Ranný okruh
Na dverách výťahu sa opäť objavil listok prilepený lepiacou páskou: NEKLADTE TAŠKY KU KONTJENERU NA ODPAD. Páska už ledva držala, papier sa krčil v rohoch. Svetlo v chodbe preblikávalo a nápis pôsobil raz ostro, raz vyblednuto presne ako nálada v spoločnom bytovom chate.
Božena Kováčová stála s kľúčmi v ruke a načúvala, ako za stenou na šiestom poschodí vŕtačka chytá svoj tón, potom sa zadrhne, a znova. Samotný zvuk ju nehneval. Mrzelo ju skôr, že sa všetko vždy menilo na maličký súd. V chate niekto písal veľkými písmenami, iný ironizoval, ďalší vkladal fotky cudzej obuvi pri dverách ako dôkaz morálneho úpadku susedov. A všetko akoby vyžadovalo jej účasť, hoci ona by najradšej našla ticho vo vlastnej hlave.
Vyšla hore k sebe, nákupnú tašku položila na kuchynský stôl, kabát si ešte nezložila, otvorila chat. Hore visela správa: KTO PARKOVAL V NOCI PRI DETSKOM IHRISKU. Fotka kolesa na obrubníku a hneď za tým: A KTO SA ANI NEPOZDRAVÍ V CHODBE? Božena preklikávala konverzáciu a cítila, ako sa v nej zdvíha známa vlna podráždenia. Naraz si uvedomila, že ju unavuje byť svedkom cudzích hádok i vlastná pripravenosť do nich mlčky prilievať olej do ohňa ju unavuje.
Na druhý deň sa zobudila skoro, nie preto, že by bola vyspatá, proste jej telo ako starý budík fungovalo automaticky. V izbe bolo chladno, radiátory syčali. Prehodila si na seba športovú bundu, vyhľadala v predsieni tenisky kupované na prechádzky, no takmer neobuté a vyšla na schodisko. Vo vzduchu sa niesol tradičný bytový pach: trochu prachu, trochu starého náteru z kovového zábradlia, a ešte niečo neutrálné, čo sa slabo popisuje.
Pri výťahu sa pristavila a pozrela sa na nástenku. Oznámenie o odpočtoch meračov, o stratenej mačke, o zhromaždení vlastníkov. Božena vytiahla z tašky papier, ktorý si večer pripravila a pripla ho gombíkom.
Ranné prechádzky okolo bloku. Bez rečí, bez záväzkov. Kto chce, o 7:15 pred vchodom. Len si spraviť okruh a rozísť sa. Božena K.
Samotnú ju prekvapilo, ako ľahko to napísala. Nie spoznávajme sa, nie buďme ľuďmi, len jednoducho kroky.
O 7:12 už stála pri vchodových dverách, skontrolovala plyn aj okná. V ruke mala kľúče a mobil, na hlave čiapku. Myslela, že bude chvíľu stáť a potom potichu odíde, tváriac sa, že to bola jej predstava od začiatku.
Dvere sa otvorili a na schody vyšla žena okolo štyridsaťpäťky, so starostlivo zopnutými vlasmi a s výrazom očakávania bolesti.
Vy podľa oznamu? spýtala sa, uťahujúc si šál.
Áno, povedala Božena. Ja som Božena.
Ľudka. Chrbát mi nedá pokoj, doktor vravel hýbať sa, ale sama nerada, priznala a hneď dodala, akoby sa ospravedlňovala: Nie som zhovorčivá.
A netreba, spokojne odpovedala Božena.
Po chvíli prišiel muž trocha zhrbený, v tmavej bunde. Prikývol, pozrel na ne ako na ľudí, s ktorými si nie je istý, či pozdraviť, ale predsa povedal:
Dobré ráno. Jozef, z piateho.
Ja som zo šiesteho, automaticky upresnila Božena, veď vedela, kto kde býva. Hneď sa pristihla, že zase podvedome všetko ukladať na poličky.
Jozef sa pousmial.
Zo šiesteho teda. Sekol som sa.
Štvrtým vyšiel vyšší muž, okolo šesťdesiatky, so športovou čapicou a chôdzou, čo ešte pamätala atletickú dráhu. Nič sa nepýtal, len sa už postavil k nim.
Viktor, stručne povedal. Ja aj tak ráno chodím. Myslel som, že jediný.
O 7:16 sa pohli. Božena zámerne navrhla okruh jednoduchý: okolo paneláku, popri potravinách, cez vnútroblok, okolo školy a späť. Sneh sa už pritlačil, miestami to šmýkalo. Dýchalo sa chladno, prvé minúty vládlo ticho, každý sústredene načúval vlastnému kroku.
Božena cítila, ako telo zpočiatku protestuje, potom sa prispôsobuje. V hlave, kde sa bežne točili cudzie výhrady, pomaly vznikala prázdnota ale nie prázdna, skôr poctivá, ako čistý list.
Na rohu Jozef naraz poznamenal:
Myslel som, že žartujete s tým bez rečí. U nás sa vždy rozpráva.
Ak treba, môže sa, usmiala sa Božena. Len nech to nie je referát.
Ľudka sa ticho zasmiala, ale hneď sa zachmúrila a chytila si kríže.
Je v poriadku? spýtala sa Božena.
Dalo by sa. Len nie prudko zastavovať.
Viktor kráčal presne, akoby počítal kroky. Cestou späť povedal:
Dobré to bolo. Žiadne tie schôdze. Len ideš.
Keď to skončili, bolo 7:38. Pri vchode každý chvíľu rozpačito postál, ako po krátkej porade.
Zajtra? opatrne sa spýtala Ľudka.
Ak vstanete, prikývla Božena.
Prídem, povedal Jozef a mávol rukou na pozdrav.
Na druhý deň boli traja. Viktor neprišiel, zato zbehla susedka zo štvrtého, Tatiana, čosi po štyridsiatke, v krikľavej páperke a pohľadom, ako keby chcela zistiť, či tu neorganizujú sektu.
Iba sa pozriem, povedala, bez predstavenia.
Kľudne, odvetila Božena a vykročila bez vysvetľovania pravidiel.
Tatiana kráčala vedľa Jozefa a mlčala. Druhé kolo, už o týždeň, sa rozrečnila:
Ja vlastne tieto zblíženia nemám rada. Vždy začne zbieranie peňazí, kto nedá, je vinník.
Žiadne peniaze, prehodil Jozef. Mne to tiež nevyhovuje. Po rozvode mám alergiu na spoločné pokladne.
Božena zachytila slovo rozvod a nespytovala ďalej. Vedela, ako ľahko sa cudzie boliestky menia na témy na rozoberanie.
Držali si rytmus. O 7:15 vyrážali, o 7:40 sa rozchádzali. Raz niekto chýbal, potom sa opäť pridal. Ľudka nosievala malú fľašu vody, pila za pochodu, Jozef jedného rána bez čiapky frflal celý okruh sám na seba, ale neodišiel. Tatiana spočiatku ostávala bokom, no časom sa priblížila.
A čuduj sa svete, akosi to začalo presakovať aj do bytovky. Božena si všimla, že sa ľudia častejšie zdravia. Nie preto, že treba, ale preto, že ráno už videli jeden druhého bez bežného štítu.
Raz večer, keď sa vracala z polikliniky, unavená, s papiermi v taške, Viktor zápasil pri výťahu s zaseknutým tlačidlom.
Nefunkčné? opýtala sa.
Funguje, odpovedal. Len treba stlačiť pevne.
Stlačil, výťah prišiel. Vo vnútri blikalo svetlo, zrkadlo bolo doškriabané. Viktor sa náhle ozval:
Vďaka za tie prechádzky. Myslel som, že už nemám s kým. A takto je to fajn.
Božena prikývla a pocítila vnútorné teplo, no nenechala mu prerásť do pátosu. Len si uvedomila: človeku sa uľavilo.
Malé úsluhy začali vznikať samy. Jozef ráno ukázal Ľudke na rozviazanú šnúrku ona sa v chate poďakovala: Ďakujem, kto upozornil, inak by som padla. Bez názvu, s úsmevom v slovách.
Tatiana raz priniesla soľ do sáčku na posýpanie schodov.
Nie pre všetkých, povedala, kladúc vrece ku stene. Pre seba, nech sa nezabijem.
Aj tak vďaka, usmiala sa Božena.
Posolili to spolu, Tatiana si potom utierala ruky do rukavíc.
No, už keď ste tu…
V chate bolo menej písania VZRUŠENÝMI PÍSMENAMI. Nezmizlo úplne, no ubudlo. Problémy s odpadom a parkovaním zostali, no občas niekto napísal: Skúsme bez kriku, dá sa dohodnúť. Už to neznelo ako fráza, ale pripomienka, že vedia hovoriť.
Kríza prišla koncom novembra, keď sa na šiestom začala rekonštrukcia bytu, kde býval mladší muž, Andrej, so psom. Nie prvýkrát, tento naviac aj večer. V chate ihneď: Koľko ešte?!, Niektorí majú deti, Je to normálne?!. Tatiana napísala: Viem, kto to je. On stále. Má všetko na háku.
Na rannej prechádzke Ľudka kráčala napätejšie, každý krok trpel nielen chrbtom, ale aj nervami.
To on, ukázala pri škole. Zo šiesteho. Práve nad mnou. Včera do desiatej. Potom som ešte dlho počula vŕtačku v hlave.
Jozef zamrmlal:
Zákon povoľuje do jedenástej, ak…
Nemusíš mi o zákone, Ľudka odsekla. Mám na mysli slušnosť.
Tatiana, väčšinou ironická, sa teraz tvárila vážne.
Treba ho stlačiť. Zozbierať podpisy, zavolať mestskú políciu.
Božena cítila, ako skupina, ešte včera útulná, znova začína pripomínať klasický panelákový tábor. Práve toho sa najviac zľakla nie hluku, ale ako rýchlo sa ľudia prepnú do režimu my proti nemu.
Podpisy, to až potom, povedala. Najskôr skúsiť hovoriť.
S ním?! Tatiana sa zastavila. To myslíte vážne? On…
Je to človek, pokojne Božena. Nie sme žiadna komisia.
Jozef na ňu pozrel pozorne.
Chcete tam ísť vy?
Pravda, Božena nechcela. Najradšej by bola, ak by ustal sám od seba. Vedela však, že ak teraz rozbehnú verejné pranierovanie, ranný okruh sa rozpadne.
Pôjdem, rozhodla. Ale nie sama. Nie s davom.
Jozef prikývol.
Ja pôjdem.
Večer vyšli na šiesty. Božena poslala Andrejovi správu: Môžeme na minútku? Božena zo vchodu. Odpísal za desať minút: Samozrejme, zastavte sa, som doma.
Pri dverách stáli vrecia so stavebným odpadom, pekne zaviazané. Už toto bol dôležitý detail žiadna skládka, len provizórna kôpka. Božena zaklopala. Vŕtačka mlčala.
Andrej otvoril v tričku, ruky od prachu. Pes, stredný, ryšavý, zvedavo vykukol a hneď zašiel späť.
Dobrý večer, pozdravil opatrne. Čo sa deje?
Neprišli sme sa hádať, povedala Božena, aj keď jej to v tej chvíli prišlo smiešne. Len prosba. Ohľadom rekonštrukcie.
Jozef stál pri nej, nezapájal sa.
Snažím sa skončiť do deviatej, začal Andrej. Ale remeselníci cez deň nemôžu, robím si to po práci. Potrebujem to stihnúť…
Je nám to jasné, pokojne Božena. Lenže nad vami býva Ľudka má problémy s chrbtom, potrebuje oddych. Keď je hluk do desiatej, je to veľa…
Andrej si povzdychol.
O chrbte som netušil. Myslel som, všetko ako vždy: v chate sa píše, tvárou nikdy.
Božena cítila bodnutie hanby naozaj, málokto niečo povie do očí.
Skúsme takto: napíšete, ktoré večery fakt potrebujete hlučiť. Ostatné sa skončí skôr a vrece odnesiete ráno.
Andrej na vrecia mrkol.
Odveziem ich ráno v aute, uistil. Nechcem tu bordel. Dnes už bolo neskoro.
Dobre, odobril Jozef. A s časom?
Andrej sa poškrabal na hlave.
Do deviatej v pohode, výnimočne do pol desiatej. Ale napíšem dopredu do chatu, ak bude treba dlho pracovať. A nie viac než raz za týždeň.
Božena prikývla.
Ešte niečo pes je v poriadku, no keď v noci šteká…
Andrej trochu sčervenel.
To keď odídem, hnevá sa. Kúpim jej niečo na zábavu. A inak, pokojne mi napíšte priamo. Len nie hneď do chatu, prosím.
Keď vyšli, Jozef šeptom:
Je normálny. Len mladý a sám.
Každý z nás je trochu sám, prekvapilo samú Boženu, že to povedala nahlas.
Na druhý deň v chate: Susedia, zajtra rekonštrukcia do 21:00. Ak bude potrebné viac, dám vedieť vopred. Odpad ráno vyveziem. Niektorí dali reakciu, väčšina mlčala. Tatiana napísala: Uvidíme. Ale bez veľkých písmen.
Na rannej prechádzke prišla Tatiana s kyslým výrazom.
Tak čo? Hovorili ste?
Hovorili, odvetila Božena. Prisľúbil deväť a zverejní vopred.
To je všetko? Tatiana očakávala výhru, potvrdenie správnosti jej prístupu.
Všetko, povedala Božena. Nehrajme na výhru.
Tatiana odfrkla, no pokračovala. Po chvíli povedala, bez pohľadu:
Ak bude rušiť, aj tak mu napíšem.
Napíš. Ale najskôr jemu, pokojne Božena.
Ľudka kráčala vedľa a zrazu ticho povedala:
Ďakujem, že ste nespravili hon. To by som už nezvládla.
Boženu hrklo v hrdle, zhlboka sa nadýchla, studený vzduch spálil, a hrča zmizla.
O týždeň Viktor prestal chodiť. Božena ho stretla pri schránkach.
Vy už nechodíte? opýtala sa.
Koleno, krátko. Lekár povedal, ešte nepreťažovať.
Škoda, priznal smútok.
Vidím vás cez okno. Ako keby som bol s vami, pridal Viktor s úsmevom.
Bolo to dávno smutné aj milé.
Do nového roka sa stali rituálom traja: Božena, Ľudka a Jozef. Tatiana prichádzala podľa nálady, občas chýbala aj týždeň, potom sa vracala, akoby skúšala, či zvláštna konštrukcia stále drží. Andrej sa pridal raz-dva, keď bol z práce vyšťavený. Kráčal ticho, sústredený na škripot snehu pod nohami, potom odbočil prvý späť.
Bytovka sa nezmenila na ideál. Tašky pri kontajneroch sa objavovali, parkovanie ostávalo zúfalé. V chate sa zvykli objaviť staré konflikty. Ale Božena vedela: už tu nie je len únava a rozladenosť, ale aj spomienka, že veci sa dajú inak.
V januári, jedného pracovného rána, vyšla o 7:14. Jozef už čakal na schodoch, zapínal si bundu. Pozrel vzhliadol.
Dobré ráno, pani Kováčová.
Dobré, Jozef.
Ľudka pristúpila opatrne, opretá o posypané schody.
Zdravím, dnes to chrbát zvláda, usmiala sa, ako keby práve porazila čosi veľké.
Objavila sa Tatiana, rozospatá, bez obvyklej ostrosti.
Idem tiež. Ale žiadne rozoberanie chatu, zašomrala.
Platí, povedala Božena.
Pohli sa. Kroky im ladili do spoločného, nie ideálneho, ale pevného rytmu. Na rohu Jozef podoprel Ľudku, keď sa šmykla tak nenápadne, že ďakovné slová ani neboli potrebné.
Pri vchode stál Andrej so psom na vodítku. Prikývol.
Dobré ráno. Dnes idem neskôr, musím ešte do práce. Ale ďakujem, že ste boli vtedy normálni.
Božena prikývla.
Veď tu žijeme, povedala.
Nebolo to žiadne heslo, len fakt, ktorý konečne prestal byť dôvodom na vojnu.
