Slnko sa pomaly šuchtilo za kopec, keď sa Štefan chystal na svoj večerný výlet. Plánoval si pokojnú prechádzku cez lese za dedinou, len sám so šumom stromov a tými nespoľahlivými lesnými zvukmi ideálny spôsob, ako vyvetrať hlavu od všetkých svetských starostí.
Lenže v tom to začulo.
Nebolo to vtáčie pískanie. Ani klasické šuchotanie lístia, či tiché cupitanie srnky. Bol to prenikavý, chrapľavý krik niečo, čo sa vôbec nehodilo do pohody podvečerného lesa.
Štefanovi srdce poskočilo a zamieril prazvláštny zvukom priamo do húštiny. S každým krokom to bolo hlasnejšie, naliehavejšie. Predieral sa malinčím a zrazu ho zbadal: tam, pod ťarchou starého konára, ležal pes kríženec ovčiaka stredného vzrastu. Zadnú labku mu priklincovalo drevo, no celé telo sa triaslo únavou. Srsť mal zafúľanú od hliny, dýchal plytko, pohľadom sa vydesene upieral na Štefana.
Štefanovi sa nadýchlo v hrudi, opatrne spravil krok a potom ďalší. Hlas mal tichý, trochu nervózny, ale dobrosrdečný: Nože, pokoj, už idem, pomôžem ti. Nič sa neboj.
Pes síce slabo zaštekal, ale bolo poznať, že už nemá síl sa brániť skôr sa snažil vyjadriť zúfalstvo než hnev.
Štefan si kľakol, ruku natiahol pomaly, ako to robia starí psičkári v krčme keď chytia bravčové do hliny. Neboj sa, šepol, prsty jemne pohladil psa po boku, nič ti neurobím, len ťa odtiaľto dostanem.
Konár bol riadne ťažký, zapichnutý hlboko do pôdy. Štefan vedel, že bude musieť zabrať ako pri štiepaní dreva pred Vianocami. Vyzliekol bundu, podložil ju pod konár, zaprel sa štvorkilometrové topánky sa mu zabárali do blata a dal sa do tlačenia, až to drevo zavŕzgalo a pes začal kňučať o niečo hlasnejšie. Kvapky potu mu stekali po čele, v duchu preklínal silu slovenských bukov, ale nakoniec sa konár poddal a kotúľom sa odsunul nabok.
Pes sa ešte chvíľu plazil, až sa nakoniec vyčerpane zrútil na zem. Ani sa nehýbal, nepozeral azda premýšľal, či je už po všetkom. Štefan si ho v tichu obzrel, dal psovi čas, kým sa spamätá.
Pes sa po chvíli zdvihol a pohľadom sa zadíval do Štefanových očí. Strach v nich síce zostal, ale niečo sa zmenilo možno prvý závan dôvery.
Štefan vystrel ruku znova, tentoraz o čosi istejšie. Pes síce cúvol, ale neodišiel. Naopak, oprel si hlavu o Štefanovu hruď, trasúce sa telo sa trošku uvoľnilo.
Už je dobre, zašepkal Štefan, hladkajúc psie uši. Máš šťastie na Slovensku ťa vždycky niekto vytiahne z kaše.
Opatrne psa zdvihol, ako keby držal porcelán z Modranky, prikrýval ho ako malého brata, potom s ním kráčal späť k vyleštenej Škode Felícii, ktorá už slúžila toľko rokov, že jej v praktikoch hovoria barónka. Psa vložil na sedadlo spolujazdca, zapol kúrenie (lebo slovenské večery v lese nebývajú žiadna sranda).
Pes sa stočil do klbka, položil hlavu Štefanovi do lona, chvostom letmo pleskol po sedadle. Štefanovi sa u srdca rozlial zvláštny pokoj taký ten typický pocit, keď zistíš, že aj obyčajný Slovák vie vyčarovať dobro, aj keď len v dedinskom lese medzi Breznom a Banskou Štiavnicou.
Cestou späť pes začal pokojne dýchať, telo sa mu uvoľnilo v teple a bezpečí. A Štefan vedel, že dnes nezachránil len život našiel si aj nečakaného parťáka na tiché večerné výlety lesom.







