostiek.
Aká nepripravenosť! zamietla Jolana. My v ich veku už rodili, a nič! Teraz vymýšľajú, že nie sú pripravení. Materský pud predsa nikto nezrušil!
Iveta prešla k oknu.
Ivetka! zvolala Jolana. Čo si taká smutná? Poď medzi nás, hovoríme tu o dôležitých veciach.
Iveta pristúpila, postavila sa vedľa Maxa.
Pozrite sa, akú má Maxo ženu poslušnú, pokračovala Jolana. Povieš spraví. Nie ako dnešné len požiadavky.
A aké má žena práva? filozoficky poznamenala pani v kostýme. Hlavné je, aby muž bol spokojný, rodina rozkvitala.
Tak je! pridala sa ďalšia hostka. Šťastie ženy je v rodine a v deťoch.
Iveta počúvala a cítila, že v nej niečo tuhne a tuhne. Hovoria o nej, nie s ňou.
Jolanka, spomínaš prvú vážnu Maxovu známosť? spýtala sa jedna z hostiek. Lenka sa volala?
Ach, nespomínaj! zasmiala sa Jolana. Bola taká. Pekná, ale tvrdohlavá. Dobre, že odišla!
A prečo? zvedavo hľadeli ostatné.
Jolana významne pozrela po hosťoch:
Charakter mala neznesiteľný. Vždy chcela mať posledné slovo, vždy odporovala. Nie žena, trest! Maxovi som vtedy povedala: Synak, rozmysli si. Potrebuješ takú? Nie!
Maxo sa ošíval, mlčal.
Správne! schválila pani v kostýme. Matka najlepšie vie, čo synovi patrí. Inak by len trpel.
Iveta, dones ešte ľad! požiadala Jolana.
Iveta prikývla, šla do kuchyne. Otvorila mrazničku, vybrala ľad. Dívala sa na kocky.
A v tú chvíľu jej došlo ona nie je súčasťou oslavy. Je služba.
Iveta stála v kuchyni s vedierkom ľadu a dívala sa von oknom. Večer sa ponáral do tmavomodrej šošovky. Na balkónoch svietili lampy tam žili iní ľudia, iné životy.
Z obývačky doliehal veselý ruch. Niektorí spievali karaoke. Všetci spievali s.
Ivetka! zavolala Jolana. Kde je ľad? A urobiť kávu, prosím!
Iveta mechanicky zapla kávovar. Vzala vedierko. Šla do obývačky.
A tu je naša pracantka! zvolala pani v kostýme. Ivka, prečo si taká vážna? Veď sa zabav!
Ách, ona je unavená, mávla rukou Jolana. Celý deň na nohách. Ale čo, žena musí všetko zvládnuť. Taká je ženská úloha starať sa o rodinu.
Pravdaže! prisvedčila suseda. Muž nech zarába!
A ja nepracujem? potichu spýtala Iveta.
Všetci sa otočili. V miestnosti zavládlo ticho.
Čo hovoríš, milá? spýtala sa Jolana nechápavo.
Pýtala som, či ja nezarábam?
Maxo sa zamračil:
Iveta, načo to vytiahneš?
Lebo teta Danka povedala muž zarába, môže oddychovať. A ja čo nezarábam?
Hostia sa medzi sebou pozreli. To nečakali.
Zarábaš, samozrejme, pokojne povedala pani v kostýme. Ale to je predsa niečo iné.
Iné v čom?
No veď… zarazila sa. Ty si poradkyňa. Maxo projektový manažér. Viac zodpovednosti.
Takže moja práca nie celkom práca. A domácnosť je takisto moja. Ja pracujem v banke, aj doma. Maxo len v banke. Ale oddychovať má on.
Nastalo trápne ticho.
Iveta, o čom tu rozprávaš? nervózne sa opýtal Maxo. Aký to má súvis?
V tom, že dva dni som pripravovala kolaudáciu. Nakupovala, varila, zdobila. Dnes od rána som na nohách, a miesto pri stole pre mňa ani nebolo.
My sme nechceli! bránila sa Jolana. Len sme zle spočítali.
Zle spočítali, prikývla Iveta. Zabudli ste na mňa. Lebo som tu ako slúžka.
Iveta! okríkol ju Maxo. Prestaň!
Prestať čo? Hovoriť pravdu?
Iveta, upokoj sa, snažil sa jeden z hostí. Nervy.
Dosť hanby! povedala Jolana. Robíš cirkus pred ľuďmi!
Ale svoju rodinu pred ľuďmi rozoberáte? O mojich deťoch, o Maxových frajerkách? To sa môže?
Jolana zbledla.
Nechcela som…
Rozprávali ste o Lenke. Ako bola zlá, lebo mala názor. Všetci prikyvovali je lepšie mať ženu poslušnú.
Iveta pohľadávala všetkých v izbe.
Viete čo? Lenka mala pravdu! Nemala sa nechať ponížiť na domácu robotníčku!
O čom to trepeš! Maxo vstal. Aká robotníčka?
Viete, o čom som dnes snívala? povedala Iveta potichu. Snívala som, že mi Maxo predstaví: Toto je moja žena, pracuje v banke, je múdra. Ale len: Aká šikovná. Pokojná. Na rodinu vhodná.
Iveta, no tak, začal Maxo.
Čo ja?! ostro mu skočila do reči Iveta. Mlčal si, keď mama hovorila, že som pohodlná! Mlčal si, keď teta rozprávala o ženských povinnostiach! Mlčal si, keď všetci riešili moju súkromie!
Jej hlas sa triasol. Slzy, čo držala celý večer, vyšli.
Viete čo? Už nevládzem byť pohodlná!
Iveta si utrela oči.
Prepáčte. Kazím vám oslavu. Ale už nemôžem robiť ideálnu nevestu.
A šla k dverám.
Iveta, počkaj! zvolal Maxo. Kam ideš?
Na balkón sa nadýchať, oznámila, ani sa neobracala. Vy oslavujte ďalej. Ale už bez slúžky.
Za balkónovými dverami ostal tlmený ruch, hudba. Tu, pod nebom ponad Bratislavu, bola Iveta konečne sama.
Mohla plakať.
Sedela na balkóne vyše hodiny. Najprv len plakala od hanby, bolesti, úľavy. Potom utierala slzy a pozorovala svetielka mesta.
Z bytu leteli stlmené hlasy. Hostia sa rozišli, zostali dva Maxo s mamou.
Nechápem, čo ju napadlo! sťažovala sa Jolana. Pred ľuďmi cirkus!
Mama, možno má trochu pravdu, neisto namietal Maxo.
Pravdu v čom?! Že krik robila na starších? Pokazila oslavu?
Iveta načúvala.
Veď pracovala celý deň…
A to čo? Ja som za mladých pracovala dvakrát toľko! Nikdy som sa nesťažovala! Rodina je drina, Maxo. Žena musí vedieť svoje miesto.
Iveta sa hořko usmiala. Jolana nič nepochopila.
Ale aj tak…
Žiadne aj tak. Musíš s ňou vážne pohovoriť. Vysvetli jej, ako sa má správať. Už sa rozšantila!
Iveta vošla. Maxo a Jolana stáli medzi špinavými pohármi.
Vážny rozhovor? povedala Iveta pokojne.
Obaja sa strhli.
Ivetka, začala Jolana sladkým tónom. Už neblázni. Veď to nie je zlé.
Viem, prikývla Iveta. Len ste nie boli zvyknutí na moju reč.
Iveta, doma to preberieme, prosil Maxo.
Nie. Čo začalo tu, tu aj skončí.
Iveta si sadla do kresla, kde sedeli hostia.
Maxo, zajtra idem k rodičom. Na týždeň. Potrebujem premyslieť všetko.
Čo premýšľať? nervózne vytreštil oči Maxo.
Či chcem žiť v rodine, kde ma necenia.
Iveta, nepreháňaj.
To nie je dráma, povedala kľudne. Je to výber. Buď sa vzťahy zmenia, alebo zmením život.
Jolana odfrkla:
Ta mladí! Hneď ultimáta!
Maxo, ak ti záleží na našom manželstve, premýšľaj. Nie ako mi dať miesto, ale prečo tvoja žena plakala na balkóne, kým tvoja mama zbierala gratulácie.
O týždeň prišiel Maxo k svokrovcom. Sedel v kuchyni, nervózne krútil obrúčkou.
Iveta, vráť sa, prosím. Všetko bude inak.
Iveta sa naňho dlho dívala.
Dobre. Skúsime.
Nikdy už neplakala na rodinných oslavách.
Pretože sa naučila brániť svoje právo na úctu.
