Vydám sa, ale určite nie za tohto fešáka. Áno, je skvelý chlapec po všetkých stránkach. Lenže nie je môj… „Zase mama prišla s frajerom a ešte jedným chlapom. Už sú podgurážení,“ – Irina sa schovala v kúte za skrinku. – A niet sa kam ukryť, vonku už nasnežilo. Už ma to všetko nebaví. V lete skončím deväť tried a odídem do mesta. Pôjdem na pedagogickú školu a stanem sa učiteľkou. Mesto je síce len desať kilometrov, ale bývať budem na internáte.“ Mama s hosťami sa usadili v kuchyni. Ozvalo sa čvachtanie pri nalievaní alkoholu, zaváňalo klobásou. Dievčina nenápadne hltla sliny. – Počkaj, ty! – ozval sa matkin hlas. – Čo sa hráš na ťažko? – Veď ste dvaja… – Akoby si nikdy nebola s dvoma, – ozval sa Michal, matkin frajer. Začalo sa trieskanie riadu. Šuchot, vzdychy. Irina sa tlačila v kúte čo najviac. Hluk nečakane utíchol. – Počúvaj, Nikita, ona spí, – hovoril frajer. – Sám si vravel, že je dobrá baba, niečo na ňu mám… – Ale veď má dcéru… – Akú dcéru? – Irku, už je veľká. Určite sa schovala v izbe. – Priveď ju sem! – zareval natešený Nikita. – Irka, kde si? – do izby vošiel matkin frajer, zahľadel sa na Irinu a nepríjemne sa pousmial. – Poď, posaď sa k nám! – Tu sa mi páči viac. – Prečo sa hanbíš? – Michal sa ju snažil objať. Irina chytila vázu zo skrinky a treskla ju frajerovi o hlavu. Ozvalo sa rinčanie skla. Dievča sa vyšmyklo a vybehlo z izby. – Chyť ju! – zareval Michal. Ale Irina už bola pri dverách. Na obutie nebol čas, tak v ponožkách, starých šortkách a tričku vyletela do zimy. Za ňou sa rozbehli chlapi. Ulica bola pustá. Kam utiecť cez noc a sneh? Za chrbtom hulákali. V jednom veľkom dome, popri ktorom letela, zaštekal pes. Potom niečí hlas okríkol psa. Irina pribehla k bráne a začala klopať. Dvere otvoril asi štyridsaťročný muž. – Pomôžte mi! – šepkala prosebne Irina. – Poď dovnútra! – muž ju vtiahol a zabuchol dvere. – Oleg, kto je tam? – z verandy vyšla žena. – Tu je, – muž ukázal na dievča. – Chlapi ju naháňajú. – Rýchlo do domu! – žena chytila Irinu za ruku. – Potom nám všetko povieš. – Irka, poď von, po dobrom! – ozval sa Michal. – Oleg, nestaraj sa do nich! – zvolala pani domu. – Poď dnu! Z dvora počuť krik, štekanie psa. – Treba volať políciu, – žena vytiahla mobil. – Poli, netreba. Riešim si ich sám. Zdá sa, že sú miestni. – Ako ich chceš riešiť? – Dohodou. Upokoj dievča! Majiteľ zobral tašku, otvoril chladničku, vložil fľašu a kus klobásy. Na dvore pohladil psa a šiel von. Michal sa hnal za ním: – Vydaj Irku! – Tu máš, a vypadnite! – Čo je tam? – Michal otvoril tašku, v tvári sa mu objavil úsmev, kývol na kamaráta. – Poďme, Nikita! *** – Tak! Volám sa Polina Sergejevna, – žena postavila kanvicu na sporák. – Sadni si, sadni, rozprávaj, kto si a čo sa stalo. – Som Irina, – začala dievčina, zuby sa jej klepali – bývam na tejto ulici, ale na konci. – Si dcéra Kiry? – Áno. – My sme tu noví, ale o tvojej mame sa už hovorí. Irina sklopila hlavu a rozplakala sa. – No neplač! Žena ju objala slabúčko. Tento dotyk bol pre Irinu niečím výnimočným. Objala ženu a vyplakala sa ešte viac. – Dobre, už dosť! O chvíľu bude čaj. Prišiel muž domu: – Hotovo, vyrazil som ich. – Čo spravíme s touto kráskou? – Poli sa zasmiala a kývla na Irinu. – Zajtra sa o tom porozprávame! Najprv čaj a kúpeľ. – Chceš jesť? – Polina posadila Irinu, úsmev. – Vidím, že áno. Na stole pribudli chlebíčky. Zvyšky torty. – Jedz, jedz! – majiteľ vľúdne sledoval, ako Irina jedlo obdivuje. Viac ju už nevypočúvali, snažili sa neupozorňovať, videli, že sa hanbí. Po večeri Poli odviedla Irinu do kúpeľne: – Vykúp sa a obleč si tento župan! *** Irina si želala len jedno – aby ju dnes večer nevyhnali do zimy. Ako je dobré ležať vo vani, keď vonku mrzne! Ale už musí ísť, hostitelia čakajú. Vyšla. Manželia sedeli na gauči. Irina sa previnilo usmiala: – Ďakujem! – Takto, Irina, – začala pani domu. – Nikto ťa veľmi hľadať nebude. Domov nechceš ísť. Dievčina sklonila hlavu. – Zajtra musíme skoro ráno odísť… – Rozumiem, – Irina sklopila hlavu ešte viac. – Zostaneš tu sama. Nikomu neotváraj! Náš Jack do dvora nikoho nepustí. Platí? – Áno! – vykríkla Irina, bez zábran. – Môžeš nám do príchodu uvariť boršč, – s úsmevom dodal Oleg Romanovič. – Vieš? – Viem, – rýchlo sa rozrečnila Irina, stále v obave, že ju vyhodia. – Dobre varím. Aj upratať viem. – Uprac, ak ti to nevadí… – súhlasila Polina Sergejevna. *** Zobudila sa spolu s domácimi. Ticho ležala, bála sa vyhodenia. Na dvore zahučalo auto, potom ticho. Vstala. Umyla sa. V kuchyni horúca voda, na stole chlieb, klobása, syr. Na doske bravčové rebrá. Naraňajkovala sa. Upratala zo stola. Všetko poutierala. Umyla podlahu. Na chodbe našla vysávač. Zapla ho a povysávala celý dom. Len čo ho vypla… – A toto čo má znamenať? – ozvalo sa za chrbtom. Strhla sa. Vysoký fešák asi osemnásť, zvedavé hnedé oči. – Upratujem, – zamumlala Irina. – A vy ste kto? – Tak… – chalan len krútil hlavou, vybral mobil z vrecka: – Mama, som doma. A kto je toto? – Synček, nech táto dievčina u nás chvíľu býva. – Mne je to jedno. Schoval mobil. Prezrel si Irinu od hlavy po päty a šiel do kuchyne. – Pripraviť vám čaj? – opýtala sa Irina. – Vyriešim si sám. *** Irina schovala vysávač. Začala utierať prach, počúvala každý šuchot z kuchyne. Chalan sa naraňajkoval, išiel do kúpeľne. Vrátil sa oholený, voňal kolínskou. – Hej, gazda, daj ešte jednu fľašu! – ozývalo sa z dvora. – Čo to má byť? – chalan pozrel z okna. – Neotvárajte im! – vystrašene zavrieskla Irina. Chalan sa pousmial, zamieril k dverám. Irina šla k oknu. Pri plote stáli matkin frajer s kamarátom, hulákali. Irina sa bála. Syn domácich vyšiel. Tí sa na neho vrhli. A zrazu… padli rovno do snehu, Irina mala pocit, že naraz obaja. Ruslan sa nad nimi sklonil, niečo povedal. Vstali a s hlavou dole šli k matkinmu domu. *** Chalan sa vrátil. Pohľad mu zastal na zmrznutej Irine. Pristúpil: – Čo, bála si sa? Neovládajúc sa, oprela sa mu o hruď a rozplakala sa. – Ako sa voláš? – náhle sa opýtal. – Irina. – Ja som Ruslan. Neboj sa, už neprídu. *** Ruslan odišiel do izby hore, celý deň nevyšiel. Irina navarila boršč. Sadla si do kuchyne a premýšľala. Chcela by tu ostať s týmito úžasnými ľuďmi, ale cítila, že už prekročila všetky hranice slušnosti. Domáci sa vrátili. Polina Sergejevna začudovane krútila hlavou, obzerala uprataný dom. Oleg Romanovič pochválil boršč. – Asi pôjdem domov, – povedala smutne Irina. – Ďakujem za všetko! – Irina, zostaň u nás ešte pár dní! – Ďakujem, Polina Sergejevna! Ale musím domov. Urobila krok k dverám a zastala. Už dva dni chodila v cudzom župane a papučiach. – Poď! – pani ju zobrala do obývačky. Otvorila skriňu, vyberala veci. Vzala džínsy, sveter aj teplú športovú bundu. – Obleč si to! Sme tallka skoro rovnako. – Netreba, nehnevajte sa… – Predsa nepôjdeš domov holá. Obleč sa! Ja sa nezbláznim. Oblečie sa. V zrkadle si potajomky obzerá tie krásne veci. Nikdy také nemala. Na chodbe jej pani obula čižmy a dala čiapku. – Irina, nos v zdraví! – Ďakujem, Polina Sergejevna! *** Život sa vrátil do starých koľají. Takmer. Mama si našla prácu na farme. Frajer aj s kamarátom zmizli. Prišla jar. Jeden deň Irina sedela doma nad úlohami. Niekto klopal na bránku. Pozrela z okna – pri plote stál Ruslan. Kývol jej hlavou, aby vyšla. Nevyšla – vyletela. – Ahoj! – Ruslan sa usmial. – Dobrý! – Mama sa s tebou chcela rozprávať. *** A tak prešla do toho domu, kde prežila ten šťastný deň. – Ahoj, Irina! – na prahu ju objala pani domu. – Dobrý deň, Polina Sergejevna! – Poď, dáme si čaj! Polina ju posadila, naliala čaj a sama si sadla. – Mám na teba prosbu. S manželom letíme na mesiac do Turecka, – v očiach sa zablyslo – syn domov moc nechodí. Nemohla by si na dom dohliadnuť? Kŕmiť Jacka a aj mačku. Polievať kvety. Mám ich veľa. – Samozrejme, Polina Sergejevna! – Výborne, – vybrala peniaze. – Tu je dvadsaťtisíc. – Prečo, Polina Sergejevna? – Zober! Nezbedačíme sa. Poď, všetko ti ukážem. Irina si podrobne poznačila, kde je krmivo, mäso, kvety. Polina zavolala: – Ruslan! – syn vyšiel hneď. – Pozoznám Irinu s Jackom! – Poď! – chalan jej dal ruku na plece. Vyšli do dvora, odviazali Jacka a šli na prechádzku. Cestou Ruslan rozprával o škole, karatedo, o rodinnom podnikaní. Irina myslela na niečo iné. Uvedomila si, že medzi ňou a Ruslanom je taká priepasť, ako medzi jej mamou a Ruslanovými rodičmi. Áno, sú dobrosrdeční, ale nie je to rozprávka o Popoluške, ale život. „O dva mesiace urobím skúšky, určite zložím. Budem študovať, pracovať, snažiť sa, ale stanem sa Človekom. Vydám sa, ale určite nie za tohto fešáka. Áno, je skvelý chlapec po všetkých stránkach. Lenže nie je môj! Som vďačná Poline Sergejevne za oblečenie aj tých dvadsaťtisíc. Aspoň nejaký čas sa vo veľkom meste uživím.“ Akoby vnútorným inštinktom toto dievča pochopilo, že práve v tejto chvíli sa skončilo jej ťažké detstvo. Začína dospelý život – ani ten nebude lahký, ale už všetko bude záležať len od nej. Prišli ku vile. Irina pohladila Jacka po krku, usmiala sa na Ruslana a vykročila domov. Zajtra začne jej práca v tej vile. Len práca – a nič viac!