Mal som tri dlhé vzťahy v živote. V každom som si myslel, že sa stanem otcom. A v každom som nakoniec odišiel, keď sa téma detí stala vážnou. Prvá žena už mala malé dieťa. Mal som 27 rokov. Najprv mi to nerobilo starosti. Prispôsobil som sa jej režimu, harmonogramu dieťaťa, zodpovednosti. Ale keď sme začali hovoriť o vlastnom dieťati, mesiace plynuli a nič sa nedialo. Ona išla k lekárovi ako prvá. Bolo všetko v poriadku. Začala sa ma pýtať, či som si dal spraviť vyšetrenia aj ja. Hovoril som, že netreba, že to príde samo. No postupne som sa cítil nepríjemne… podráždene… napäto. Začali sme sa hádať. Jedného dňa som jednoducho odišiel. Druhý vzťah bol iný. Ona deti nemala. Od začiatku sme vedeli, že chceme rodinu. Roky plynuli, skúšali sme to. Každý negatívny test ma uzatváral do seba. Ona začala často plakať, ja som tému detí začal obchádzať. Keď navrhla spoločnú návštevu lekára, tvrdil som, že preháňa. Začal som sa vracať domov neskoro, strácal záujem, cítil som sa v pasci. Po štyroch rokoch sme sa rozišli. Moja tretia partnerka už mala dvoch dospievajúcich synov. Od začiatku povedala, že ďalšie deti netreba. No téma zase prišla na pretras – vlastne som ju otvoril ja. Chcel som si dokázať, že to zvládnem. No opäť… nič. Začal som mať pocit, že som na nesprávnom mieste, akoby som zaberal miesto, ktoré mi nepatrí. Všetky tri vzťahy mali niečo spoločné: nebolo to len sklamanie, bol to strach. Strach sadnúť si pred lekára a počuť, že chyba je vo mne. Nikdy som nešiel na vyšetrenia. Nikdy som nič nepotvrdil. Radšej som odišiel, ako by som čelil odpovedi, ktorú možno neuniesiem. Dnes mám cez štyridsať. Vidím bývalé partnerky s ich rodinami, s deťmi, ktoré nie sú moje. A niekedy sa pýtam, či som naozaj odchádzal preto, že ma to už nebavilo… alebo mi len chýbala odvaha ostať a postaviť sa tomu, čo sa možno dialo so mnou.

Vieš, mal som v živote tri dlhé vzťahy. A v každom som si myslel, že z toho bude niečo ako rodina, že raz budem otcom. Ale vždy, keď šlo do tuhého a začalo sa vážne hovoriť o deťoch, nejako som cúvol a odišiel.

Prvá bola Katka, už mala malé dieťa z predchádzajúceho vzťahu. Ja som mal vtedy dvadsaťsedem. Na začiatku som to až tak neriešil, zvykol som si na jej režim, na potreby malej, na všetko to okolo. Ale potom sme sa začali rozprávať, či si urobíme aj vlastné dieťa. Mesice bežali a nič sa nedialo. Katka išla prvá k lekárke, všetko v pohode. Potom sa pýtala, či som sa dal vyšetriť ja. Vždy som to odkladal, tvrdil som, že všetko bude fajn, len to potrvá. Ale pravdou je, že som sa cítil zvláštne otravne, napäto, podráždene. Začali sme sa častejšie hádať. A raz som proste odišiel.

Druhá bola Lenka. Tá deti nemala a obaja sme hneď na začiatku povedali, že chceme spoločnú rodinu. Prešli roky, skúšali sme to viackrát. Každý negatívny test znamenal, že som sa viac uzavrel do seba. Lenka plakala čoraz viac, ja som sa vyhýbal téme. Keď navrhla, aby sme spolu išli k špecialistovi, povedal som jej, že dramatizuje. Začal som chodiť domov neskoro, cítil som sa akoby v pasci a strácal záujem. Po štyroch rokoch sme sa rozišli.

Tretia, Monika, už mala dvoch dospievajúcich synov. Od začiatku mi povedala, že jej to tak vyhovuje, že viac detí nemusíme riešiť. Ale aj tak sme sa k tej téme vrátili, vlastne som to bol ja, kto to začal. Chcel som sám sebe dokázať, že na to mám. Ale opäť nič. Zase som mal pocit, že som tam navyše že zaberám miesto, ktoré mi nepatrí.

Vo všetkých troch vzťahoch to bolo podobné. Nebol to len smútok či sklamanie. Bol to hlavne strach. Strach sadnúť si pred lekára a počuť, že chyba je vo mne.

Nikdy som si nedal spraviť vyšetrenia. Nikdy som nič nepotvrdil. Vždy som radšej odišiel, než by som čelil odpovedi, ktorú by som možno nezniesol.

Dnes mám cez štyridsať. Vidím svoje bývalé s ich rodinami, deťmi, ktoré nie sú moje. Sem-tam sa pristihnem, že rozmýšľam odišiel som preto, že ma to už nebavilo alebo len preto, že som nemal dosť odvahy zostať a postaviť sa tomu, čo sa vo mne možno celé tie roky deje?