BEZ DUŠE… Klaudia sa vrátila domov po návšteve kaderníctva, kde sa pravidelne rozmaznáva napriek tomu, že nedávno oslávila 68 rokov. Dáva si do poriadku vlasy, nechty, tieto drobné rituály jej dodávajú energiu a dobrú náladu. – Klaudi, bola tu nejaká tvoja príbuzná – oznámil jej manžel Juraj, – povedal som jej, že prídeš až neskôr, sľúbila, že sa ešte zastaví. – Aká príbuzná? Veď mi už skoro žiadna rodina nezostala. Určite nejaká vzdialená teta, príde niečo žobrať… mala si jej povedať, že som odcestovala za deväť hôr a deväť dolov! – rozčuľuje sa Klaudia. – Ale načo klamať? Vyzerala ako niekto z vášho rodu, vysoká, statná, trochu pripomína tvoju mamu, nech jej je zem ľahká. Myslím, že nič žiadať nebude. Vyzerá elegantne, slušne oblečená – snaží sa Juraj upokojiť ženu. O necelých štyridsať minút príbuzná zazvonila. Klaudia ju pustila dnu. Skutočne, žena pripomína jej zosnulú mamu, oblečená je luxusne – kvalitný kabát, čižmy, rukavice, náušnice s malými diamantmi. V tom sa Klaudia vyzná. Pozvala ju k prestretému stolu. – Tak sa zoznámime, keď sme rodina. Ja som Klaudia, bez priezviska stačí, vidím, že vekovo sme blízko. Toto je môj manžel Juraj. A vy ste mi rodina po akej línii? – pýta sa hostiteľka. Žena zaváha, trochu sa začervená: – Volám sa Gabriela… Gabriela Vladimírová. Skutočne, máme rozdiel veku. Mám 50 rokov, narodila som sa 12. júna. Táto dátum vám nič nehovorí? Klaudia zbledne. – Vidím, že ste si spomenuli. Áno, som vaša dcéra. Nič od vás nechcem, len som chcela osobne stretnúť svoju biologickú mamu. Celý život som nevedela, prečo ma mama nemiluje, vlastne už 8 rokov nežije. Prečo ma miloval len otec? Odišiel pred dvoma mesiacmi – pred smrťou mi o vás povedal, prosil, aby ste mu odpustili, ak môžete – rozpráva vzrušene Gabriela. – Ničomu nerozumiem. Ty máš dcéru? – pýta sa prekvapený Juraj. – Tak to vyzerá – potom ti to vysvetlím – odpovedá Klaudia. – Takže si moja dcéra? Výborne, videla si, čo si potrebovala? Ak čakáš, že sa budem kajať a vravieť “prepáč”, tak nie. Nie je to moja vina, dúfam, že ti otec všetko povedal. A ak vo mne chceš prebudiť materské city, ani to. Ani kúsok, prepáč – odvrkla Klaudia. – Môžem ešte prísť? Bývam neďaleko v peknom dvojposchodovom dome, chcem vás aj s Jurajom pozvať k nám. Priniesla som vám fotografie vnuka, pravnučky, nepozriete sa? – nesmelo prosí Gabriela. – Nie. Nechcem. Nechoď sem. Zabudni na mňa. Zbohom – odsekne rázne Klaudia. Juraj objedná Gabriele taxík, odprevadí ju. Keď sa vráti, Klaudia už má uprataný stôl a pokojne sleduje televíziu. – Akú máš len morálnu silu! Ty by si mohla armádu viesť – vážne, nemáš ty vôbec dušu? Tušil som, že si bezcitná, ale až takto? – vyčíta Juraj. – S tebou som sa zoznámila, keď mi bolo 28, pamätáš? Dušu mi ale zobrali oveľa skôr. Bola som dedinské dievča, túžila som dostať sa do mesta, preto som sa učila najlepšie zo všetkých a na VŠ som z triedy išla iba ja. Mala som 17 rokov, keď som spoznala Vladka. Veľmi som ho milovala, bol o 12 rokov starší, mne to nevadilo. Po biednom detstve bolo všetko v meste ako z rozprávky. Štipendium ledva stačilo, stále som bola hladná, tak som s radosťou prijímala pozvania do kaviarne, na zmrzlinu. Nič mi nesľuboval, ale myslela som, že keď si rozumieme, vezme si ma za ženu. Po čase ma pozval na chatu – neváhala som. Myslela som, že je už navždy môj. Stretnutia na chate boli stále – napokon som pochopila, že som “v tom” a budem matkou jeho dieťaťa. Povedala som mu to, bol nadšený. Keď už moje tehotenstvo nešlo utajiť, pýtala som sa, kedy sa vezmeme? Už mám 18 rokov, môžem podať žiadosť na matriku. – Ale ja som ti predsa nikdy nesľúbil, že si ťa vezmem. Ani sa nebudem ženiť, som už ženatý… – povedal Vladko pokojne. – A čo dieťa? Čo ja? – Ty si mladá a zdravá, mohla by si byť modelka. Zober si akademickú dovolenku, kým to nie je vidno, študuj, potom prídeš ku mne, k nám. My s manželkou sa o dieťa postaráme, lebo sa nám nedarí vlastné. Keď porodíš, vezmeme si ho, detaily sú moja vec. Som dosť vplyvný v podniku, manželka je prednostka oddelenia v nemocnici, nemusíš sa báť. Po pôrode oddýchneš, vrátiš sa na školu, ešte ti zaplatíme. Vtedy u nás nikto o surrogátnom materstve nepočul, asi som bola prvá “náhradná matka”. Čo som mala robiť? Vrátiť sa do dediny a hanbiť rodinu? Do pôrodu som bývala u nich, Vladova manželka sa mi vyhýbala. Dcérku som porodila doma, zavolali pôrodnú asistentku, všetko oficiálne. Ani ju som nekojila, hneď ju odniesli. Už som ju nikdy nevidela. Po týždni ma slušne vypravili, Vladko dal peniaze. Vrátila som sa na školu, po škole na fabriku. Dostala som ubytovanie v internáte, najprv som bola majsterka, potom vedúca kontroly kvality. Mala som veľa kamarátov, ale nikto ma nechcel za ženu – až kým si neprišiel ty. Už som mala 28, ani som neplánovala svadbu, ale musela som. Zvyšok poznáš. Dobre sme žili – tri autá sme vymenili, dom máme ako hrad, chata upravená. Na dovolenky každý rok. Náš závod vydržal aj v deväťdesiatych, lebo špeciálne prístroje pre traktory vyrábajú len u nás. Závod je stále obohnaný ostnatým drôtom a strážnymi vežami. Vyšli sme do skránenej penzie, máme všetko. Deti nemáme a netreba – keď vidím dnešné deti… – uzavrela Klaudia svoju spoveď. – Zle sme žili. Miloval som ťa. Celý život som sa ti snažil ohriať srdce, nepodarilo sa. Nuž, deti neboli, ale ty si nemala ľútosť ani pre mačiatko, ani psíka. Sestra ťa prosila o pomoc pre neter, ani týždeň si ju nepustila bývať. Dnes prišla tvoja dcéra a ako si ju prijala? Dcéra, tvoja krv, a ty… Keby sme boli mladší – rozviedol by som sa, ale už je neskoro. Je mi pri tebe zima, zima – hnevá sa Juraj. Klaudia sa aj trochu zľakla, takto s ňou Juraj nikdy nehovoril. Celý jej pokojný život narušila táto dcéra. Juraj sa presťahoval na chatu, kde posledné roky žije. Tam má tri psy, zobral opustené šteniatka, a nevieme koľko mačiek. Domov chodí málokedy. Klaudia vie, že chodí za jej dcérou Gabrielou, všetkých tam už pozná, v pravnučke nevidí chybu. – Vždy bol trochu čudák, čudák ostal. Nech si robí, čo chce – myslí si Klaudia. Nikdy sa jej nezrodila túžba spoznať dcéru, vnuka či pravnučku. Sama jazdí k moru, oddychuje, naberá silu, cíti sa výborne.