My s otcom sme sa už rozhodli, povedala Oľga a položila ruku na ruku syna. Predávame chatu. Dáme vám päťdesiattisíc eur na prvú splátku, už vám stačí donekonečna bývať po cudzích prenájmoch.
Andrej zamrzol s šálkou kávy vo vzduchu. Natália, jeho žena, prestala jesť a kúsok štrúdle zostal na vidličke.
Mama, to myslíš vážne? Andrej opatrne položil šálku. Veď chata… každý rok tam chodíte.
Prežijeme. Mišo, povedz im.
Otec, ktorý do tej chvíle premýšľal nad džemom, zdvihol pohľad.
Mama má pravdu. Chata je stará štyridsať rokov, strecha zateká, plot hnije. Len samé starosti. A vy bývate, kde sa dá.
Oci, našetríme si sami, Andrej pokrútil hlavou. Ešte dva, možno tri roky…
Tri roky! Oľga zalomila rukami. Tri roky po cudzích bytoch, dieťa na ceste? Natália, povedz niečo!
Natália sa rozpačito pozrela na muža, potom na svokru.
Oľga, ale to je obrovská suma. Nemôžeme si to len tak vziať…
Môžete, prerušila ju Oľga. Nebudeme to rozoberať. Už som volala maklérovi, v sobotu je obhliadka.
Andrej otvoril ústa, no Oľga bola rýchlejšia.
Synku. Neomladneme. Otec už tretí rok bojuje s tlakom, mne bude budúci rok šesťdesiat. Načo nám tá chata? Rajčiny si kúpim na trhu. Ale vnúčatá nech majú poriadne podmienky vlastný byt, rozumieš?
Rozhostilo sa ticho. Natália pod stolom zovrela Andrejovi ruku. Andrej si pretiahol koreň nosa gesto, ktoré robil vždy, keď nevedel čo povedať.
Mama… Všetko vrátime. Postupne, ale každé euro.
Ale no tak, Mišo mávol rukou. Vrátiš, nevrátiš… Hlavne, aby mali vnúčatá kde loziť.
O mesiac a pol chatu predali. Oľga vybavila papiere, vypočítala peniaze, poslala päťdesiattisíc eur na synov účet. O tri mesiace Andrej a Natália bývali už v dvojizbovom byte na Sirôtkovej ulici novostavba, deviate poschodie, výhľad na park.
Na kolaudáciu prišlo pätnásť ľudí. Rodičia Natálie doniesli riad, kamarátky darovali uteráky, Andrejovi kolegovia sa poskladali na kávovar. Oľga chodila po izbách, hladila steny, nakúkala do skríň, pokyvkávala hlavou či hodnotí, alebo schvaľuje sa nedalo povedať. Večer, keď hostia posedávali po izbách, Oľga zavolala syna do chodby.
Andrejko, na dve slová.
Odviedla ho k dverám, mimo počutia ostatných.
Kľúč mi daj.
Andrej nechápal.
Aký kľúč?
Od bytu. Náhradný. Nikdy nevieš veď sme vám pomohli, chápeš. Môže sa niečo stať, a ostaneme bez prístupu. Rozumní ľudia dávajú rodičom kľúč.
Andrej podupkával, bolo vidno, že by rád namietal, no chýbali mu slová aj odvaha.
Mama, veď ale… Natália…
Čo Natália? Je proti? Oľga prižmúrila oči. Kúpili sme vám byt, ona je proti kľúču?
Nie, nechcel som povedať…
Tak už ho daj. Čo tu trápne váhaš?
Andrej vytiahol zväzok z vrecka, odpojil jeden kľúč, ešte lesklý, úplne nový.
Tu.
Oľga ho prijala, prevrátila v prstoch, vložila na svoju kľúčenku medzi domáci od bytu a od garáže. Zazvonil kov na kove.
Správny syn, potľapkala ho po líci. Poď na tortu, inak nám všetko zjedia.
Večer sa vydaril.
…
Oľga skúmala tkaninu, otočila vankúš, skontrolovala švy. Zamat príjemne kĺzal pod prstami, horčicová farba teplá a útulná bude pasovať k Natáliinmu sivému gauču. Druhý vybrala rovnaký, len terakotový. Už mala v hlave obrázok: vankúše v rohoch, medzi nimi pletený pléd, čo si všimla minulý týždeň.
V trolejbuse držala tašku pri hrudi. Za oknom utekali dvory, ihriská, zaparkované autá. Sirôtková ulica, jej zastávka.
Vchodu voňala čerstvá farba nedávno rekonštruovali. Oľga vyšla na deviate poschodie, našla správny kľúč. Zámok cvakol mäkko, dvere sa otvorili bez škrípania.
Ticho. Nikde nikoho.
Oľga sa vyzula, vošla do obývačky. Ako čakala gauč bol holý, nudný. Vankúše rozbalila, dala ich do rohov, odstúpila, zhodnotila. Parádne to vyzeralo. Úplne iný pocit.
Lenže prach na polici jej udrel do očí. Špinavý hrnček na parapete. Oľga pokrútila hlavou, ale nesiahla zatiaľ to nie je jej vec.
Až večer, okolo deviatej, zvonil telefón.
Mama, ty si bola u nás?
Andrejov hlas zniel napätý, zvláštny.
Jasné. Vankúše som doniesla, videl si? Pekné, že?
Mama… pauza. Dala by sa prosím ťa nabudúce oznámiť? Natália prišla domov, všetko poprestavované, cudzie vankúše…
Cudzie? Oľga sa zasmiala. Však stáli päťdesiat eur kus. A povedz tvojej Natálii, že máte doma bordel. Všade prach, špinavé hrnčeky. A v chladničke prázdno. Vy hladujete? Nedala som vám peniaze na to, aby ste žili ako študenti.
Mama, len daj vedieť vopred, prosím. Aspoň zavolaj…
Oj, Andrejko, Oľga prevrátila oči, hoci ju syn nemohol vidieť. Idem, otec ma volá.
Zložila bez ďalších slov.
O týždeň Oľga doniesla posteľnú bielizeň dobrú, saténovú. Natália bola doma, ale sprchovala sa bolo počuť vodu. Položila balíček na posteľ, odišla nenápadne ani lístok nenechala, načo.
O tri dni neskôr sada hrncov. Mladí mali nejaký lacný čínsky set, hrozný na pohľad.
V sobotu prišli Andrej s Natáliou na večeru. Sedeli, jedli halušky, preberali počasie a susedovu rekonštrukciu. Všade slušnosť, ale na oko.
Natália odložila vidličku.
Oľga…
Áno?
Mohli by ste nám, Natália váhala, pozrela na muža, keď prídete, napísať alebo zavolať vopred? Aby sme vedeli.
Oľga pomaly utrela pery obrúskom.
Natálka. S otcom sme vám dali päťdesiattisíc eur. Päťdesiat. Tisíc. Mám právo prísť kedykoľvek. To je aj náš byt.
Mama, Andrej sa pokúsil zasiahnuť.
Čo mama? Nemám pravdu?
Ticho. Mišo sa hral s haluškou, všetkým dával najavo, že toto sa ho netýka.
Ďakujeme za večeru, Natália vstala. Andrejko, ideme.
Balili sa rýchlo, nervózne. Usmievali sa zúžene, bez radosti. Oľga po odchode upratovala stôl. Niečo ju pritiahlo k oknu práve keď mladí vyšli z vchodu.
Okienko bolo pootvorené. Natáliin hlas sa síce niesol ostro a jasne:
…buď to splatíme, alebo sa rozvedieme. Nedokážem takto žiť!
Oľga ostala stáť s tanierom v ruke.
Aký dlh? O čom to hovorí?
Dole Andrej niečo povedal, no nerozumela. Prudko klapli dvere auta, motor zaburácal.
Oľga pomaly položila tanier do drezu.
Nie. Toto sa jej vôbec nepáčilo.
…
Oľga otočila kľúč v zámku, vošla dnu a skoro narazila do Andreja. Stál v chodbe, akoby čakal. Z kuchyne vykukla Natália, utierala si ruky do uteráka.
Aha, ste doma, Oľga sa na chvíľu zháčila, ale hneď nabrala odvahu. Priniesla som vám…
Mama, počkaj.
Niečo v synovom hlase ju umlčalo. Andrej vytiahol z vnútra bundy obálku bielu, hrubú, evidentne plnú.
Chcem ti niečo vrátiť.
Oľga ju vzala, nazrela dnu a až sa jej podlomili kolená.
Peniaze. Veľa.
Toto… čo?
Päťdesiattisíc, Natália pristúpila k mužovi. Zobrali sme si úver.
Vy… Oľga pozrela hore. Ste sa zbláznili? Aký úver? Načo?
Nechceme byť viazaní, Natália už neuhýbala pohľadom, hovorila dôrazne Oľga, už nás unavujú návštevy, kontroly, to že nám chodíte kedy sa vám zachce a hrabete sa vo veciach.
Nehrabala som sa! Vankúše som doniesla! Bielizeň! Hrnce!
Mama, Andrej položil ruku Natálii na plece. Zajtra meníme zámky. Príde zámočník.
Oľga žmurkla. Opakovane. Nechcela najprv pochopiť, čo povedali.
Zámky?
Áno. Kľúč už mať nebudeš.
Ticho, dusné, trápne. Oľga preskakovala pohľad medzi synom a nevestou. V hrdle mala balvan, líca jej horeli.
Vy… vy… prehltla. Ste malicherní. Malicherní a nevďační. Predali sme s otcom chatu! Kvôli vám! A vy zo mňa robíte zlodejku!
Nechceme vás vyhadzovať, Natália pokojne. Iba prosíme, aby ste odišli.
Oľga zvierala zväzok kľúčov v dlani, prsty otupené.
Andrej, synu, dovolíš jej takto so mnou hovoriť?
Andrej sklonil hlavu, mlčal. Napokon sa pozrel matke do očí.
Mama. Rozhodli sme sa spolu.
Oľga sa obrátila a vyšla bez rozlúčenia.
Cestou domov si premietala, čo povie, keď Andrej zavolá a ospravedlní sa. Zajtra, najneskôr pozajtra. Rozmyslí sa, uzná že to prehnali.
Prešla týždeň. Telefón mlčal.
Oľga sa párkrát chystala zavolať sama, ale zakaždým položila slúchadlo. Nie. Oni majú prísť prví. Ospravedlniť sa. Ona je predsa matka. Nič zlé nechcela.
O mesiac sa Mišo pri večeri opatrne spýtal, či sa už udobrili. Oľga len mykla plecom a zmenila tému.
O dva mesiace už neskákala pri každom zvonení.
O tri pochopila.
Syn nezavolá. Ani zajtra, ani za týždeň, ani o rok.
Oľga sedela v kuchyni, hľadela na zväzok kľúčov. Domáci, garážový. Medzi nimi ten, čo kedysi otváral dvere bytu na Sirôtkovej.
Chcela pomôcť. Naozaj chcela. Vankúše, hrnce, posteľná bielizeň veď to je starostlivosť, nie? Veď tak to vždy bolo rodičia pomáhajú, deti ďakujú, všetci sú šťastní.
Ale niekde sa niečo zlomilo. A Oľga, hoci sa prehrabávala v pamäti, v rozhovoroch aj návštevách, nikdy nevedela kde.
A možno ani nechcela vedieť.
Napravovať sa to už nedalo.
