Staršia pani sa obráti k Robertovi a povie mu slová, ktoré mu priam prebehnú po chrbte mráz: Dnes bude krásny slnečný deň. Budeme mať dosť času niečo urobiť.
Robert cestuje vlakom počas pokojnej stredy, vozeň je poloprázdny. Staršia pani nastúpi a posadí sa k nemu, zjavne má namierené na svoju záhradku na dedine, rovnako ako Robert a aj niekoľko ďalších vo vlaku. Robert sa pritom znovu pristihne, ako mu v mysli víria spomienky na jeho zosnulú manželku. Spolu chodievali na svoju záhradku, ale po tom, čo ochorela, sa tomu miestu zďaleka vyhýbal, sužovaný osamelosťou a smútkom.
Keď vlak zastaví na stanici, staršia pani sa obráti na Roberta a povie mu vetu, ktorá mu spôsobí zimomriavky: Dnes bude krásny slnečný deň. Budeme mať dosť času niečo urobiť. Presne tie isté slová mu kedysi hovorila jeho žena. Prekvapený len kývne hlavou a dajú sa do reči, rozprávajú o slabej úrode v tomto roku, o ťažkej zime a o nádejach, ktoré vkladajú do toho ďalšieho.
Keď vystúpia na autobusovej zastávke, Robert si uvedomí, že túto pani nikdy predtým nestretol. Chvíľu kráčajú spolu, potom sa ich cesty rozdelia. Robert prichádza na svoj pozemok, kde zistí, že záhrada počas jeho dlhého nepríchodu zarastla burinou. No rozhovor z vlaku mu zlepšil náladu a cíti sa povzbudený, aby začal so záhradou opäť niečo robiť.
Nadobudne novú silu, pustí sa do rýľovania hriadok a vytrhávania buriny. Keď uvidí úrodnú zem, rozhodne sa, že pozemok zatiaľ nepredá. Oddýchne si na lavičke a s chuťou zje chlebíky so šunkou a zapije ich čajom. Pohľad na jeho obľúbené kvety, ktoré sa kolíšu v jemnom vánku, a na dozreté jablká pod jeho mladým jablone mu prinesú príjemné spomienky.
Robertova nálada sa citeľne zlepšuje a rozhodne sa, že bude na záhradku chodievať častejšie. Pri zbere húb v lese cíti, akoby zo seba zložil veľké bremeno. Rozhodne sa pokračovať v práci, pretože mu to prináša radosť a životu dáva nový zmysel.
Cestou domov sa opätovne stretne so staršou dámou z vlaku. Podeľia sa o jablká a zabavia sa rozhovorom o svojich záhradkách. Pani mu dodá odvahu a povie, že pred sebou ešte má veľa života stačí, aby v práci nachádzal radosť a zmysel. Keď vystupuje na svojej stanici, Robert sa usmieva do zapadajúceho slnka, spokojný a už viac nie taký smutný, ako býval.
