Prevýchova manžela
Boli sme spolu, Zuzka. Vtedy, na poslednom výjazde do Košíc. Stalo sa to… hlúpo.
Vypili sme po prezentácii, a ja som… Nedokázal som sa zastaviť, Zuzi…
Ty mi to takto kľudne povieš? Zuzana ochraptela od šoku. Jožo, ty si sa mi práve priznal k nevere?!
Už to vo mne ďalej nemohlo byť, sklonil hlavu manžel. Zuzi, prepáč mi to, prosím. Sľubujem, že sa to nikdy nezopakuje! Všetko som si uvedomil
Zuzka opatrne položila pohár na stôl. Jej svet sa práve rozpadol
***
Ráno bolo obyčajné Zuzka stála pri šporáku, miešala krupicovú kašu pre mladšieho syna a pritom sa pokúšala zapliesť vrkoč sedemročnej Katke.
Maminka, to ťahá! pípla Katka a mykla hlavou.
Prepáč, zlatko, ponáhľam sa. Kde je už tvoj otec?! Zmešká robotu!
Jožo vyšiel z kúpeľne a zapínal si košeľu. Zuzana na prvý pohľad videla, že má zlú náladu.
Je káva? nespýtal sa, či spala dobre, len toľko.
Je v džezve. Nalej si, mám plné ruky.
Náhlivo si nalial, vypil po stojačky pri okne, hľadiac na šedý dvor, kde sídliskový ujo porozvážal machuľu lístia.
Žiadny bozk na líce, žiadne ako si spala posledné dva roky okolo seba prechádzali ako dvaja cudzinci.
Zuzana robila účtovníčku vo veľkej firme s elektrospotrebičmi, vydatá bola už desať rokov.
Byt trojizbák, pravda, na hypotéku, auto nový rodinný Peugeot. Deti zdravé, človek by mal byť spokojný, no…
Dusno. Chýbal jej manžel ten starý, ktorý v noci vyskočil po zmrzlinu alebo ju objal tak, že až kosti praskali.
O druhej sa rozvibroval mobil na stole.
Poďme dnes večer niekam na večeru, dlho sme spolu neboli. O deti sa postará Marika, berie ich k sebe na noc, písal Jožo.
Zuzana čítala správu trikrát. Srdce jej podskočilo ako pubertiačke.
No teda, zašepkala. Predsa len si všimol?
Celý deň bola akoby v oblaku. Vyprosila sa skôr z práce, doma šialene hľadala šaty.
Vybrala si temnomodré, hodvábne, čo ladilo k jej očiam. Trochu viac špirály, obláčik parfému za uši.
Pozerala sa do zrkadla na ženu, ktorá ešte stále túži páčiť sa vlastnému mužovi.
V reštaurácii bolo útulne sviečky, tichá živá hudba. Prišla, keď už Jožo čakal pri stole. V obleku, hladko oholený.
Keď prišla, postavil sa. V očiach jeho záblesk obdiv? Ľútosť? Vtedy ešte nevedela.
Vyzeráš super, Zuzi, usmial sa, pritiahol jej stoličku.
Ďakujem. Trošku som sa čudovala pozvaniu. Čo je za dôvod?
Čo ja viem… Zistil som, že spolu skoro vôbec nehovoríme. Žijeme vedľa seba ako v paneláku.
Aj ja si to myslím, priznala, usrkla vína. Práca, deti, domáce kolotoče.
Ja mám tiež pocit, Jožo otáčal v dlani nôž že bežím v kolese a zabudol som, prečo.
Rozprávali sa dlho. Spomínali, ako sa brali, ako žili v maličkej garsónke s deravým vodovodom a boli šťastní.
Smiali sa, ako Jožo prvýkrát prebalil dcéru a skoro omdlel.
Bol to pekný večer. Zuzana cítila, ako sa medzi nimi roztápajú ľady.
Hocikedy by sme si takto mohli vyraziť, dúfala v duchu, určite by to pomohlo. Sme len hrozne unavení…
Poďme domov? navrhol Jožo, keď donesli účet. Po ceste kúpim fľašu vína. Aspoň na chvíľu budeme len my dvaja.
Doma bolo nezvyčajne ticho. Bez detí a rozhádzaných hračiek pôsobil byt prázdny.
Usadili sa v kuchyni. Jožo rozlial víno. Atmosféra príjemná, až kým…
Zuzi, naozaj musíme niečo zmeniť, začal vážne.
Súhlasím. Pôjdeme niekam sami dvaja? Do Tatier, trebárs na víkend k jazeru? Musíme si oddýchnuť.
To áno. Lenže nie je to len o oddychu. V poslednej dobe som sám seba nespoznával. Ako keby sme prestali jeden druhého vnímať.
Ty stále s deťmi, ja večne v robote. Prídem a ty buď spíš, alebo si nervózna.
Chýba nám blízkosť, chápeš? Nie iba fyzická… ale tá, keď si rozumieme aj bez slov.
Zuzana zbystrela:
Kam tým mieriš? spýtala sa potichu.
Priznávam sa. Zlyhal som.
A vtedy to povedal. O Košiciach, o kolegyni, o nevere.
Ona ma len počúvala, Zuzi, Jožo drmolil rýchlo, akoby sa bál, že ho zastaví. Na služobky sme chodili často spolu.
Skutočne sa zaujímala, ako sa mám. Nie zo slušnosti, ale úprimne.
Neospravedlňujem sa, fakt nie. Som podliak, viem. Dlho som odolával, prisahám.
Lenže v tú noc… Vypili sme s partiou, potom sme zostali sami v hotelovom bare
Zuzana mlčala. V hrudi jej niečo buchlo, bolestivo bodlo.
Prepáč, ak dokážeš, povedal. Je mi hanba. Tie dva týždne som nevedel, kde mám hlavu.
Neviem ďalej žiť s klamstvom. Nechcem prísť o teba ani o deti. Urobím čokoľvek.
Čokoľvek…, zopakovala.
Hej. Už som to vybavil u vedúceho. Preložia ma do iného oddelenia, s ňou sa už nebudem vídať, Jaro to sľúbil do mesiaca.
Dal som žiadosť o dovolenku. Poďme preč, zajtra kúpim lístky. Začneme znova.
Chcel chytiť jej ruku, ale Zuzana ju rýchlo stiahla.
Znova? horko sa pousmiala. Jožo, chápeš, čo si spravil?
Nie že by si iba zahol, ty si ma ponížil!
V práci som sa tešila na tvoju správu, vyberala šaty… Myslela som, že ma stále ľúbiš, že chceš zachrániť naše manželstvo
Ľúbim ťa! takmer zakričal. Preto som to povedal. Už som nevládal klamať, Zuzi.
Keby si ma miloval, nespal by si s ňou! Starostlivá kolegyňa… A ja len nervózna…
Tak som to nemyslel, snažil sa vysvetľovať Jožo.
Postavil sa a priblížil sa, chcel ju objať.
Zuzi, prosím…
Nesahej na mňa! odstrčila ho. Je mi z teba zle.
Utekla do spálne, zamkla sa a spadla na posteľ.
Slzy tiekli prúdom. Ešte dlho Jožo škrabal na dvere, šepkal ospravedlnenia a potom, keď stíchol, počula, ako sa uložil na gauč do obývačky.
***
Ráno vyšla do kuchyne s opuchnutou tvárou. Muž stále sedel na sedačke, neprezliekol sa od noci. Na stole vychladnutá káva.
Neodišla som len preto, že nemám deti kam vziať, povedala sucho.
Zuzi…
Mlč. Nechcem počuť tvoje city. Je mi jedno, čo cítiš.
Chápem.
Spomínal si dovolenku. Kam by si šiel?
Myslel som niečo tiché, aby sme mohli len chodiť a rozprávať sa…
V poriadku, otočila sa k oknu. Pôjdeme. Ale nemysli si, že tam všetko prestane byť zlé. Neidem začať odznova. Chcem vedieť, či ťa znova dokážem zniesť bez odporu.
Jožo prikývol, bol ochotný na všetko.
Vybavím všetko ešte dnes.
A ešte, obrátila sa. Chcem vidieť tú žiadosť o preloženie. A odteraz žiadne heslá na mobile.
Samozrejme.
Natiahol ruku s mobilom, no ona len pokrútila hlavou.
Potom. Teraz si choď dať sprchu. Potrebujem sa spamätať, kým pôjdem po deti k Marike. Nechcem, aby nás videli takto.
Keď sa kúpeľňové dvere zatvorili, Zuzka klesla na stoličku. Mohla by odísť, muža, ktorého ešte včera milovala nadovšetko, nechať, ale nemohla. Kvôli deťom
***
Dni pred odchodom ubiehali pomaly, rozprávali sa iba o povinnostiach.
Kúpil si už lístky?
Áno, ideme v sobotu.
Zajtra vezmi Katku zo školy.
Jasné.
Deti cítili, že niečo nie je v poriadku. Katka stíchla zakaždým, keď boli rodičia spolu, syn bol nervóznejší než zvyčajne.
Maminka, prečo spí oco v obývačke? spýtala sa Katka jedného večera.
Zuzka zhltla hrču v hrdle, uhladila dcérine prikrývky.
Oco má veľa práce, zlatko. A zo stoličky v kancelárii ho bolí chrbát, na gauči sa lepšie vyspí.
Hádali ste sa?
Sme len unavení, moje srdiečko. Všetko bude dobré. O chvíľu ideme k moru, pamätáš?
Katka prikývla, v očiach však zostala nedôvera. Deti nič neoklame.
***
V piatok, deň pred odchodom, Jožo prišiel domov skôr držal v ruke papier.
Tu máš, položil na stôl žiadosť. Od pondelka som po dovolenke v analytickom oddelení.
Žiadne služobné cesty. A tá žena ostáva v nákupe. Budeme v iných budovách.
Zuzka prebehla pohľadom razítko.
Dobre.
Zuzi… zaváhal vo dverách kuchyne. Každú hodinu ľutujem, že som taký… podliak
Mlč! Ty si sa rozhodol vtedy v Košiciach, teraz rozhodujem ja ak zostanem, je to len moja voľba!
Ani mu nepovedala, že včera večer, čo spal na gauči, šla do jeho mobilu.
Hnusilo sa jej to, triasli sa jej ruky ale inak to nešlo. Správy nevymazal, posledné boli od Joža:
Je koniec. Bola to najväčšia chyba. Už mi nepíš a nepribližuj sa ku mne.
A jej odpoveď: No, ako chceš. Veľa šťastia!
Cítila sa lepšie? Nie. Ale aspoň v tomto jej neklamal s kolegyňou to naozaj ukončil.
***
Sobotné ráno ich privítalo mrholením. Kým nakladali kufre do auta, rozprávať sa veľmi nechcelo.
Jožo bol zvýšene pozorný: podával ruku, všetko trikrát kontroloval, kúpil Zuzane jej obľúbenú kávičku na pumpe. Ale práve to jej bolo najviac proti srsti.
Na letisku, v hale, si sadol vedľa nej, kým deti fascinovane sledovali odlietajúce lietadlá.
Vieš, povedal potichu, včera som si spomenul na našu prvú dovolenku pri vode. Ako nám v noci odfúklo stan. Pamätáš?
Zuzke myklo kútikmi úst.
Pamätám. Ty si celú noc držal kolíky, ja som spala v pršiplášti.
Vtedy som si hovoril, že lepšiu babu niet. A teraz si to myslím stále, Zuzi. Len som sa zamotal. Stratil som sa…
Obaja sme sa stratili, Jožo, prvýkrát za týždeň mu pozrela do očí.
Chytil ju za ruku. Teraz ju nestiahla, ale ani nespojila prsty s jeho. Nevedela, čo cíti.
Asi mu odpustí. Aj preto, že nechce deťom rozbiť rodinu.
Ale pred tým, než odpustí, ho poriadne prevychová. Aby si druhýkrát rozmyslel, kam upiera pohľad.
A tak práve na tej dovolenke začne jeho slovenská prevýchova… Pretože za skutočné odpustenie každý musí bojovať. Aj manžel, keď zabudne, čo v živote znamená vernosť.
