Kým naše deti a vnúčatá žijú v malom bytíku, rodičia môjho zaťa si užívajú život v priestrannom byte v Bratislave.
Moja dcéra Katarína sa vydala, no, bohužiaľ, šťastie s naším zaťom Dušanom a jeho rodičmi nemáme. My dávame deťom všetko, čo môžeme, oni im však neposkytli nič. Prešlo už osem rokov od svadby a stále sa musíme pasovať s touto rodinou.
Keď vznikla otázka bývania, jeho rodičia zaujali jasné stanovisko vraj s tým nič nemajú a nech sa každý stará sám o seba.
Boli sme nútení sa presťahovať, aby sme mohli kúpiť byt pre Katarínu a Dušana. Nechceli sme to spraviť, pretože náš byt v Žiline bol príjemný, teplý a poctivo postavený. Ale čo už, najdôležitejšie pre nás bolo, aby si deti vytvorili vlastné hniezdo. Byt sme zrekonštruovali, kúpili nový nábytok všetko bez pomoci zo strany jeho rodičov.
Pomáham aj s vnúčatami. Moja dcéra je momentálne na materskej s malou Lenkou, zatiaľ čo starší Miško chodí do prvej triedy. Ráno ho autom vozím do školy, lebo sama by to Katarína jednoducho nezvládla zobudiť deti, obliecť ich, zorganizovať všetko a ešte stihnúť prísť načas! Preto sme s manželom Jozefom rozhodnutí, že sa striedame a obaja sa aktívne zúčastňujeme na výchove vnúčat.
Rodičia môjho zaťa, pani Milina a pán Ľudovít, sa tradične tvária, že sa ich to netýka, akoby to bola len naša vec. Čudujem sa, ako môžu byť starí rodičia takí nevšímaví a chladní.
Takéto správanie sa tiahne od začiatku. Predstavte si, že svojmu synovi nedajú na svadbu ani len euro. Pred svadbou som telefonovala, navrhla stretnutie, že by sme spolu všetko prebrali. Povedali mi len:
A čo ak sa o mesiac rozvedú? Dnes predsa sedemdesiat percent párov skončí do pol roka, také sú štatistiky!
Nakoniec sme s mužom svadbu zorganizovali my a ako dar sme mladým dali byt, pričom oni sa ukázali na svadbe ako cudzí ľudia a priniesli smiešnych 20 eur v obálke. A to si zať ešte kládol ďalšie požiadavky.
Pred ôsmimi rokmi sme im teda kúpili garsónku pre dvoch to bolo viac než dosť. Ale teraz majú dve deti a, samozrejme, je im tesno.
Myslím si, že môj zať by sa mal viac snažiť. Raz som mu povedala: No tak, ak nedokážeš zarobiť viac, nemohli by tvoji rodičia trochu pomôcť? On však len pokrčil plecami:
– Nemôžem ich o to žiadať!
Tak som navrhla:
– Ak chceš, ja tú tému otvorím sama. Ale on mi to výslovne zakázal.
Bola som tým šokovaná. Je mu trápne žiadať svojich rodičov, no od našej rodiny peniaze brať môže. Osem rokov je závislý na našej podpore. Prečo si nevie zarobiť sám? Veď ľudia si tiež nejako na byty našetria. Hovorím mu si mladý, určite sa ti naskytne príležitosť. Skús popri práci ešte brigádovať, alebo choď na čas do Rakúska.
Podobne sa správa aj k našej dcére už mi telefonuje, že sa nemám starať. Vraj svokrovci sú jednoducho takí a nikdy sa nezmenia.
Je mi to však ľúto oni si pokojne chodia do kúpeľov, užívajú dôchodok, a Katarínin manžel ešte zakazuje o tom rozprávať. Môže mu záležať na vlastných rodičoch, no nad svokrou a svokrom len mávne rukou.
Nie vždy je život spravodlivý. No dôležité je, aby človek nestrácal súcit, nezabúdal na lásku a mal dosť pokory v srdci, aj keď druhí neoplácajú rovnakou mincou. V konečnom dôsledku totiž dávame príklad nielen našim deťom, ale aj nám samotným.
