Pred mnohými rokmi som sa vybrala do cudzej krajiny, aby som stretla svojho bývalého snúbenca, tri mesiace po tom, čo ma opustil. Možno to znie bláznivo. Dnes sa len pousmejem, aké som bola vtedy neskúsená vtedy som nepočúvala rozum, ale srdce. Do kufra som si zabalila zásnubný prsteň, v mobilnom telefóne som mala naše spoločné fotografie a v srdci som niesla naivnú nádej, že ak ma uvidí, možno si to rozmyslí.
Presne som vedela, kde pracuje. Bol lekár v nemocnici. Sama som pricestovala s malým kufrom a žalúdok mi zvierali nervy. Posadila som sa do vstupnej haly a naoko som čakala na informácie o pacientovi. Keď som ho uvidela kráčať po chodbe, akoby mi na chvíľu prestal dýchať vzduch. Bol stále rovnaký biely plášť, unavený výraz, náhliaci sa vpred.
Pristúpila som k nemu a požiadala ho, či by si mohol na chvíľu pohovoriť. Prekvapene sa na mňa pozrel a vyrazili sme spolu do vedľajšej chodby. Snažila som sa hovoriť pevne: povedala som mu, že som prišla, lebo nechcem, aby všetko medzi nami skončilo takto, že ho stále milujem a že by som chcela, aby sme to ešte skúsili zachrániť.
Ani na chvíľu nezaváhal. Odpovedal, že už sa rozhodol, sústredí sa na svoju prácu a že aj ja by som mala ísť ďalej. Hovoril tichým hlasom, no bol chladný až mrazivo chladný.
Zatlačila som slzy a snažila sa neplakať pred ním. Prikývla som, vytiahla z kabelky prsteň, ktorý som si stále odkladala, vrátila som mu ho a napokon sa rýchlo rozlúčila. Vyšla som von, posadila sa na betónovú lavičku pred nemocnicou a už som to neudržala. Zakryla som si tvár a plakala som tak, ako som neplakala už celé mesiace. Plakala som kvôli tej ceste, kvôli nádeji, kvôli odmietnutiu kvôli láske, ktorú som dostala späť len ako bolesť.
Nevšimla som si, že trochu ďalej, na druhej lavičke, sedel lekár počas prestávky. Počul môj plač a nejaký čas tam len sedel. Keď som sa trochu upokojila, opatrne ku mne prišiel a povedal:
Prepáčte, že vyrušujem ak potrebujete niečo, som tu. Ste v poriadku?
Sklonila som hlavu a odpovedala len:
Nie práve mi druhý raz zlomil srdce ten istý človek.
Pozrel sa na mňa, úprimne sa zaujímal. Opýtal sa, či si môže prisadnúť. Prisadol si. Bol to zvláštny rozhovor nečakaný, ale zároveň veľmi ľudský, aký si pamätám doteraz. Ponúkol mi vodu, spýtal sa, či mám v meste niekoho, či som tu sama. Rozpovedala som mu všetko že som pricestovala len kvôli nemu, že bol môj snúbenec, že sme plánovali svadbu, že ma opustil pred tromi mesiacmi a ja sa s tým stále neviem zmieriť.
Nesúdil ma. Iba počúval. Upokojujúco so mnou rozprával, povedal že si lásku nemusím vyprosovať a že nie je hanba cítiť sa v týchto dňoch zničená no nemala by som tam uviaznuť navždy. V jeho hlase nebol flirt bolo tam len ľudské pochopenie a ochota pomôcť neznámej žene, ktorá plakala na lavičke pred nemocnicou.
Začali sme sa rozprávať potom sme si začali písať. Povedala som mu, že nechcem zostať v tej krajine dlho, že chcem čoskoro odísť. Opýtal sa, kedy mám spiatočný let priznala som, že som si nekúpila lístok, lebo som dúfala, že sa zmierime. Potom povedal:
Zostaň aspoň na pár dní. Poď vonku so mnou a mojimi priateľmi. Aspoň nech nie si sama v hoteli, aby si nemusela len plakať.
Súhlasila som. Spoločne sme chodili jesť, prechádzali sme sa ulicami mesta, spoznala som jeho kolegov z nemocnice. Bola som úplne zlomená. Medzi nami sa vtedy nič nestalo. Žiadne bozky, žiadne dvorenie. Len dlhé rozhovory, opatrné úsmevy, ktoré mi na chvíľu pomáhali zabudnúť na bolesť.
O týždeň som sa vrátila späť do Slovenska. Myslela som si, že tam sa to skončí. Ale neprestali sme si písať každý deň, pol roka. Dlhé správy, neskoré hovory, hlasové záznamy o bežných veciach bez toho, aby som si to uvedomila, sme sa zbližovali viac a viac.
Jedného dňa, bez varovania, sa objavil v mojom meste. Napísal mi:
Som tu. Musím ťa vidieť.
Čakal ma na autobusovej stanici. Pribehla som keď som ho zbadala s kufrom, ničomu som nerozumela. Vrúcne ma objal a povedal:
Som do teba zamilovaný. Už nechcem, aby sme sa len rozprávali cez obrazovku. Prišiel som sa ti pozrieť do očí a vidieť, či cítiš to isté.
Zaplakala som. Ale už nie od smútku boli v tom strach, vzrušenie, prekvapenie všetko naraz. Povedala som mu áno, že som sa doňho zamilovala bez toho, aby som si to vôbec uvedomila. Odvtedy sa začal náš vzťah.
Dnes je to už tri roky, čo sme spolu. Sme zasnúbení. Svadbu sme mali v auguste, pozvánky už rozdávame. Občas si spomeniem, že keby som vtedy necestovala za človekom, ktorý ma odmietol nikdy by som nestretla muža, ktorý je dnes mojím manželom.
A hoci všetko začalo slzami na lavičke pred nemocnicou stalo sa z toho najneočakávanejšie, najkrajšie milostné príbehy môjho života.
