Bez poučovania
Saši prišla správa do messengera fotografia zošita na štvorčeky. Modré pero, úhľadné písmo, dolu podpis: Tvoj dedo Jožo. Vedľa krátka správa od mamy: Teraz už iba takto. Nemusíš odpovedať, ak nechceš.
Saša si fotku priblížila, aby rozlúštila riadky.
Saška, ahoj.
Píšem ti z kuchyne. Mám tu nového kamoša glukomer. Od rána frfle, keď dám chleba moc. Doktor povedal, že mám viac chodiť po vonku, ale kam pôjdem, keď všetci moji už ležia na cintoríne a ty si v tej svojej Bratislave. Tak chodím aspoň v spomienkach.
Dnes som si napríklad spomenul, ako sme v sedemdesiatom deviatom s chalanmi vykladali vagóny na stanici. Zaplatili haliere, ale dalo sa potajomky odložiť si prepravku jabĺk. Bedničky boli drevené, na bokoch železné rúčky. Jablká kyslé, zelené, no pre nás sviatok. Jedli sme ich rovno tam, na násype, sediac na vreci s cementom. Ruky šedivé, nechty v prachu, zuby hrkotali od štrku. Aj tak nám chutilo.
Hovorím to len tak. Nijaké ponaučenia, Nebudem ti kázať. Ty si žiješ svoje, ja vážim cukor.
Ak chceš, napíš, aké máte počasie a kedy máš štátnice.
Tvoj dedo Jožo.
Saša sa pousmiala. Glukomer a analýzy. Messenger ukazoval Poslané pred hodinou. Medzitým už volala mame, ale nezdvíhala. Znamená, že naozaj už iba takto.
Prelistovala staršie správy. Posledné od deda boli pred rokom: krátke blahoželania a jediné ako sa ti darí v škole. Odvetila vtedy smajlíkom a dlho už neodpísala.
Teraz dlho pozerala na fotku s papierom na štvorčeky, potom otvorila odpoveď.
Dedo, ahoj. Počasie tri nad nulou, mokro. Skúšky už čoskoro. Jablká tu stoja sto päťdesiat za kilo. S jablkami bieda.
Saša.
Zamyslela sa, vymazala Saša, napísala Vnučka Saša. a poslala.
Po pár dňoch mama preposlala novú fotku.
Saška, dobrý deň.
Tvoj list som dostal, čítal tri razy. Rozhodol som sa odpovedať poriadne. Počasie u nás ako u teba, akurát nemáme tie bratislavské mláky. Ráno sneh, cez obed voda, večer zľadovatené chodníky. Dvakrát som skoro padol, ale ešte nenastal ten čas.
Keď už sme pri jablkách, poviem ti o svojej prvej poriadnej robote. Mal som dvadsať, začal som v závode na výťahové súčiastky. Bola tam riadna drvotina, hluk a vo vzduchu prach. Mal som sivé montérky, ktoré sa nedali nikdy vyprať do čista. Prsty same zádery, nechty od oleja. Ale bol som pyšný mal som preukaz do podniku, vstupoval som cez vrátnicu ako dospelák.
Najlepšie na celej práci nebol plat, ale obed. V jedálni naložili boršč do ťažkých tanierov, a kto prišiel skôr, dostal ešte krajec chleba k tomu. S chlapmi sme sedeli pri stole a väčšinou mlčali. Nie že nebolo o čom, len sme nemali silu. Lyžička vážila viac než kľúč na matice.
Vy teraz s tým vaším notebookom možno myslíte, že je to vykopávka. Ale ja si na to spomínam a pýtam sa: bol som šťastný, alebo som nestihol na to ani myslieť?
Čo robíš popri skúškach? Chodíš niekam brigádovať? Alebo si vaši iba startupy zakladajú?
Dedo Jožo.
Saša to čítala v rade na kebab. Niekto vedľa sa hádal, pokladňa hlásila akcie, niekde niekto vtipkoval. Chytala sa, že číta o boršči v tých ťažkých tanieroch stále dokola.
Odpoveď napísala hneď, opretá o pult:
Dedo, ahoj.
Robím kuriérku. Nosenie jedla, niekedy nejaké papiere. Preukaz nemám, iba aplikáciu, ktorá večne padá. Aj ja niekedy jem na robote. Nie kradnem, len nestíham domov. Zoberiem čo najlacnejšie, jem na chodbe alebo v kamarátovom aute. Tiež potichu.
Či som šťastná neviem. Tiež toho nemám veľa na rozmýšľanie.
Ale boršč v jedálni by mi bodol.
Vnučka Saša.
Chcela ešte niečo o startupoch, ale prišlo jej to zbytočné. Nech si dedo domyslí.
Ďalšia správa bola prekvapivo krátka.
Saška, ahoj.
Kuriér to je seriózna práca! Už si ťa nepredstavujem ako decko za počítačom, ale ako človeka v teniskách, čo sa ponáhľa.
Keď si písala o robote, spomenul som si, ako som si privyrábal na stavbe. Bolo to medzi šichtami v závode, ledva vystačilo na výplatu. Nosili sme tehly na piaty po drevených rebríkoch. Všade prach, v nose, v očiach. Večer doma vysypem sandále a z nich púder. Babka hundrala, že som jej zničil linoleum.
Najdivnejšie je, že si pamätám nie únavu, ale jednu vec. Bol tam chlapík, volali ho Štefanisko. Prichádzal prvý, sadol si na vedro a škrabal zemiaky ostrým nožom. Dával ich do starej kastróle. Na obed ju položil na elektrickú dvojplatničku a celý bytovka voňala po varenej zemiačke. Jedli sme ich rukami, posypané soľou z novinového vrecúška. Mal som pocit, že nič lepšie na svete nie je.
Teraz sedím v kuchyni, pozerám na sieťku zemiakov a myslím, že už to nie je ono. Možno to nie je zemiakmi, ale vekom.
Čo ješ, keď si unavená? Nie z donášky, ale ozajstne doma?
Dedo Jožo.
Saša neodpovedala hneď. Rozmýšľala, čo napísať. Zrazu jej zišlo na um, ako minule po dvanásťhodinovej šichte zjedla v internátnej kuchynke instantné halušky z rozvarenej kastróle, v ktorej bol predtým párky niekoho iného. Všetko zjedla po stojačky pri okne, lebo tam nebol stôl.
Po dvoch dňoch napísala:
Dedo, ahoj.
Keď som unavená, najčastejšie si robím praženicu. Dve-tri vajcia, občas s klobásou. Panvicu máme škaredú, ale funguje. V internáte nemám Štefaniska, ale mám suseda, čo stále niečo pripáli a nadáva.
Veľa píšeš o jedle. Bol si kedysi hladný alebo si teraz?
Vnučka Saša.
Hneď ako správa odišla, zaliala ju hanba, že možno vyznie drsne. Ale už sa nedalo vziať späť.
Odpoveď prišla nezvykle rýchlo.
Saška.
Otázka o hlade je výborná. Bol som mladý a stále som bol hladný. Nielen po polievke či zemiakoch. Chcel som motorku, nové botasky, vlastnú izbu, aby som nemusel počúvať noc čo noc kašeľ otca. Túžil som, aby ma niekto uznával, aby som v potravinách nemusel rátať mince. Chcel som, aby baby pozerali za mnou a neodchádzali inde.
Teraz jem normálne. Doktor mi vyčíta, že až moc. Píšem o jedle, lebo to sa dá opísať a pamätať. Chuť polievky sa vysvetľuje ľahšie ako hanba.
Keď si už načala to pýtanie, poviem jednu príhodu. Ale bez múdrostí.
Mal som dvadsaťtri. Už som poznal svoju budúcu ženu, ale nebolo to isté. V závode povedali, že hľadajú ľudí na sever Slovenska, stavať cestu. Výplata bola výborná, za pár rokov sa dalo na auto našetriť. Nadchol som sa. Už som si predstavoval, ako sa vrátim, kúpim Žiguli a budem s ňou jazdiť do Tatier.
Ale bola tu jedna vec. Tvoja babka povedala, že neide. Mala tu chorú mamu, prácu, kamarátky. Vravela, že v tme a zime nevydrží. Odpovedal som jej, že ma len brzdí. Že ak ma má rada, má podržať. Povedal som to škaredo, radšej nebudem citovať.
Išiel som sám. O pol roka sme si už nepsali. A keď som sa po dvoch rokoch vrátil s peniazmi a autom, bola už vydatá. Dlho som tvrdil, že ma zradila. Že som kvôli nej, a ona…
Lenže popravde, vybral som si plech a papiere, nie ju. A roky som sa tváril, že inak ani nešlo.
Taký som mal vtedy apetít.
Pýtala si sa na pocity. Vtedy som sa cítil dôležitý a spravodlivý. Potom som sa dlho len tváril, že nič necítim.
Nemusíš odpovedať, chápem staré príbehy pre mladých moc nie sú.
Dedo Jožo.
Saša list prečítala viackrát. Slovo hanba v nej uviazlo ako háčik. Chytala sa, že hľadá medzi riadkami výhovorku, ale dedo žiadnu neponúkol.
Otvorila nové okno, napísala Nebanuješ?, zmazala. Napísala A čo keby si ostal?, zmazala. Nakoniec poslala niečo iné.
Dedo, ahoj.
Vďaka za úprimnosť. Neviem, čo napísať. O babke sa u nás hovorilo vždy iba ako o babke, nikdy inak.
Neodsudzujem ťa. Ja sama som nedávno postavila prácu pred človeka. Mala som chalana. Začala som robiť kuriérku, zobrali ma na dobré šichty. Bola som stále v jednom kole. On hovoril, že sa málo vidíme, že som v kuse na mobile a nervózna. Vravel, nech to vydrží, potom bude lepšie.
Potom povedal, že už nevydrží. Ja som odpovedala, že to je jeho problém. Tiež škaredo, radšej necitujem.
Keď teraz prídem do internátu o jedenástej večer a rozohrejem si praženicu, napadne mi, že som si tiež vybrala peniaze a donášky a nie človeka. A tiež sa tvárim, že to bolo správne.
Asi to máme v rodine.
Saša.
Dedov list tentokrát nebol na štvorčeky, ale na linajkový papier. Mama napísala hlasovku, že mu došiel starý zošit.
Saška.
To rodinné si dobre vystihla. U nás vždy radi zvaľujeme všetko na rod. Pije lebo dedo pil. Kričí lebo babka bola tvrdá. Ale nakoniec vždy rozhoduješ sama. Len je niekedy strašne ťažké si priznať, že je to tak, a radšej si vymyslíš gény.
Keď som sa po návrate zo severu presviedčal, že začala nová etapa. Auto, izba v internáte, peniaze na ruke. Ale večer som si sadol na posteľ a nevedel som, čo so sebou. Kámoši sa roztratili, v závode nový majster, doma prach a staré rádio.
Raz som si sadol do auta pred dom, kde bývala tvoja už-ne-babka. Stál som oproti, sledoval okná. V jednom svetlo, v druhom tma. Zastal som, kým som celkom nevychladol. Potom ona vyšla s kočíkom, vedľa chlap, držal ju pod pazuchou. O niečom sa smiali. Ja som sa schoval za strom. Pozeral som, kým nezmizli na rohu.
Vtedy som prvýkrát pochopil, že ma nikto nezradil. Len som si každý zvolil cestu. Priznať som si to vedel až o desať rokov.
Píšeš, že si si vybrala robotu pred chalanom. Možno si si nevybrala robotu, ale seba. Možno teraz potrebuješ zo škôlneho dlhodobého mínusu vysekať najprv seba. To nie je dobré ani zlé. To je len fakt.
Vieš čo je najhoršie? Že ani nevieme povedať teraz mi záleží viac na tomto než na tebe. Vymýšľame okľuky a potom sú všetci urazení.
Nepíšem ti to preto, aby si bežala niekoho vracať. Ani neviem, či treba. Možno raz budeš stáť pod cudzím oknom ako ja a pochopíš, že by stačilo byť úprimnejšia.
Tvoj starý dedo Jožo.
Saša sedela na parapete v chodbe internátu, telefón hreje dlaň. Dolu autá, niekto fajčí pri vchode. Vedľa pustili hudbu, basy dunia do steny.
Dlho rozmýšľala, čo odpísať. Spomínala, ako stála pod oknom bývalého, už neberie telefón. Pozerala na záclony, na svetlo v izbe že možno príde a zbadá ju. Neprišiel.
Napísala:
Dedo, ahoj.
Aj ja som stála pod oknom. Skrývala sa, keď vyšla jeho nová s ruksakom, on s taškou. Smiali sa. Myslela som si, že pre nich už neexistujem. Teraz si čítam teba a možno vidím, že som to bola ja, kto odišiel.
Ty si na to došiel za desať rokov. Dúfam, že ja skôr.
Nepoleziem to vrátiť späť. Možno len prestanem hovoriť, že mi je to jedno.
Vnučka Saša.
Ďalší list bol už o inom.
Saška.
Pýtala si sa kedysi na peniaze. Neodpísal som, nevedel som kde začať. Skúsim.
V našej rodine sú peniaze ako počasie. Hovorí sa o nich len keď je zle alebo prekvapivo dobre. Tvoj otec, keď bol malý, raz sa ma spýtal, koľko zarábam. Práve som mal vedľajšiu brigádu, bolo viac než zvyčajne. Pyšne som povedal sumu. On sa nadchol a vravel ty si bohatý! Ja som sa smial, že to nič nie je.
Po roku ma prepustili, výplata polovičná. Otec znova a koľko teraz? Poviem mu, a on: prečo tak málo, slabšie makáš? Vyštekol som na neho, že nevie nič o živote, je nevďačný. Len sa chcel zorientovať v číslach.
Roky som na to spomínal a uvedomil si, že práve vtedy prestal so mnou hovoriť o peniazoch. Dospel a fakt sa nikdy nepýtal. Len potajme brigádoval, nosil krabice, opravoval niekomu mikrovlnku. Ja som čakal, že pochopí sám, ako mi je ťažko.
S tebou to nechcem zopakovať. Poviem narovinu. Dôchodok mám malý, no na lieky a jedlo vystačí. Na auto už nenašetrím, ani netreba. Šetrím už len na nové zuby, tie staré nestíhajú.
A ty? Zvládaš? Nechcem ti posielať peniaze ani kupovať ponožky, len vedieť, či nesi hladná a nespávaš na zemi.
Ak nevieš čo odpísať, stačí v pohode, ja porozumiem.
Dedo Jožo.
Sašu pichlo pri srdci. Spomenula si, ako sa v detstve pýtala otca, čo zarába. Vždy len vtip alebo potom sa dozvieš. Narastala hanba, že peniaze sú niečo, na čo sa nepýta.
Dlho rozmýšľala, potom napísala:
Dedo, ahoj.
Nie som hladná a spávam na posteli. Aj matrac mám, nie najlepší, ale stačí. Internát si platím sama, dohodla som sa tak s otcom. Niekedy zaplatím neskoro, ale nezohnali ma vyhodiť.
Na jedlo stačí, ak zbytočne nemíňam. Keď je málo, zoberiem viac šicht, potom som ako po nočnej. Ale je to moje rozhodnutie.
Mrzí ma, že ty sa ma pýtaš, a ja teba nikdy. Tak dostačuje ti? Ale už si odpovedal.
Priznám sa, lepšie by bolo len všetko ok a hotovo, tak ako som bola zvyknutá, že dospelí nič nevysvetľujú.
Ďakujem, že si napísal o peniazoch.
Saša.
Chvíľu gúľala mobil v rukách, potom poslala ešte:
Ak raz budeš chcieť niečo kúpiť a nebude ti dôchodok stačiť, povedz. Nesľubujem zázraky, ale aspoň budem vedieť.
Odoslala rýchlo, skôr než by si rozmyslela.
Dedo odpovedal najkostrbatejšie ako kedy písmo tancovalo.
Saška.
Prečítal som tvoju vetu ak nebude stačiť. Najprv som chcel napísať, že nič nepotrebujem, mám všetko, som starý, len tie lieky. Potom som chcel žartovať, že keď naozaj bude treba, spýtam sa o motorku.
Ale inokedy som celý život len robil drsniaka, čo všetko zvládne sám. A ostal zo mňa dedko, čo sa hanbí požiadať vnučku aj o hlúposť.
Tak poviem narovinu. Ak by mi naozaj raz chýbalo niečo dôležité, skúsim nerobiť zo seba hrdinu. Ale nateraz mám čaj, chlieb, tabletky a tvoje listy. To nie je patetické, to len vymenúvam.
Vieš, myslel som si vždy, že ty a ja sme úplne rozdielni. Ty tie tvoje appky, ja rádio. Ale keď ťa čítam, vidím máme dosť spoločného. Ani jeden nerád prosí. Tvárime sa, že nám je všetko jedno aj keď nie je.
Keď už ideme na pravdu, poviem vec, čo sa v rodine nikdy nehovorí. Neviem, ako sa k tomu postavíš.
Keď sa narodil tvoj otec, nebol som pripravený. Práve som nastúpil do novej fabriky, dali nám izbu v internáte, myslel som, že bude pohoda. A tu dieťa: plač, plienky, noci bez spánku. Prišiel som z nočnej a on kričal. Zúril som. Raz, keď neprestával, hodil som fľašu s mliekom o stenu rozbila sa, mliekou obliata zem, žena s plačom, dieťa tiež. A ja som premýšľal, že sa už nikdy nevrátim.
Aj tak som ostal. Ale roky som sa tváril, že to bol len výbuch nervov. V skutočnosti som bol blízko tomu všetko zabaliť. A keby som to spravil, tieto listy by si nečítala.
Neviem, načo ti to píšem. Možno aby si vedela, že tvoj dedo nie je vzor, ani hrdina. Som len obyčajný človek, čo občas utekal, hoci neodišiel.
Ak už teda nebudeš chcieť písať, rozumiem.
Dedo Jožo.
Saša čítala a vnútri raz tuho, inokedy zas horúco. Obraz deda vždy to bol doma synonymum deky a vône mandarínok teraz dostal inú farbu. Unavený chlap v izbe, dieťa, krik, mlieko na podlahe.
Spomenula si na minulé leto, keď bola dozor v detskom tábore. Zvýšila hlas na chlapca, čo stále reval. Pevne ho schytila, zľakol sa a vzápätí plakal ešte viac. V noci nemohla zaspať, obviňovala sa, že je otrasná budúca mama.
Dlho sedela nad prázdnou správou. Prsty napísali Nie si netvor. Zmazala. Aj tak ťa mám rada. Zmazala, hanbila sa toho slova.
Odoslala nakoniec:
Dedo, ahoj.
Neprestanem ti písať. Neviem, čo sa na toto odpovedá. Nikdy ste v rodine o takých veciach nehovorili. Ani o kriku, ani o chuti odísť. Buď ticho, alebo žart.
Minulé leto som bola v tábore. Bol tam chlapec, stále reval a chcel ísť domov. Raz som naňho nakričala, až mi ho bolo ľúto. V noci som si myslela, že som zlý človek a nemala by som mať deti.
To, čo si napísal, ťa nerobí horším. Je to práve to, čo ťa robí ozajstným.
Neviem, či by som raz dokázala byť tak úprimná s vlastným dieťaťom, ak nejaké bude. Ale možno aspoň nebudem predstierať, že mám vo všetkom pravdu.
Ďakujem, že si predsa len neodišiel.
Saša.
Odoslala a prvýkrát čakala odpoveď nielen zo slušnosti, ale ako niečo, čo je už jej.
Odpoveď prišla po dvoch dňoch. Mama tentokrát neposlala fotku, iba napísala: Naučil sa hlasovky. Ale chcel, aby som to pre istotu prepísala.
Na obrazovke nové foto linajku.
Saška.
Prečítal som tvoje slová a rozprával si, že si už oveľa odvážnejšia než ja v tvojom veku. Ty aspoň priznáš, keď sa bojíš. Ja som aj v tvojom veku robil ramená, a potom mlátil nábytok.
Neviem, či budeš dobrá mama. A ani ty to nevieš, zistíš to až vtedy. Ale že sa s tým vôbec zaoberáš, to už znamená dosť.
Napísala si, že som pre teba živý. Taký kompliment som dlho nedostal. Väčšinou som len tvrdohlavý, premýšľavý, všetečný. Ale živý som už dávno nebol.
Keď sme už takto načali, chcem sa ťa na niečo opýtať: Ak ti budem liezť na nervy, napíš mi to. Môžem písať menej alebo len sviatočne. Nechcem ťa zaťažiť mojím starým svetom.
A ešte keby si raz chcela prísť len tak, bez dôvodu, budem doma. Mám voľnú stoličku a čistý hrnček. Skontrolované.
Tvoj dedo Jožo.
Saša sa pousmiala pri hrnčeku. Predstavila si tú kuchyňu, stoličku, glukomer na stole, zemiačky pri radiátore.
Odfotila svoju internátnu kuchyňu. Na fotke: drez s riadom, strašidelná panvica, balík vajec, kanvica, dva hrnčeky, jeden obitý. Na parapete zaváraninový pohár s vidličkami.
Odoslala a napísala:
Dedo, ahoj.
Moja kuchyňa. Stoličky máme dve, hrnčekov tiež dosť. Ak by si niekedy chcel prísť len tak, budem doma. Teda, takmer doma.
Nie si otravný. Občas neviem, čo odpísať, ale vždy čítam.
Ak chceš, môžeš mi napísať nie o práci alebo jedle, ale čo si nikdy nikomu neprezradil, nie preto, že by si sa hanbil, ale len preto, že nebolo komu.
S.
Odoslala. V tom pochopila, že položila otázku, ktorú nikdy žiadnemu dospelému v rodine nepoložila.
Mobil nechala vedľa na stole, obrazovka zhasla. Na sporáku ticho prskala praženica. Za stenou sa niekto smial. Saša obrátila vajcia, vypla plyn a sadla si na stoličku, v duchu si predstavujúc, ako na druhú raz zasadne dedo, s hrnčekom v ruke, a rozpráva už nie cez papier, ale naživo.
Nevedela, či naozaj príde, ani čo bude ďalej. Ale pocit, že má niekoho, komu môže poslať fotku svojej neporiadnej kuchyne a spýtať sa a ty ako?, ju upokojil a trochu stiahol pri srdci.
Vzala telefón, pozrela na zoznam správ. Na štvorčeky, na linajky, na svoje krátke S. Potom položila mobil displejom dolu, aby nič nezmeškala, ak by prišlo nové upozornenie.
Praženica už vychladla, no zjedla ju do posledného, pomaly, akoby to jedla s niekým ďalším.
Slovo mám ťa rád v správe nikdy nepadlo, ale medzi riadkami bolo niečo dôležitejšie pochopenie a ľudská blízkosť. A to obom zatiaľ úplne stačilo.
