Aj dnes mávam noci, keď sa prebudím so stiahnutým hrdlom a premýšľam, kedy vlastne otec dokázal vziať všetko, čo sme s mamou mali.
Bolo mi pätnásť, keď sa to stalo. Bývali sme v menšom, ale peknom rodinnom dome niekde na okraji Nitry naša obývačka bola zariadená jednoducho, v chladničke sme vždy našli jedlo, hlavne po nákupe, a účty, tie bývali väčšinou zaplatené načas. Bola som v desiatom ročníku na gymnáziu a jediné, čím som sa trápila, boli známky z matematiky a či si niekedy kúpim tie biele tenisky, po ktorých som túžila.
Potom sa v našom dome začalo niečo meniť. Otec chodil domov čoraz neskôr ticho vošiel do haly, bez pozdravu hodil kľúče na stôl a zamieril do spálne, mobil stále v ruke. Mama ho často čakávala pri dverách a zvykla vyslovovať vety ako:
Zase si meškal? Myslíš, že sa o tento dom postará niekto iný?
On sa len stroho ozval:
Daj mi pokoj, som unavený.
Ja som sedávala vo svojej izbe, so slúchadlami, predstierajúc, že nič nepočujem a nič sa nedeje.
Raz večer som ho videla, ako telefonuje na dvore. Smial sa potichu a dohováral niečo ako už je to skoro hotové a žiadny strach, všetko vybavím. Keď si všimol, že sa dívam, rýchlo hovor ukončil. Dnu som cítila divný tlak v žalúdku, ale mlčala som.
Ten piatok, keď odchádzal, som prišla zo školy a uvidela otvorený kufor na svojej posteli. Mama stála vo dverách našej spálne s uplakanými očami. Opýtala som sa:
Kam ideš?
Ani sa na mňa nepozrel, len odvetil:
Budem chvíľu preč.
Mama v slzách zvolala:
Chvíľu, s kým? Povedz pravdu!
Vtedy vybuchol:
Odchádzam za inou. Už ma nebaví žiť takto!
Začala som plakať:
A čo ja? Škola? Domov?
Iba utrúsil:
Zvládnete to.
Zatvoril kufor, zobral dokumenty z zásuvky, založil si peňaženku a odišiel, bez rozlúčky.
Ešte ten večer sa mama pokúsila vybrať peniaze z bankomatu, karta ju nepustila. Na druhý deň jej v banke oznámili, že účet je prázdny. Otec vzal všetky úspory, ktoré roky striedmo hromadili. Navyše, zistili sme, že nezaplatil dva mesiace účtov a potajme si zobral pôžičku s mamou ako ručiteľom.
Pamätám si, ako mama sedela za kuchynským stolom, triedila účtenky, počítala na zožltnutom kalkulačku a opakovala:
Toto nestačí nemám na nič
Pomáhala som jej rátať účty, hoci som nerozumela ani polovici tej záplavy čísel.
Po týždni nám odpojili internet, potom skoro aj elektrinu. Mama začala hľadať hociaké práce čistila byty, domy. Ja som v škole predávala lentilky, len pár za centy, no hanbila som sa stáť o prestávke s igelitkou sladkostí. Robila som to, lebo doma už nebolo ani na chlieb.
Pamätám si deň, keď som otvorila chladničku a našla len sklenenú džbánku vody a polovičku paradajky. Sadla som si do kuchyne a plakala sama. Večer sme s mamou jedli len bielu ryžu bez ničoho. Ospravedlňovala sa, že mi nemôže dať to, čo zvykla.
O mnoho mesiacov neskôr som na Facebooku uvidela otca s tou ženou, v reštaurácii v Bratislave, s pohárom vína, smiali sa. Triesli sa mi ruky. Napísala som mu:
Oco, potrebujem na školské pomôcky.
Dostal som len krátku odpoveď:
Nemôžem živiť dve rodiny.
A tým to skončilo. Už sa viac neozval. Nepýtal sa, či som skončila školu, či som zdravá, či niečo nepotrebujem. Akoby sme nikdy neexistovali.
Dnes už mám prácu, platím si všetko sama a pomáham mame, ale táto rana zostala otvorená. Nielen kvôli peniazom, najmä kvôli tej opustenosti, tej mrazivej ľahostajnosti, že nás nechal na dne a žil si ďalej, akoby sa ho to netýkalo.
A predsa ešte stále sa mi v noci vracia otázka, ktorá sa nedá vysloviť nahlas:
Ako sa človek naučí žiť, keď jeho vlastný otec vezme všetko a nechá ho prežiť na vlastnú päsť, kým je stále ešte len dieťa?
