Teta na návšteve, manželka v slzách
Zvonček pri dverách ma prebudil. Na druhej strane postele sa prebúdzala moja manželka. Jemne som ju pohladil po ramene:
Spi ešte, moja, ja to pôjdem otvoriť. Potichu som sa prikradol ku dverám. Kto môže byť tak neskoro v noci? hovorím si.
Otvorím dvere a pred nimi stojí teta Emília s obrovskou cestovnou taškou v ruke. Za ňou nervózne prešľapoval ujo Štefan.
Zlatý môj synovec! zvolala teta a objala ma tak silno, až ma skoro udusila vo svojom náručí. Nože, privítaj tetu, však si rád, že ma vidíš!
Koniec pokoja!, povzdychol som si, keď som vláčil tetinu batožinu do predsiene.
Zvyšok noci bol úplný chaos. Teta odmietla spať na gauči, lebo jej prišiel veľmi nepohodlný. Hádala sa, že si radšej ľahne inam hádam si ju mám osobne uložiť do postele, vravela mi napoly v žarte.
Moja manželka Milena bola zaskočená od prvej chvíle. Nebola preč ani hodina od tetinho príchodu a už bol celý byt hore nohami. Nakoniec si teta s ujom zabrali našu manželskú posteľ a ja s Milenou sme sa natlačili na gauč.
Myslíš, že tu budú dlho? zašepkala Milena pri raňajkách, keď predo mňa položila chlieb s maslom.
Neviem. Spýtam sa, keď sa vrátim z práce.
Milena napäto načúvala chrápaniu, ktoré sa ozývalo zo spálne, a potom povedala:
Peter, mám z nich strach. Nemohol by si dnes prísť domov skôr?
Skúsim, odpovedal som a vyrazil do práce.
Keď som sa vrátil večer domov, voňali knedle a stôl bol slávnostne prestretý.
No poď dnu, synovček, znovu sa stretáme, dnes oslavujeme! volala teta Emília z kuchyne.
Milena mi potichu pošepkala:
Som taká rada, že už si tu!
Sadli sme si všetci za stôl.
Teta, ste tu už dlho? spýtal som sa.
Už nás vyháňaš? Počuj, asi tu nie sme vítaní! hundrala teta Emília a zaškrípala zubami smerom na uja.
Ale teta, čo vás napadlo? Veď môžete ostať koľko len chcete, povedal som trochu zmätene.
My s tebou, Peter, ostávame už naveky. Predali sme byt. Si naša jediná rodina, čo nám ostala. Snáď by si tetu s ujom na ulicu neposlal, však? A tých pár rokov nás ešte zvládneš, že? povedala, teatrálne si utierala slzu z oka.
Spadla mi sánka, Milena vstala od stola a v slzách odišla do kúpeľne. V kuchyni nastalo rozpačité ticho. Ujo si kľudne dojedal miešaný šalát.
A ty čo mlčíš? oborila sa teta na svojho muža. Ty vieš jedine papkať, ani slovo neprehodíš! Skús niečo povedať!
Úplne s tebou súhlasím, drahá, zamumlal ticho ujo.
Si vôbec chlap? prevrátila teta oči. Všetko rozhodujem ja, on len kývne. A ty, synovec, si šťastný?
Samozrejme, teta. Ostaňte, dokedy budete chcieť, zmohol som sa. A vtedy som z chodby opäť začul Milenin plač.
Schmatol som bez chuti tanier. Tetin a ujov apetít bol obrovský, skoro mi z toho pukali uši.
Keď teta zjedla všetko, čo bolo na stole, spokojne sa oprela dozadu:
Mám dosť! Peter, len som si z vás vystrelila. Sme tu len kvôli vyšetreniam v nemocnici, tak tri dni, viac nie. A ty, synovec, si to zvládol statočne. Bolo na tebe vidno, že máš strach, ale nezdal si sa. Pamätáš na rodinu. Po mojej smrti dostaneš môj byt, nikoho iného nemám.
Za celý život som nezažil väčšiu úľavu, tak som uvoľnene povedal:
Teta, ty musíš žiť aspoň sto rokov!
Počas ich návštev sa moja Milena menila na uplakané dievča: polievka nebola dobrá, rezne príliš tvrdé, zle prala obrusy, neumyvala podlahu tak, ako by sa patrilo.
Pri odchode mi teta Emília zašepkala do ucha:
Prečo si si vzal také ufňukané dievča? Vari nie je v tom? Večne len slzy roní!
Keď sa za nami zavreli dvere, Milena začala tancovať od radosti:
Možno sa už nikdy nevrátia! povedala s nádejou v hlase.
Netuším. Tetke sa u nás páčilo!
Už to viac nevydržím! zaúpela úprimne.
Zazvonil zvonček.
Zase? vyletel som zo stoličky, Ach nie, to je len budík! usmial som sa, lebo ma čakal krásny deň.
