Stala som slúžkou Keď sa Alžbeta rozhodla vydať, jej syn Jakub s manželkou Zuzanou zostali v šoku z tejto správy a nevedeli, ako správne reagovať. – Ste si istá, že chcete takto radikálne zmeniť život v tomto veku? – opýtala sa Zuzana, pozerajúc na manžela. – Mama, načo takéto prudké rozhodnutia? – nervózne reagoval Jakub. – Chápem, že si už roky sama a väčšinu života si obetovala mojej výchove, ale teraz sa vydávať, to je hlúposť. – Ste mladí, preto takto uvažujete, – pokojne odpovedala Alžbeta. – Mám šesťdesiat tri rokov a nikto nevie, koľko mi ešte ostáva. Ale mám plné právo prežiť zvyšok života s milovaným človekom. – Potom sa s tou svadbou neponáhľajte, – snažil sa matku odhovoriť Jakub. – Toho Juraja poznáš len pár mesiacov a už chceš zmeniť celý svoj život. – V našom veku netreba strácať čas, – argumentovala Alžbeta. – A čo potrebujem vedieť: je o dva roky starší, žije s dcérou a jej rodinou v trojizbovom byte, má dobrý dôchodok a chatu. – A kde budete bývať? – nechápal Jakub. – Veď žijeme spolu, ale pre ďalšieho človeka tu už nie je miesto. – Nemusíte sa báť, Juraj nemá záujem o naše metre štvorcové, takže sa presťahujem k nemu, – vysvetľovala Alžbeta. – Byt je veľký, s jeho dcérou si rozumieme, všetci sme dospelí, takže dôvod na konflikty by nemal byť. Jakub bol nepokojný, Zuzana ho presviedčala, aby prijal rozhodnutie mamy. – Nie sme len egoisti? – zamyslela sa. – Samozrejme, nám vyhovuje, že tvoja mama nám pomáha, často stráži Natálku. Ale ona má plné právo na svoj vlastný život. Ak vznikla taká príležitosť, nemali by sme jej brániť. – Keby spolu len žili, ale načo svadba? – nechápal Jakub. – Ešte nám chýba nevesta v bielom a svadba s programom. – Sú inej generácie, možno im to tak dodá pokoj a istotu, – hľadala dôvody Zuzana. Napokon sa Alžbeta vydala za Juraja, ktorého náhodou spoznala na ulici, a čoskoro sa presťahovala k nemu. Najskôr bolo všetko v poriadku, domáci ju prijali, manžel jej neubližoval, a Alžbeta uverila, že na sklonku života má právo na šťastie a môže sa tešiť z každého dňa. No čoskoro začali pribúdať povinnosti v novej rodine. – Mohli by ste dnes na večeru uvariť pečené mäso? – pýtala sa Ivana. – Sama by som aj uvarila, ale nestíham kvôli práci, vy máte viac voľného času. Alžbeta pochopila narážku a začala variť, časom k tomu pribudlo nakupovanie, upratovanie, pranie a dokonca práca na chate. – Keď už sme manželia, chata je naša spoločná starosť, – zavelil Juraj. – Dcéra s manželom sa tam nestíhajú dostať, vnučka je ešte malá, budeme to robiť spolu. Alžbeta neprotestovala, páčilo sa jej byť súčasťou veľkej pospolitej rodiny, kde vládla vzájomná pomoc a podpora. S prvým manželom také šťastie nemala, bol lenivý a prefíkaný, nakoniec ju opustil, keď mal Jakub desať. Odvtedy prešlo dvadsať rokov a o jeho osude nič nevedeli. Teraz sa teda všetko zdalo správne a povinností sa nevzdávala, nevnímala ich ako záťaž. – Mama, čo si ty za robotníčku na chate? – protestoval Jakub. – Po každej návšteve máš určite zlé tlaky, načo si to robíš? – Samozrejme, že si to robím rada, aspoň mi to dobre padne, – odpovedala jubilantka. – Vypestujeme s Jurajom veľa úrody, určite bude dosť aj pre vás. Jakub však mal pochybnosti, lebo za pár mesiacov ich na návštevu nepozvali, ani aby sa zoznámili. Jakub so Zuzanou pozvali Juraja k sebe, sľúbil, že príde, ale vždy niečo mal, nemal čas ani silu. Tak sa prestali núkať, zmierili sa, že noví príbuzní nestáli o bližšie vztahy. Jediné, čo chceli, bolo vedieť, že mama je šťastná. Zatiaľ to tak bolo, povinnosti a starosti boli pre Alžbetu radosťou. Ale ich počet stále rástol a začalo ju to zaťažovať. Juraj mal na chate vždy bolesti chrbta alebo srdca, starostlivá manželka ho poslala oddychovať a sama nosila konáre, upratovala lístie a vynášala smeti do jamy. – Zasa boršč? – frflal Anton, Jurajov zať. – Včera sme ho jedli, myslel som, že dnes bude niečo iné. – Nestihla som nič navariť, ani na nákup neísť, – ospravedlňovala sa Alžbeta. – Prala som všetky záclony, zavesila späť, bola som unavená, motala sa mi hlava, tak som si šla ľahnúť. – No, mne boršč nechutí, – odsunul tanier zať. – Zajtra Aľka uvarí hostinu na celý svet, – hneď sa ozval Juraj. A tak aj bolo, Alžbeta celý deň stála pri sporáku, večer všetko zjedli za polhodinu. Potom upratovala kuchyňu, a tak to pokračovalo stále. Nespokojnosť Ivany a Antona sa začala prejavovať čoraz častejšie a Juraj sa pridával k nim, vystavil manželku pred rodinou ako vinnú. – Ale aj ja nie som dievča, tiež sa unavím, a nerozumiem, prečo mám všetko robiť sama? – odhodlala sa Alžbeta vzoprieť po ďalšej hádke. – Si moja žena, takže je na tebe, aby si tu udržiavala poriadok, – pripomenul Juraj. – Ako tvoja žena mám mať nielen povinnosti, ale aj práva, – rozplakala sa Alžbeta. Keď sa upokojila, opäť sa snažila všetkým vyhovieť, udržiavať dobrú atmosféru doma. Ale raz to už nezniesla. V ten deň sa Ivana s manželom chystali k priateľom a svoju dcéru chceli nechať u Alžbety. – Nech je malá s dedkom alebo nech ide s vami, ja dnes idem k svojej vnučke, – oznámila. – Prečo by sme sa mali všetci riadiť podľa vás? – vybuchla Ivana. – Nemusíte, ale ani ja vám nič nedlhujem, – pripomenula Alžbeta. – Moja vnučka má dnes narodeniny, upozornila som vás už v utorok. Nestačí, že to všetci ignorovali, ešte ste ma chceli držať doma. – Takto sa to nerobí, naozaj, – hnevá sa Juraj. – Ivana má plány, tie sa teraz rušia, tvoja vnučka je ešte malá, nič sa nestane, ak jej zagratuluješ zajtra. – Nič sa nestane, ak pôjdeme teraz všetci traja k mojim deťom alebo ty zostaneš s vnučkou, kým sa nevrátim, – navrhla ráznym tónom Alžbeta. – Veď som vedela, že z tejto svadby nič dobré nebude, – zlostne poznamenala Ivana. – Varí priemerne, upratuje ledva-ledva a myslí len na seba. – Po všetkom, čo som tu za tie mesiace robila, to naozaj myslíš vážne? – spýtala sa Alžbeta Juraja. – Povedz úprimne – hľadal si ženu, alebo gazdinú pre všetkých? – Teraz nie si spravodlivá, chceš, aby som bol ja tým zlým, – začal mrkať Juraj. – Nerozbiehaj hádku na prázdnom mieste. – Položila som jednoduchú otázku a mám právo dostať odpoveď, – nevzdávala sa žena. – Keď už takto rozprávaš, rob, ako chceš, ale v mojom dome taký prístup k povinnostiam nebudem tolerovať, – pyšne vyhlásil Juraj. – V tom prípade dávam výpoveď, – vyhlásila Alžbeta a šla si baliť veci. – Vezmete späť vašu nešťastnú babku? – ťahala kufor a darček pre vnučku. – Bola som vydatá, som späť, už sa k tomu nechcem vracať, nič sa nepýtajte, len povedzte: príjmete ma späť? – Samozrejme, – skočili k nej syn a nevesta. – Tvoja izba na teba čaká, sme radi, že si sa vrátila. – Ste radi len tak? – chcela počuť tie správne slová. – A prečo by sme sa netešili z blízkeho človeka? – rozumela Zuzana. Vtedy už Alžbeta vedela, že nie je slúžkou. Áno, doma pomáhala aj strážila vnučku, ale syn a nevesta boli slušní, nikdy nezneužili jej pomoc. Tu bola naozaj len mama, babka, svokra a členka rodiny – nie slúžka. Alžbeta sa navždy vrátila domov, podala žiadosť o rozvod a snažila sa už nikdy nespomínať na to, čo tam zažila.