Construí a minha casa no terreno da minha sogra. O meu marido faleceu e ela decidiu vendê-la para a filha. Liguei para a retroescavadora.

Construí a minha casa sobre o terreno da minha sogra. O meu marido faleceu, e ela decidiu vendê-lo à filha. Liguei para a retroescavadora.

Quando conheci o meu marido, éramos jovens, apaixonados e sem um tostão. Casámo-nos depressa, apesar de todos os alertas. O amor fazia-nos acreditar que tudo era possível. A mãe dele ofereceu-nos uma parte do terreno.

Construam aqui disse ela então. O terreno é grande, chega para todos. Não preciso disto tudo.

Olhámos um para o outro e nos olhos sentimos a esperança acender-se. Era a nossa oportunidade. Começámos a poupar cada cêntimo. Ele trabalhava nas obras do nascer ao pôr-do-sol e eu, ora a limpar casas, ora a costurar, fazia o que aparecesse. Ao fim-de-semana, estávamos juntos na obra: tijolo a tijolo, o nosso lar ia crescendo.

Lembro-me das mãos dele, calejadas pelo cimento, e do seu sorriso cansado ao final do dia.

Vai ser bonita dizia-me, e beijava-me na testa. Aqui vamos criar os nossos filhos.

Foram três anos. Três anos de sacrifícios, contas apertadas, noites de insónia. Mas conseguimos. Instalámos um telhado de chapa caro, janelas de alumínio, uma casa de banho de verdade, com azulejos que escolhi um a um. Ele até fez uma pequena piscina no quintal.

Para as crianças se refrescarem no verão dizia, orgulhoso.

A casa não era luxuosa, mas era nossa. Cada parede tinha suor, amor e sonhos.

A minha sogra vinha muitas vezes. Bebíamos café no quintal, ela dizia-me como estava feliz por nós. A outra filha quase nunca aparecia. Quando vinha, olhava para a casa de lado entre inveja e desdém.

Depois veio aquela terça-feira maldita.

O meu marido saiu cedo para o trabalho, como sempre. Abraçou-me à porta.

Logo à noite estamos juntos. Amo-te.

Foram as últimas palavras dele.

Disseram-me que foi instantâneo. Uma viga. Não sofreu. Eu essa sim, sofri.

Caí numa dor tão profunda, que por vezes esquecia-me de respirar. Duas semanas após o funeral soube que estava grávida. Quatro meses. Uma menina. O nosso sonho sem ele.

Ao princípio, a minha sogra vinha todos os dias. Trazia comida, abraçava-me. Achei que, ao menos, não estava sozinha. Mas um mês depois tudo mudou.

Era domingo. Eu sentada na sala, a acariciar a barriga, ouvi o carro delas. Entraram sem bater à porta. A minha sogra nem me olhou nos olhos.

Precisamos conversar disse ela.

O que se passa? perguntei, o estômago a encolher-se.

A minha filha está numa situação difícil. Divorciou-se, precisa de um lugar para viver.

Lamento respondi, sentida. Se quiser, pode ficar aqui por uns tempos…

Não cortou ela. Ela precisa mesmo desta casa.

O mundo parou.

Como?

O terreno é meu respondeu a sogra, fria. Sempre foi. Vocês construíram, mas o terreno é meu. Agora… o meu filho já cá não está.

Mas nós construímos isto, cada euro, cada tijolo… a minha voz tremia.

Lamento o que aconteceu disse a filha dela. Mas legalmente a casa está no terreno. E o terreno é nosso.

Estou grávida da neta do seu filho! gritei.

Justamente por isso disse a sogra, sem franzir a voz. Não vais conseguir sozinha. Vais receber uma compensação pelas melhorias.

Enfiou-me um envelope na mão. Lá dentro uma quantia ridícula. Uma afronta.

Isto é um insulto disse eu. Não aceito.

Então sais sem nada respondeu ela. A decisão está tomada.

Fiquei sozinha na casa que construímos com amor. Chorei pelo meu marido, pela nossa filha, pela vida destroçada.

Nessa noite não dormi. Percorri cada divisão, toquei nas paredes. E decidi.

Se eu não podia ter esta casa, não seria de mais ninguém.

No dia seguinte, comecei a ligar. Desmontaram o telhado, tiraram as janelas, a piscina, os canos, os fios. Tudo aquilo por que pagámos.

Tem a certeza? perguntou um dos trabalhadores.

Tenho sim respondi.

A minha sogra veio furiosa.

O que estás a fazer?

Estou a levar comigo o que é meu. Querem o terreno? Aí está.

Não havia contratos. Nada, só o nosso suor.

No último dia, veio a retroescavadora.

Tem mesmo a certeza? perguntou o operador.

Isto já não é uma casa disse eu. Ela morreu com o meu marido.

A máquina começou. As paredes caíam, uma a uma. Doía, mas também era um alívio.

No fim, só ficaram escombros.

Agora moro com a minha mãe, num quartinho. Vendi o telhado, as janelas. Com esse dinheiro vou levando até a minha filha nascer.

Hei de contar-lhe sobre o pai. Como construímos um lar com as nossas próprias mãos. E hei de ensiná-la que, às vezes, quando o mundo nos tira tudo, o mais importante é não deixarmos que nos tire a dignidade.

E tu, o que achas fiz bem em deitar a casa abaixo, ou devia ter saído em silêncio, deixando tudo para trás?

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

eleven + one =

Construí a minha casa no terreno da minha sogra. O meu marido faleceu e ela decidiu vendê-la para a filha. Liguei para a retroescavadora.
Nevesta na prenájom – Svadba sa ruší! – šokovala rodičov pri večeri Polina. Mama sa takmer zadusila, keď počula túto správu od dcéry. – Poli, zbláznila si sa? Máš kúpené svadobné šaty, prstienky, objednanú reštauráciu… Tvoj Dimi čaká na túto svadbu ako na spasenie… Polina, povedz, že si len robíš srandu! – začala sa obávať mama. – Nie, mami, nežartujem. S Floydom čoskoro odchádzame do Londýna. Je to vážne, – ukončila rozhovor Polina. – Londýn? Ale veď tam je všetko cudzie a neznáme. Iní ľudia, iná krajina. Stratíš sa tam! Spamätaj sa, dcérka! Ten Floyd ti zamotal hlavu! Určite je ženatý! Možno má kopu detí! Je o dvadsať rokov starší! Tvoj Dimi ťa úprimne miluje! Je nám s otcom ako syn! Nezraňuj skutočnú lásku. Za všetko sa raz platí! – prosila ustarostená mama. – Nič sa neboj, budem niesť následky. Neľakám sa, – bola Polina rozhodná. …Po pár týždňoch Polina a Floyd vycestovali do Anglicka. Polina snívala už odmalička aspoň nachvíľu spoznať, ako žijú ľudia v iných krajinách. Naučila sa plynulo po francúzsky aj anglicky, teraz študovala španielčinu. Pracovala po škole v cestovnej kancelárii ako prekladateľka. A práve tam stretla Floyda. Mala ho sprevádzať na rôznych akciách. Floyd si ju okamžite všimol… Polina bola príjemná, milá, pekná a hlavne – mladá! Mala dvadsaťtri, Floyd štyridsaťšesť. Najprv brala jeho dvorenie s nadhľadom. Ani netušila, že čoskoro jej navrhne sobáš. Dokonca už po týždni známosti! Polina však neprezradila, že ju o pár týždňov čakala svadba s milovaným Dimirom. Nevedela, čo robiť. Veď šanca vydať sa za cudzinča nie je pre každé dievča! Nemohla ju zahodiť! Aj keď k Floydovi nič necítila – očakávala nový život plný radosti, nových zážitkov a dobrodružstva. Samozrejme, bude vďačná svojmu novému mužovi. Dimi určite zabudne, je predsa ešte mladý a svoj osud si nájde. Takto uvažovala Polina pred cestou do neznáma. Dimiho o všetkom informovala cez telefón. Nerozumel zmeneným okolnostiam, ale poprial jej šťastné manželstvo. Potom sa ponoril do dlhého a bolestného smútku… …Floyd a Polina pristáli v Londýne. Dievča žiarilo šťastím. Neverila vlastným očiam – naozaj sa jej splnili sny? Chcela objať celý svet. Ako si však udržať šťastie? …Floyd previedol Polinu do obrovského domu. Privítala ich Floydova rodina – dvaja dospelí synovia, Hale a Evan (neskôr sa Polina stane manželkou Evana a bude v manželstve veľmi šťastná). O chvíľu prišla z izby aj Floydova bývalá žena, Lenora – krásna a udržiavaná dáma. Nahnevane vykríkla: – Zbláznil si sa, Flo? (doma tak volali Floyda). Kto je táto slečna? Odkiaľ si ju sem privliekol? Chce tu s nami bývať?! – zanášala sa krikom. – Áno, bude tu bývať. Je to môj dom a Polina sa čoskoro stane mojou ženou. Prosím ťa, neubližuj jej, Lenora, – Floyd sa ospravedlňoval. Polinu upútala napätá atmosféra. Rodina, hoci rozpadnutá, žila stále spolu v jednom krásnom dome. Lenora mala všetkých pod kontrolou. Polinu však v duši aj v srdci očaril …Evan. To nebol Dimi so svojimi smútkami a ospravedlneniami na kolenách. Bola to skutočná, čistá, večná láska… Mladsí Floydov syn mal dvadsaťštyri. Evan bol celý po mame – krásavec. Okamžite si všimol neznámu dievčinu, ktorú otec doviezol nevedno odkiaľ. Medzi mladými preskočilo niečo nevysvetliteľné a bolestne vzrušujúce. Duše sa rozochveli. Chceli sa spoločne vrhnúť do priepasti nevypovedaných citov. …Floyd povedal Poline, že so svadbou ešte musia počkať. Nevysvetlil prečo. Polina súhlasila bez odporu – nechcela sa vrátiť domov. Dostala vlastnú izbu (dom bol veľký). S Floydom mala priateľské, ničím nezaťažované vzťahy. Lenora ju úplne ignorovala. …Prešli tri mesiace. Medzitým sa Polina zblížila s Evanom. On jej poodhalil rodinné tajomstvá – Floyd miluje bývalú ženu Lenoru a ona jeho. Po rozvode sa však neudobrili. Floyd sa rozhodol Lenoru vyprovokovať a priviedol do domu mladú snúbenicu. Ako „nevesta na prenájom“. A keď sa bývalí zmieria, Polinu vyprevadia domov s darčekmi. Keď to Polina počula, rozosmiala sa cez slzy: – Tak ja som bola len nevesta na prenájom! Sama som pred časom utiekla svojmu ženíchovi. Evan, čo teraz? – Poli, ja bez teba nevydržím! – vyznal sa Evan. – Aj ja! Už som myslela, že sa nikdy neodvážiš priznať! – uľavilo sa Poline. – Ako som sa mohol priznať, keď si bola snúbenica môjho otca? Nevedel som o otcových „hrách“. Hale mi to povedal a ja som sa potešil – dievčina, do ktorej som sa zamiloval, bola zrazu voľná! Polina, vydala by si sa vôbec za môjho otca? – Ach, Vanko (tak nazývala Evana)! Hneď ako som ťa prvýkrát uvidela… všetky plány sa zmenili! Určite by som mu povedala nie! – usmiala sa Polina. Objali sa ako dávni známi. Polina odpustila Floydovi aj Lenore. Čo len človek nevydrží pre lásku… Aj v tejto zamotanej histórii bol šťastný koniec – Polina našla Evana! Boh jej poslal druhú polovičku na druhej strane sveta! Za šťastím človek uteká, a ono leží rovno pri ňom. Evan a Polina sa čoskoro zosobášili. Evan sa bál, aby Polina neutiekla späť na Slovensko. Preto nečakali ani s rodinou. Polina mu porodila syna. O dva roky dcéru. Evan zalieval Polinu láskou a starostlivosťou. V ich dome bývalo šťastie. Mimochodom, aj Floyd s Lenorou si už vyriešili svoje. Odteraz boli opatrnejší a nežnejší – viac už nechceli podobné „hry.“ S radosťou sa starali o vnúčatá. …Jedného dňa Polina dostala od mamy starostlivý list – prosila dcéru, aby prišla na návštevu. Polina sa začala pripravovať na dlhú cestu. Deti nechala doma – boli ešte malé. Opustila ich u babky Lenory. Ponáhľala sa domov k mame. Cítila, že niečo nie je v poriadku. Mama ju vítala v slzách a hneď od dverí spustila: – Och, Polina! Ten tvoj Dimi zahynul! A svoju ženu zobral so sebou! Na motorke sa zabili. Zanechali po sebe sirotu. Dievčatko má len tri roky. Smola! Vieš, Polinka, Dimi na teba nikdy nezabudol. Stále ťa miloval. Len čo si odišla, našiel si náhradu. Nechcel trpieť. Priviezol si z tichej dediny takú chuderu. Bola akoby si tiahla smolu za sebou. Ale Dimiho poslúchala, možno ho aj mala rada. Hneď mu porodila dievča. Volali ju Polina. Je veľmi šikovná! V koho – neviem. Škoda malého dievčatka. Teraz detský domov alebo ústav. Kamže inam? A, čo je najhoršie, pred smrťou ešte Dimi prišiel a povedal mi: „Chcem dať Polinke darček, aby na mňa nikdy nezabudla!“ A smrť mu už stála za chrbtom… Pomáhal nám v domácnosti, keď nebol napitý. Zdalo sa, že život mu uniká pomedzi prsty. Ty si si v tej Anglii žila svoj život… Nestihol ten darček… – mama si zotierala slzy do zástery. Polina si všetko pozorne vypočula, potom pevne povedala: – Stihol, mamka. My s manželom jeho Polinku adoptujeme. Takýto darček od Dimiho si vezmeme domov… Evan ma určite podporí. Za všetko v živote musíme niesť zodpovednosť, vieš to… A teraz mi prosím priprav niečo pod zub! Som unavená a hladná z cesty. Najradšej by som si dala kyslé jabĺčko alebo zaváranú uhorku. Veď vieš, budúce maminy musia jesť za dvoch! – záhadne žmurkla Polina na mamu…