Jedného dňa mi zavolala vzdialená teta a pozvala ma na svadbu svojej dcéry – mojej vzdialenej sesternice, ktorú som naposledy videla, keď mala šesť rokov. V jej šiestich rokoch. Nie som práve najrodinnejší typ, ale tentokrát sa mi uniknúť nepodarilo. — Aspoň raz za dvadsať rokov sa môžeme stretnúť, len skús neprísť — pohrozila teta. Pozvánku so srdiečkami a holubicami od Svetlany a Anatolija mi doručila a ešte mi to pripomenula pár dní predtým – tak som teda musela ísť. No čo už, sobota v čudu, ale kam by som utekala? Tak som si zobrala kyticu, mizernú náladu a chuť vypadnúť po hodine, prišla do reštaurácie, vošla do sály a posadili ma k veselým mladým ľuďom – kamarátom ženícha, ktorí po pár pohárikoch začali obdivovať, aká skvelá je neveste teta, že vôbec nevyzerám ako teta a že by sme sa teda mali bližšie zoznámiť a dobre zabaviť. Tak sme aj robili. Nevesta – samozrejme, som ju nespoznala, toľko rokov… Zo snedého myšiatka sa stala bujná blondína s výstrihom. Ako myšiatko sa mi páčila viac. Celé to bolo také čudné: kopa zamračených tiet s ujmi, ženích vystrašený, nevesta si užíva svoju krásu a výstrih, a nebyť našej spoločnosti, pripomínalo by to kar. Tety na mňa škaredo pozerali. Nestihla som prvé gratulácie, ale prišiel druhý rad – na mňa. Moderátor zistil, kto som, a nadšene zahlásil: — Teraz mladomanželom zablahoželá mladá a krásna teta nevesty! A ja v duchu povedala: — Milá Svetlanka a Anatolij! Svadba bola aj predtým tichá, ale nastalo hrobové ticho. Vtedy mi došlo, že svoju tetu akosi nevidím a pochybujem, že by sa zmenila natoľko, že by som ju nespoznala. — Nevestu volajú Ľudka — zasyčala teta v ružovom naproti mne. — A ženích je Oleg. — Akože Ľudka? Aký Oleg? — Chodí po cudzích svadbách, najesť sa a napiť zadarmo — pridala teta. — Aj k nám na rozlúčku so slobodou taká prišla, ledva sme ju vyhodili. Hanba bez chrbtovej kosti. Tu som pochopila, že tu zábava len začína. Všetci hostia sa začali ostražito dvíhať, pozerali mi do očí a už-už si vyhrnuli rukávy. — Ale veď tu mám pozvánku! — vykríkla som a mávala pozvánkou. — Tu stojí: Svetlana a Anatolij, reštaurácia, banketová sála! Záchranu priniesol čašník. — Slečna, máme ešte jednu sálu, na poschodí, možno patríte tam? — No jasné, tam jej treba. Chcela si zadarmo dobre zahryznúť. Tu sa ukázala, teraz pôjde nabrať tam — zakončila teta v ružovom. — Ako môže niekoho tak drzí po svete chodiť? Dobrodruhynka! — A drzosť je, Irina, polovičné šťastie, — pridala teta v zelenom. Rada podotýkam, že nevyzerám ani na pofidérnu existenciu, ani na podvodníčku. Aj tak, priatelia ženícha sa ma zastali, za čo dostali od tety v fialovom: — Ha, už chlapcom motá hlavu! A teta v ružovom dodala: — Taká u nás nášho hlavného účtovníka muža zviedla. Stačí sa otočiť a hneď niekoho zvádza, mrcha. Nikdy som nikomu chlapa neprebrala, ale v tej chvíli som sa cítila ako captivujúca rozvracačka manželstiev. Už som aj začala pokukovať po mužoch v sále – keď už, tak už, veď koľkých paragrafov sa ešte bojím. Našťastie, čašník odskočil do druhej sály a priviedol moju tetu, ktorá hneď pochopila situáciu a prisahala, že ma pozná, pričom mi a im všeličo žmurkala, aby všetci chápali, že so mnou je to odjakživa tak trochu komplikované. A tak ma odviedli do správnej sály, kde bola naozaj tmavovlasá kráska Svetlanka a už neviem aký Anatolij, kde ma museli dlho nalievať poldecákmi. Našťastie, dar som nestihla odovzdať. Ale z tej druhej svadby ma domov vyprevádzali ženíchovi kamaráti.

Jedného dňa mi zazvonila vzdialená teta a pozvala ma na svadbu svojej dcéry mojej vzdialenej sesternice, ktorú som naposledy videla, keď mala šesť rokov. Teda, keď mala ona šesť. Nepatrím medzi tých, čo majú prebytok rodinných citov, ale vymotať sa mi nepodarilo.
Aspoň raz za dvadsať rokov sa ukážeme, len skús neprísť, zahromžila teta v telefóne.
Pozvánka so srdiečkami a holúbkami od Silvie a Antonína dorazila vzápätí, pripomenutie o pár dní tiež nebolo úniku.
No dobre. Tak je sobota stratená, ale čo už narobíš?
S kyticou v ruke, mizernou náladou a túžbou po hodine nenápadne zmiznúť som dorazila do bratislavskej reštaurácie. Vstúpila som do sály, kde ma posadili ku skupine veselých mladíkov kamarátov ženícha, ktorí už mali niečo v sebe. Začali obdivovať, aká som vraj úžasná teta nevesty, čo vôbec nevyzerá na tetu, a nech sa podľa nich zbližujeme a poriadne zabavíme. Tak sme sa pustili do bujarej nálady.
Nevestu som nespoznala, veď po toľkých rokoch by som ju minula aj na ulici z tmavej popolušky vyrástla bujná blondína s výstrihom. Tmavá jej svedčala viac.
Inak bola atmosféra ospanlivá: kopa nabručených tiet s ujami, ženích s pohľadom zveri hnanej na porážku, nevesta zahľadená do vlastnej krásy a poprsia. Ak by nebolo našej zábavnej partie, malo to atmosféru karu. Tety si ma premeriavali s pohŕdavými pohľadmi.
Zmeškala som prvé kolá toastov, ale práve začínal druhý. Ten bol na mne. Starejší sa natešene uistil, kto som, a s oduševnením zahlásil:
No a teraz mladým zablahoželá mladá a krásna teta nevesty!
Sťažka som predniesla:
Drahí Silvia a Antonín!
Svadba už aj predtým neprekypovala životom, no teraz sa rozhostilo ticho husté ako mak. Práve v tej chvíli mi došlo, že svoju tetu nevidím a asi by sa nezmenila natoľko, aby som ju nespoznala.
Nevesta je Lucia, zasyčala teta v ružových šatách naproti. A ženích je Oleg.
Lucia? Oleg?
Chodia po cudzích oslavách zadarmo sa najesť a napiť, pridala ďalšia teta. Aj k nám na rozlúčku do armády ktosi takto vliezol, len-tak sme ho vyhnali. Ani hanby, ani svedomia.
V tom som pochopila, že zábava na tejto svadbe ešte len začne. Zrazu všetci hostia stuhli, zasvietili očami, začali sa zdvíhať zo stoličiek. Ešte síce nemávali päsťami, ale smerovali k tomu.
Ale ja mám pozvánku! zvolala som (naozaj zvolala), mávajúc pozvánkou pred očami. Všetko je tu napísané: Silvia a Antonín, reštaurácia tá a tá, banketná sála.
Záchrana prišla od čašníka.
Slečna, prihovoril sa mi, máme ešte jednu sálu, na poschodí. Možno hľadáte tú?
Jasné, tam pôjde, zadarmo sa navečerať. Tu zaznamenaná, tam si prihodí, odvrkla teta v ružovom. Ako takých drzíci dokáže zem niesť? Dobrodružka!
Veď drzosť je, pani Irina, druhé šťastie, zapojila sa iná teta v zelenom, ešte protivnejšia.
Pre pamäť uvádzam, nevyzerám ani ako asociál, ani ako malý podvodník. Hoci zvonka… Kamaráti ženícha sa ma zastali, čo im vynieslo od tetušky v fialovom:
Pekne, už aj chlapov omotáva!
A pani v ružovom pridala:
Taká nám vzala hlavného účtovníka. Len sa otoč, už ťa podrazí, sviňa.
Žiadneho muža som nikdy neodviedla, ale zrazu som sa cítila ako zákerná zvodkyňa. Dokonca som skúmavo pozerala po ujoch možno, že niektorý sa mi zapáči, keď už mám guľu na viacej paragrafov.
Našťastie, dobrý čašník zbehol do vedľajšej sály a priviedol moju tetu, ktorá okamžite zachránila situáciu a ubezpečovala všetkých, že sa poznáme. Pri tom zvláštne žmurkala do všetkých strán, akoby naznačovala, že so mnou to bolo vždy veselé.
Pochopiteľne, okamžite ma evakuovali do druhej sály, kde bola naozaj tmavá kráska Silvia a už si nespomínam aký Antonín, a tam ma chvíľu upokojovali rôznymi tvrdými alkoholmi.
Našťastie, nestihla som odovzdať dar.
Ale z tej prvej svadby ma vyprevadili kamaráti ženíchaEšte dlho som potom sedela za stolom, kým mi Silvia vďačne neprišla pošepkať: Aspoň si im rozprúdila krv, taká tichá svadba to mala byť! Obaja s Antonínom na mňa žiarili ako na zabudnutý zlatý poklad, ktorý sa na chvíľu vynoril medzi polievkou a dezertom. Časom mi ruka odmietla odmietať borovičku, teta mi prisahala večnú vernosť a zo Silvie sa vykľula celkom sympatická žena.

A keď som si skoro až nad ránom nesmelo balila kabelku, dobehla za mnou teta z tej druhej sály, tá s večne pohŕdavým pohľadom. Prižmúrila oči, skúmavo ma premerala a šepkala, že vraj na budúci rok bude ďalšia svadba v ich rodine. Aj tam by ste sa mohli stratiť, prehodila mrzuto.

Usmiala som sa tak široko, až ma tvár bolela, a s pocitom celkom slušného rodinného úspechu som vyšla do studeného ranného vzduchu. A len pre vlastné potešenie som si pomyslela, že na tej druhej svadbe prinesiem radšej dve pozvánky. Už len preto, aby som im všetkým stále mala o čom rozprávať.