To teda, oci, aké privítanie ťa doma čaká! A načo si vlastne potreboval ten liečebný pobyt, keď máš doma všetko „all inclusive“ Keď Peter odovzdal Eve kľúče od svojho bytu, pochopila: Bastila padla. Ani Leonardo DiCaprio nebol taký netrpezlivý pred Oscarom, ako Eva čakala na svojho Petra, navyše s vlastným hniezdom. Skľúčená tridsaťpäťročná žena čoraz častejšie hádzala útrpné pohľady na mestské mačky a do výkladu „Všetko pre ručné práce“. A tu je on — osamelý muž, ktorý vymenil mladosť za kariéru, zdravú stravu, fitko a ďalšie moderné zmätočnosti typu hľadania seba vo svete, navyše bezdetný. O taký dar Eva prosila už od dvadsiatky a zdá sa, že tam hore konečne pochopili, že nežartuje. „Mám poslednú služobku tento rok, potom som už len tvoj,“ povedal Peter, keď jej podával vytúžené kľúče. „Len sa nezľakni mojej skrýše. Chodím sem vlastne len prespať,“ dodal a na celý víkend zmizol do iného časového pásma. Eva si vzala zubnú kefku, krém a išla preskúmať jeho skrýšu. Problémy začali už pri dverách. Peter ju varoval, že zámok občas hapruje, ale Eva nečakala, že až tak. Dvere dobýjala štyridsať minút: tlačila, ťahala, skúšala to jemne aj silou, ale dvere odmietali vpustiť nového obyvateľa. Skúšala to aj psychologicky, ako ju kedysi učili spolužiaci za garážami. Na hluk sa otvorili susedné dvere. „Prečo sa dobýjate do cudzieho bytu?“ spýtal sa zvedavý hlas. „Nedobýjam, mám kľúče,“ odsekla nasrdená Eva, utierajúc si pot z čela. „A vy ste kto? Lebo vás som tu ešte nevidela,“ pokračovala zvedavo susedka. „Som jeho frajerka!“ vyhlásila Eva bojaschopne, ruky vbok, no videla len úzky škárovaný priezor, cez ktorý s ňou viedli dialóg. „Vy?“ úprimne prekvapené. „Áno, je s tým problém?“ „Nie, len… Nikdy tu nikoho nevodil, tak vás obdivujem.“ „Akáže taká? Počkajte, to už nie je vaša vec, prepáčte,“ susedka zavrela dvere. Eva rozhodla, že buď ona zlomí zámok, alebo zámok ju. Tak zatlačila, že skoro roztočila celý rám. Dvere povolili. Celý Petrov vnútorný svet sa objavil pred Evou a jej duša zamrzla. Samotársky asketizmus mladého muža bol bravúrne dotiahnutý až do zamníctva. „Chudáčik, tvoje srdce asi ani netuší, čo je to domáce teplo,“ hlesla Eva, keď obhliadala skromný brloh, ktorý jej bude druhým domovom. Na druhej strane bola rada. Susedka neklamala: ženská ruka tu nikdy nevládla. Eva je prvá. Nevydržala, obuvala sa a bežala do obchodu po pekné závesy a kúpeľňový koberec, plus chňapky a utierky. V obchode ju premohlo… K závesom a koberčeku sa pridali vône, mydlá, praktické boxy na kozmetiku. „Takéto drobnosti do cudzieho bytu nie sú drzé,“ upokojovala sa, keď tlačila druhý vozík. Zámok už viac neodporoval, vlastne už ani neplnil svoju funkciu a pripomínal hokejového brankára bez masky. Eva si uvedomovala, čo napáchala, a s kuchynskými nožmi vzdorovala starému zámku do polnoci, ráno letela po nový. Nože samozrejme vymenila tiež, rovnako príbory, obrus, dosky a podložky. A keď už, tak aj záclony… V nedeľu na obed volal Peter, že služobka sa predlžuje o pár dní. „Budem rád, ak môj byt rozžiariš teplom a pohodou,“ usmieval sa do telefónu, keď mu Eva priznala svoje vylepšenia interiéru. Pohodu už navážala kamiónmi a rozmiestňovala podľa technického plánu. Roky kumulované nápady teraz Evu nezastavili. Do návratu Petra z „starého“ bytu zostával len pavúk pri ventilácii. Eva už-už chcela aj jeho vyhnať, ale osmoro udivených očí ju vyviedlo z miery – pavúka ponechala ako totem nedotknuteľnosti cudzích vecí. Petrov byt teraz pôsobil ako domov, v ktorom je už osem rokov šťastne ženatý, potom rozčarovaný, potom opäť šťastný, už nie kvôli manželstvu. Eva sa nevenovala len bytu, ale aj celej chodbe: dala všetkým najavo, že ona je nová gazdiná a všetky otázky smerujte jej. Prsteň síce nemá, ale to je len technická otázka. Susedia sa najskôr pozerali podozrievavo, potom rezignovali: „Ako poviete, my sme v pohode, záleží vám na tom.“ *** V deň Petrovho návratu Eva uvarila pravú domácu večeru, svoje ešte pevné boky zabalila do slávnostného, hoci odvážneho obalu, rozmiestnila po kútoch vône, stlmila nové svetlá a začala čakať. Peter sa opozdil. Keď už Eva cítila, že balenie jej nepríjemne tlačí na miesto, pre ktoré dva roky posilňovala, konečne sa v zámku objavil kľúč. „Zámok je nový, len zatlač, je otvorené!“ zavolala Eva so štipkou hanblivosti, ale veľmi zvodne. Nebála sa hanby. Byt tip-top. Všetko je odpustené. Keď sa otvorili dvere, prišlo Eve rýchle SMS od Petra: „Kde si? Som doma, všetko po starom. Kamaráti ma varovali, že ti to prerobím na parfumériu.“ Eva správu uvidela až neskôr. Do bytu totiž vbehlo päť úplne cudzích ľudí: dvaja mladí muži, dvaja školáci a jeden starý pán, ktorý sa pri pohľade na Evu okamžite vystrel a uhladil si posledné šediny. „No pozri, oci, aký luxus ťa doma čaká! A načo ti bol ten rehabilitačný pobyt, keď doma je all inclusive?“ začal mladík, hneď dostal za ucho od ženy, že sa vytrubuje. Eva stála na prahu s dvoma pohármi, neschopná pohybu. Mala chuť kričať, ale nevydala ani hláska. V rohu sa rozchichotal pavúk. „Prepáčte, kto ste?“ zapišťala Eva. „Majiteľ tejto skrýše! Vy ste z polikliniky – idete pánovi obviazať rany? Ja som hovoril, že zvládnem sám,“ odpovedal starký, cvakol okom na Evinu uniformu zdravotnej sestry. „Eh, Adam Matúšovič, vy tu už máte fakt pohodlie a blahobyt,“ nakukla za Evu manželka mladšího muža. „Úplne iný byt, predtým ste tu žili ako v krypte! Slečna, ako sa voláte? Nie je Adam Matúšovič už starý pre vás? Ale je to muž s vlastným bytom…“ „E-e-Eva…“ „No teda! Dobre si vyberáte, Adam Matúšovič – to sa musí uznať!“ Starký, podľa iskrivých očí, bol s náhodou veľmi spokojný. „A kde je Peter?“ šepla Eva, v zúfalstve vychlipla oba poháre. Dozvedieť sa viac „Ja som Peter!“ vystrel ruku asi osemročný chlapec. „Počkaj, na meno Peter máš čas,“ mama odsunula ruku a poslala oboch detí s mužom do auta. „P-prepáčte, asi som si pomýlila byt,“ začala sa Eva spamätávať, v hlave si vybavovala zámky a adresy. „Toto je Biskupická 18, byt 26?“ „Nie, toto je Bukovská 18,“ ruky si mnul dedko, už v očakávaní svojho nečakaného darčeka. „No, ách,“ tragicky si Eva povzdychla, „pomýlila som si. Ale posedte si, ja si zatiaľ zavolám.“ Schmatla mobil, utekala do kúpeľne, zabarykárovala sa a omotala sa uterákom. Vtedy si prečítala SMS od Petra. „Peter, hneď som doma, zdržala som sa v obchode,“ odpovedala Eva. „Dobre, čakám. Ak ti nevadí, vezmi aj červené víno,“ diktoval Peter hlasovku. Červené Eva chcela doniesť – aj v sebe. S koberčekom pod pazuchou a závesom v rukách počkala, kým cudzinci prejdú na kuchyňu, potom sa vykradla z kúpeľne. Narýchlo zbalila svoje veci do tašky a vybehla z bytu. *** „Poviem ti to neskôr,“ vysvetlila svoj výzor Eve, keď jej Peter otvoril dvere. Ako v opare, prešla okolo bez pohľadu. Najprv do kúpeľne, vymeniť záves a rozložiť koberec, až potom do izby, kde odpadla na gauč a spala až do rána, kým stres a červené z nej nevymizli. Keď sa zobudila, stál pred ňou neznámy mladý muž a čakal vysvetlenie. „Prosím, aká je to adresa?..“ „Butova 18.“

No teda, otec, aké uvítanie! Načo ti bol ten kúpeľný pobyt, keď doma máš hotový all inclusive.

Keď Marek podal Eve kľúče od svojho bytu, Eva si v duchu povedala: Dobila som Bastilu. Ani DiCaprio nečakal tak na Oscara, ako ona čakala na svojho Mareka, a teraz má už aj vlastný stan.

Zúfalá, tridsaťpäťročná, čoraz častejšie hádzala súcitné pohľady k pouličným mačkám a do výkladov Všetko pre ručné práce.

A tu je on osamelý, ktorý svoju mladosť obetoval kariére, zdravej strave, fitnescentru a iným hlúpostiam typu hľadania samého seba na tomto svete, a navyše bezdetný.

Eva si o tento darček prosila už od dvadsiatky a tam hore konečne pochopili, že nežartuje.

Mám poslednú služobnú cestu v tomto roku a potom budem len tvoj, povedal Marek a podal jej vytúžené kľúče. Len sa nezľakni mojej jaskyne. Chodím tam iba prespať, doplnil a odletel na víkend do iného časového pásma.

Eva si zbalila zubnú kefku, krém a šla sa pozrieť, čo je vlastne zač tá jaskyňa. Prvé problémy nastali už pri dverách. Marek ju dopredu varoval, že zámok sa občas zasekne, ale Eva nečakala, že až tak.

Dvere dobývala ďalších štyridsať minút: tlačila, ťahala, vsúvala kľúč až na doraz, skúšala jemne na pol zubu, ale dvere sa novému obyvateľovi nehodlali len tak odovzdať.

Eva začala na dvere pôsobiť psychicky, ako ju kedysi za garážami učili spolužiaci. Na ten hluk otvorili susedné dvere.

Prečo sa dobývate do cudzieho bytu? znepokojene sa opýtal ženský hlas.

Nedobývam sa, mám kľúče, odvrkla rozzúrená Eva, utierajúc si spotené čelo.

A vy ste kto? Ešte som vás tu nevidela, susedka sa nevzdávala.

Som jeho priateľka! zahlásila Eva vyzývavo, dlanami si spočívajúc v bokoch, ale videla len škáru, cez ktorú sa viedli rokovania.

Naozaj? úprimne sa čudovala susedka.

Áno, a nejaký problém?

Ani nie. Lenže nikdy tu nikoho nevodil (v tej chvíli Eva Mareka ešte viac zbožňovala), a zrazu taká…

Taká aká? nepochopila Eva.

Nie je to moja vec, prepáčte, uzavrela susedka a zavrela dvere.

Chápajúc, že buď ona, alebo dvere, Eva vrazila kľúč a zatlačila takým odhodlaním, že takmer vylomila celú zárubňu. Dvere povolili.

Celý Marekov vnútorný svet sa zrazu ocitol pred Evou, až jej duši prešiel mráz. Samota mladého človeka má svoje asketické čaro, ale toto bol skutočný celibát.

Ty chudáčik, tvoje srdce už dávno zabudlo, čo je teplo domova, ak vôbec niekedy vedelo, vyhŕklo z Evy, keď si obzerala skromné obydlie, kde má byť odteraz častejšie.

Na druhej strane bola spokojná. Susedky neklamali: ženská ruka nikdy neučesala tieto steny, podlahu, kuchyňu ani sivé okná. Eva tu je prvá.

Nevydržala dlho. Obula sa a vybehla do najbližšieho obchodíku s vkusnou záclonou a kúpeľnovým podložkom, popri tom zobrala aj chňapky a utierky do kuchyne.

Samozrejme, v obchode ju akosi prepadlo… K podložke a záclone sa pripájali aj vonné sviečky, ručne robené mydlo, štýlové boxy na kozmetiku.

Doplním v cudzom byte drobnosti, to predsa nie je drzost, upokojovala sa, keď k prvému nákupnému košíku pripla druhý.

Zámok už viac nekládol odpor. Vlastne už prestal fungovať a pripomínal hokejového brankára bez masky.

Keď si Eva uvedomila, čo vyviedla, do polnoci s kuchynskými nožmi vykonávala demontáž starého zámku a ráno utekala pre nový. Nože bolo treba vymeniť tiež. A príbory, obrus, dosky a podložky pod hrniec. Odtiaľ už bol len krok k záclonám.

V nedeľu na obed volal Marek, že musí zostať na služobke ešte dva dni.

Budem len rád, keď mojim stenám dodáš trochu domácej pohody, usmieval sa do telefónu, keď Eva priznala, že trochu upravovala interiér.

Domácu pohodu už privážali do bytu na dodávke a Eva ich precízne rozmiestňovala podľa technického náčrtu. Roky sa to v nej kopilo, a teraz, keď mala voľné ruky, nemohla prestať.

Do Marekovho návratu ostal už len pavúk pri ventilácii. Eva ho chcela vypudiť, ale keď videla, aký je aj on z premeny zmätený, radšej ho ponechala ako symbol nedotknuteľnosti cudzieho majetku.

Byt vyzeral tak, akoby Marek už osem rokov žije v šťastnom manželstve, potom prejde sklamaním, a nakoniec znova nachádza šťastie.

Eva neovládla len byt, ale aj celý vchod sa dozvedel, že je nová pani bytu a otázky smerujte na ňu. Prsteň na ruke síce zatiaľ nemá, ale to je len technický detail.

Susedia najprv s podozrením, potom už len mávli rukami: Ako chcete, nám je to jedno.

***
V deň Marekovho návratu Eva pripravila riadnu domácu večeru, obliekla sa do slávnostne vyzývavého outfitu, rozložila voňavé sviečky, stlmila nové svetlá a začala čakať.

Marek meškal. Keď už Eva pociťovala, že oblečenie ju nepríjemne pichá presne v tých miestach, na ktoré pol roka drepovala vo fitku, do zámku bol zasunutý kľúč.

Zámok je nový, stačí potlačiť, nie je zamknuté! napomínala Eva mierne zmätene, ale zvodne. Nebála sa kritiky. Príliš dobre sa medzi časom popasovala s bytom. Všetko jej odpustia.

V tej chvíli jej prišlo nečakané SMS od Mareka: Kde si? Som doma. Pozerám, byt je stále rovnaký. Kamaráti ma strašili, že všetko obložíš kozmetikou.

Až neskôr si Eva tú správu prečítala. Medzitým do bytu vošlo päť cudzích ľudí dvaja mladí chlapi, dve školáčky a jeden starý dedo, ktorý pri pohľade na Evu narovnal chrbát a uhladil zvyšky šedých vlasov na hlave.

Aké privítanie, otec, načo ti bol ten kúpeľný pobyt, keď doma je all inclusive, spustil mladík, hneď dostal vyčítavé klepnutie od svojej ženy.

Eva stála vo dverách s dvoma plnými pohármi, neschopná pohnúť sa. Chcela kričať, ale bola paralyzovaná.

V rohu sa ticho zasmial šťastný pavúk.

Prepáčte, vy ste kto? pískla Eva.

Majiteľ tohto staniska. Vy ste asi z polikliniky, čo mi prišli zmeniť obväz? Veď som vravel, že si to zvládnem, odpovedal dedko a zvedavo pozeral na jej outfit, ktorý pripomínal zdravotnú sestru.

Mhm, Adam Matúšovič, u vás je také teplúčko a pokoj, nakukla za Evu mladá žena. Konečne tu máte inú atmosféru, predtým to vyzeralo jak v krypte. A vy slečna, ako sa voláte? Nebude pre vás náš Adam Matúšovič starý? Ale uznávam, je to chlap, má byt…

E-e-eva…

Aha! Dobrá voľba, Adam Matúšovič, veru, správne ste to vybavili.

Deduško bol zjavne nadšený nečakaným obratom.

Kde je Marek? šepká Eva. Zo stresu vypila oba poháre naraz.

Ja som Marek! zahlásil asi osemročný chlapec.

Počkaj, ešte máš čas byť Marekom, máma mu rukou stiahla ruku, oboch detí hneď poslala s manželom do auta.

P-p-pardon, asi som sa pomýlila v byte, vracia sa Eva z omráčenia, spomínajúc na prvý boj so zámkom. Je toto Ružová, osemnásť, byt dvadsaťšesť?

Nie, je to Buková, osemnásť, dedko si už mädil ruky, pripravený vybaľovať svoj nečakaný dar.

Tak to je ono, tragicky vzdychla Eva, pomýlila som si to. Poďte, urobte si pohodlie, ja zatiaľ pôjdem, potrebujem telefonovať.

Schmatla mobil a utiekla do kúpeľne, kde sa zabarikádovala a zabalila do uteráka. Až tam si prečítala Marekovu SMS.

Marek, hneď prídem, iba v obchode som sa zdržala, odpísala Eva.

Dobre, čakám, ak môžeš, vezmi fľašu červeného, nahovoril Marek do hlasovky.

Červené Eva už mala, ale v sebe. Podložku pod rukou, záclonu cez plece, počkala, kým cudzinci vojdú do kuchyne, až potom sa vyplížila z kúpeľne.

Narýchlo nahádzala veci do tašky a vybehla z bytu.

***
Poviem, ale nie teraz, vysvetlila Eva svoj zjav, keď jej Marek otvoril dvere.

Ako v mrákotách prešla popri ňom, ani sa nepozrela. Najprv vošla do kúpeľne, vymenila záclonu, rozprestrela podložku, potom padla na gauč a spala do rána, kým z nej nezmizol stres a červené.

Keď sa zobudila, pred ňou stál neznámy mladý muž, ktorý očakával vysvetlenie.

Prosím, aká je táto adresa?..

Butova, osemnásť.