Do denníka si často zapisujem svoje myšlienky, najmä odkedy som prekročil päťdesiatku. Keď sa spätne dívam na svoje manželstvo, nemôžem povedať, že sme boli šťastní a väčšinou za to mohol môj životný partner Dušan. Ženil som sa mladý z lásky, na začiatku sme sa mali radi. Ani len netuším, kedy sa Dušan začal meniť premeškal som ten okamih.
Bývali sme v malej dedine, v dome mojej svokry Márii. Snažil som sa, aby bolo doma vždy pokojne, svoju svokru som si vážil, ona bola ku mne láskavá. Mama mojej Zuzany žila v susednej dedine s mladším synom, často bola chorá.
“A čo, Mária, ako sa máš so svojou nevestou Zuzanou?” vypytovali sa u studne či v obchode vždy zvedavé susedy.
“O Zuzane nemôžem povedať krivé slovo, je slušná, šikovná, domácnosť vedie dobre, vo všetkom mi pomáha,” obracala im svokra s istotou.
“To veru neveríme, že je medzi vami pokoj a mier, kedy sa stalo, že svokra takto chváli nevestu!” neveriacky krútili hlavami.
“Vaša vec,” odpovedala Mária a šla ďalej.
Zuzana porodila dcéru Boženu, všetci sa tešili.
“Zuzka, Boženka je celá po mne,” hľadala svokra svoje črty v vnučke, kým nevesta sa len pousmiala bolo jej jedno, na koho sa dcéra podobá.
Keď mala Boženka tri roky, Zuzana porodila syna. Opäť veľa radostí, starostí. Dušan chodil do práce, Zuzana bola doma s deťmi, svokra im pomáhala. Bývali pokojne, Dušan nepil, kým iní muži sa opíjali za kultúrnym domom, ich manželky ich potom s krikom odvádzali domov.
Keď Zuzana nosila pod srdcom tretie dieťa, dozvedela sa, že jej muž jej je neverný. V dedine nič neostane utajené, už sa šírili reči o Dušanovi s Máriou, vdovou. Susedka Eva si neodpustila návštevu.
“Zuzka, nosíš už tretie Dušanovo dieťa, a on…,” vyhŕkla nevhodne, “nechápem, len sa ženie za inými.”
“To hádam nie je pravda, nič som si nevšimla,” čudovala sa Zuzana.
“Nemáš kedy si niečo všímať, dve deti, za chvíľu tretie, dom, svokra, gazdovstvo. On sa len zabáva. Všetci už vedia, že je medzi ním a Máriou niečo. Tá sa s tým vôbec netají.”
Zuzana bola zdrvená, svokra o tom vedela, no mlčala z lítosti. Dušana karhala, vyčítala mu, no ten sa bránil:
“Mama, čo si počula? Ženské len klebetia.”
Jedného dňa pribehla Eva zas.
“Zuzka, Dušan je teraz u Márie, videla som ho ísť k nej, keď som šla z obchodu. Chceš skončiť sama s deťmi? Choď jej povedať svoje, si tehotná, neboj sa, on ti neublíži,” syčala Eva.
Nemal som chuť ísť sa biť s Máriou poznal som ju, bola drsná a uštipačná, jej muž sa utopil v rieke opitý, žili horšie než my. Ale po chvíli som sa zaťal.
“Idem, vypýtam si od Dušana pravdu, aj keď všetko popiera,” povedal som svokre, ona ma odhovárala.
“Nechoď, Zuzka, mysli na deti…”
Bola hlboká jeseň, už bola tma. Zaklopal som na okno Márie a čakal, kým vyjde von. Ani nevyšla, len sa ozvalo spoza zamknutých dverí:
“Čo chceš? Prečo šramotíš na okná?”
“Otvorte, pustite ma dnu. Všetci hovoria, že je tu Dušan,” povedal som nahlas.
“Tak určite, len poď! Choď domov, neblázni,” a zasmiala sa.
Chvíľu som sa tam ešte motal a potom šiel domov vedel som, že neotvorí. Dušan sa vrátil až po polnoci, opitý. Pije len zriedka, vtedy áno. Ja som nespal.
“Kde si bol? Viem, že chodíš k Márii, chlastáte spolu. Bola som tam, neotvorila mi,” vyčítal som mu.
“Kde by som bol? S Paľom som pil, zabudli sme na čas,” bránil sa.
Nemohol som mu veriť, ale mlčal som, nebol som ten typ, čo robí scény. Noc som prebdil a premýšľal:
Kam pôjdem s deťmi? Mama chorá, brat s rodinou býva u nej, doma je preplnené. Kde by sme sa zmestili?
Mama mi vždy hovorila, keď som jej v slzách vyrozprávalo o nevere môjho muža:
“Musíš vydržať, keď si raz mal deti a vydala sa. Myslíš, že mne bolo ľahké s tvojím otcom? Pil a bil nás, spomínaš, ako sme sa u susedov skrývali? Boh si ho vzal, ja som to vydržala. Dušan aspoň často nepije a neubližuje ti. Ženský údel je trpieť.”
Nie so všetkým som súhlasil, ale vedel som, že naozaj nemám kam ísť. Aj svokra ma presviedčala:
“Dcérenka, kam s deckami pôjdeš, čoskoro bude tretie. Spolu sa Dušana snáď zvládneme…”
Narodila sa tretia dcéra Milena, slabá, často chorá. Stresy Zuzany v tehotenstve sa prejavili na zdraví dieťaťa. No časom sa Milena ukľudnila, svokra ju rozmaznávala.
“Vieš čo, počul si novinku” opäť pribehla Eva s ďalšou zvesťou, “Mária si nasťahovala Sebastiana, jeho žena ho vyhodila z domu.”
“Nech si, je mi to jedno,” odpovedala Zuzana, no bola rada jej muž tam už nechodil.
Ale po mesiaci už Eva hlási ďalšiu správu.
“Sebastian odišiel od Márie, je späť u ženy. Zas bude Mária hľadať chlapa, drž si Dušana doma, lebo kto vie…” mudrovala susedka.
Zuzana s Dušanom žili zas pokojne, aj svokra sa tešila. Ale ak mužovi šibe, nevydrží doma. Máriu raz stretla jej stará kamarátka Helena v obchode.
“Mária, v koho sa to Dušan vydaril? Zuzka je taká dobrá, pekná žena, matka čo on ešte chce?”
“Ale, Helena, že by zase niečo vyvádzal?”
“Ej, veruže áno. Zamotal sa teraz s Veronikou z jedálne…”
Mária o tom Zuzane nehovorila, syna potajme kárala, lenže dospelého nepresvedčíš. Dušan kričal, nech ho nechá na pokoji.
“Mama, živím rodinu, nosím peniaze, a vy mi len vyčítate, veríte ženským báchorkám!”
Čas bežal. Deti vyrástli. Božena sa vydala, študovala na Strednej škole v okresnom meste, tam aj býva s manželom. Syn skončil vysokú v Bratislave, tam sa oženil s miestnou dievčinou.
Najmladšia Milena dokončuje školu, plánuje ísť na gymnázium do okresu. Dušan sa upokojil, už nikam nechodí, len práca a dom. Často len leží na gauči, zdravie už neslúži. Prestal piť úplne.
“Zuzka, to srdce mi nejako búši, hádam to až do chrbta cítiť,” frfle, “kolená ma bolia, čo to znamená, kĺby asi Možno by som mal ísť k lekárovi do okresu.”
Nemám ho už ľútosť. Moje srdce dávno zatvrdlo, koľko sĺz som pre neho preplakal, kým sa konečne upokojil.
“Keď zdravie slabne, už ostáva doma, fňuká,” myslím si v duchu, “nech sa teraz starajú oňho jeho bývalé”
Mária už umrela, pochovali sme ju vedľa muža. U nás nastalo ticho, len občas prídu deti, vnúčatá. Obaja sa tešíme. Otec sa deťom sťažuje na zdravie, dokonca obviňuje ženu, že sa oňho nestará. Božena mu nosí lieky, stará sa o otca, napomína mi:
“Mami, nehádaj sa s otcom, je chorý,” mrzí ma, že dcéra je na jeho strane.
“Boženka, nech si za to môže sám, užil si priveľa zábavy v mladosti, teraz by chcel, aby ho všetci ľutovali. Aj ja som stratila zdravie, keď som pre neho trpela,” hájim sa.
Syn otca tiež povzbudzuje, keď príde mužská solidarita…
Deti akoby nechápali moju bolesť, keď som im vysvetľoval, že otec mi bol neverný, ja som vydržal kvôli nim. Ako by som mohol opustiť deti? Bolo mi ťažko a smutno, ale ich odpoveď:
“Mama, už to nerieš, nechaj minulosť na pokoji,” hovorí Božena, brat ju podporuje.
“Mama, čo bolo, bolo,” pokojne ma pohladí syn.
Občas si povzdychnem deti sú na strane otca, no už sa na to nehnevám, život je, aký je.
Keď to všetko zapisujem do denníka, uvedomujem si jedinú vec: človek by nemal vracať minulosť, nech je akokoľvek bolestivá. Minulosť nezmeníš, je len na tebe, ako prijmeš prítomnosť a vydržíš. A to je moja životná lekcia.
