Nič, mama moja! Máš svoj dom – tam bývaš ty. Sem nechoď, iba ak ťa pozveme my. Moja mama býva v maličkej, útulnej dedinke pri rieke. Za záhradou začína les, v sezóne tam zbierame košíky plné lesných plodov a húb. Od detstva som behala po známych lúkach s košíkom v ruke a užívala si prírodu. Vzala som si spolužiaka – jeho rodičia žijú neďaleko od mojej mamy, ale na opačnej strane ulice, z ich pozemku nie je výhľad na rieku ani les. Preto, keď prídeme z mesta, bývame u mojej mamy. Mama sa v poslednom čase veľmi zmenila – či už vekom, alebo zo žiarlivosti na svojho manžela – a naše pobyty sa často menili na hádky. Dohodnúť sa pokojne bolo čoraz ťažšie. Keď sme párkrát prespali u svokrovcov, mama sa pohádala, tentoraz s ich dohadzovačom, kvôli nepodstatnostiam. Svokra sa tak rozčúlila, že kričala na celý dvor. Celá ulica počula ich staré spory. O mesiac neskôr, keď sa všetci upokojili, manžel prišiel s nápadom: postavme si vlastný dom – nech sa nikto na nikoho nehnevá a máme kam chodiť domov. S pozemkom to chvíľu trvalo, ale podarilo sa. Svokor s mamou nám nadšene pomáhali so stavbou – svokor bol na stavbe stále. Jediná, kto robila problémy, bola mama. Chodila, radila, kritizovala, čo už bolo urobené – jedným slovom, ani tu nám nedala pokoj. Tak sme postavili dom. Hotová nočná mora. Po roku bol dom hotový. Dúfali sme, že si vydýchneme – ale nebolo to tak! Mama neprestala chodiť, obviňovala nás z egoizmu a že teraz už nebude ponúkať pomoc. Nepamätala si, že manžel vždy robil všetky drobnosti na jej dvore – kosil trávu, opravoval strechu a podobne. Raz mama povedala: – Prečo sem ešte chodíš? Zostaň si vo svojom meste a keď sa ukážeš tu, len vystavuješ, čo máš. To bola posledná kvapka pre manžela. Pokojne pristúpil k mame, ale v tom pokoji bolo niečo, čo ju donútilo couvať ku dverám: – Čo robíš, zaťko…? – Nič, mama moja! Máš svoj dom – tam bývaš ty. Sem nechoď, iba ak ťa pozveme my. Dopraj nám aspoň niekedy víkendový pokoj. Ak budeš potrebovať pomoc, zavolaj. Ak bude horieť, prídeme! – Čo chceš tým povedať? Aký požiar! Na tieto slová takmer vybehla z domu. Ledva som zadržala smiech, keď som ju sledovala, ako sa rozpačito obzerá, kráča rýchlo ku bráničke. Manžel, keď sa upokojil, rozpažil ruky: – Prepáč, možno som to s tým požiarom trochu prehnal. – Nie, takto to je. Zasmiali sme sa spolu, spomínajúc na mamin výraz. Odvtedy je v našom novom dome pokoj. Mama nás nenavštevuje, pomoc manžela prijme, ale komunikácia je len áno/nie. Asi si stále spomína na ten požiar.

Nič, mamička moja! Máš svoj domček? Tam bývaš ty. K nám už nechoď, iba ak ťa pozveme.

Moja mama býva v maličkej dedinke, len kúsok od rieky Váh. Za jej záhradou sa začína lesík a keď dozrievajú maliny a huby, dá sa tam nazbierať poriadny košík. Od detstva som pobehovala po tých rodných lúkach s prúteným košíkom a užívala si vôňu lesa, tak ako sa na poriadnu Slovenku patrí. Vydala som sa za spolužiaka, ktorého rodičia bývajú neďaleko mojej mamy, len na opačnej strane cesty. Ich dvor nemá bráničku do lesa ani k rieke. Preto, keď prídeme z Bratislavy na víkend, usadíme sa u mojej mamy.

Za posledné roky sa moja mama pekne zmenila či už vekom, alebo z miernej žiarlivosti na svojho zaťa, no naše prázdniny sa pravidelne začali meniť na hádky. Bolo čoraz ťažšie naplniť pokoj medzi domácimi. Raz sme prespali u svokrovcov, a mama si našla dôvod na ďalšiu výmenu názorov, tentoraz dokonca aj s maminým obdivovateľom hádali sa kvôli úplným hlúpostiam, napríklad pre to, koho mal pes viac rád. Svokra sa naštvala tak, že krik musela počuť polovica dediny aj starý ujo Ľudovít, ktorý počuje len to, čo chce.

O mesiac neskôr, keď už bol v dedine pokoj, napadlo môjmu mužovi Ivanovi a mne geniálne riešenie: postavíme si svoj vlastný dom! Nebude sa už nikto na nikoho hnevať a budeme konečne doma… doma.

S pozemkom sa naťahovalo snáď rok. Nakoniec sa to podarilo. Svokor Milan i svokra Margita s vervou pomáhali na stavbe. Svokor nevynechal ani jeden deň na stavenisku už si tam tak zvykol, že mu tam nosili koláče z blízkej krčmičky.

Keby bola mama doma, mali by sme pokoj. No ona chodila neustále na kontrolu, radila, komentovala, kritizovala čo už bolo hotové jednoducho, ani tu nedala pokoj. Tak sme ten dom postavili a bola to poriadna fuška.

O rok neskôr bol domček hotový, konečne sme si mohli vydýchnuť… To by platilo, keby mama nezvykla chodiť na návštevy ako na klavír. Vyčítala nám, akí sme sebeckí, že už jej nebudeme pomáhať s ničím. Vôbec si neuvedomovala, že Ivan jej na jej pozemku vždy všetko podrobne poriešil pokosil trávu, zalepil strechu, poriešil vodu do studne…

Raz sa mama postavila do dverí a vyhlásila:
A čo sem ešte chodíte? Bývajte si v tej Bratislave, a keď prídete, len si tu vystavujete majetok!

To bola posledná kvapka v pohári Ivanovej trpezlivosti. Pristúpil ku svokre, celkom pokojne, ale jeho pokoj zneistel mamu natoľko, že už stála jednou nohou pri bráničke:
Čo chceš, zaťko…?
Nič, mamička moja! Máš svoj domček? Tam bývaš ty. K nám už nechoď, iba ak ťa pozveme. Daj nám voľnú aspoň nejakú sobotu! Keď bude treba pomôcť, zavolaj, ak bude horieť, tak prídeme!
Horieť? Čože horieť!

Pri tomto slove už bola mama takmer vonku z domu. Ledva som zadržala smiech, keď som ju sledovala, ako sa obzerá, pobehne ku bráne a zamyslene odchádza. Ivan pokrčil plecami:
No, možno som to s tým požiarom trochu prehnal.
Ale nie, bolo to presné…

Spoločne sme sa zasmiali, spomínali na ten pohľad v maminej tvári. Odvtedy je u nás kľud ako v počítačovej bibliotéke. Mama nechodí, pomoc od Ivana prijme, ale rozpráva len áno nie. Asi si stále pamätá na ten požiar… Ale aspoň máme doma pokoj a to v slovenských pomeroch nie je vôbec na zahodenie!