Neviešta nepozná základné veci… Čo by som mala spraviť? Moja svokra zomrela pred pár rokmi a po jej pohrebe som si sľúbila, že budem dodržiavať pravidlo: buď je to dobré, alebo nie je pre zosnulých dobré. A ešte jednu vec som si prisahala – nech by ku mne domov prišla akákoľvek nevesta, nikdy sa nestanem ako moja svokra. No zámery sú jedna vec a život druhá. Môj jediný syn Alex dosiahol 25 rokov a začiatkom leta si domov priviedol priateľku. Verne svojmu rozhodnutiu nestarať sa im do ničoho, prijala som dievča s otvoreným srdcom, hoci s polozatvorenými očami. Povedala som si, že ju nebudem pozerať zvrchu, hľadať jej chyby ani dávať lekcie – všetko to robila moja zosnulá svokra a skončilo to tak, že sme sa navzájom neznášali. Nechcem odplašiť ani Alexa, ani jeho priateľku. Úprimne, teší ma, keď im pripravujem kávu, viem, čo majú radi na raňajky a rozmaznávam ich v sobotu alebo nedeľu, cez týždeň na takéto “extra” nemám čas. Vtedy radšej na chvíľu zmiznem – s manželom k jazeru, k priateľke, alebo k mame robiť čatní a zavárať, takže ostávajú sami doma. No stalo sa niečo na prvý pohľad smiešne, čo ma však naozaj zarazilo, a rozhodla som sa to podeliť. Jedného večera mi priateľka ukázala novú blúzku, ktorú si kúpila cestou z práce domov. Nebola drahá, a cena bola ešte nižšia, pretože na nej chýbal jeden gombík. Obliekla si ju, otáčala sa pred zrkadlom – bola veľmi pekná a naozaj jej pristala. Ďalší deň, v piatok, sme spolu išli na návštevu a spýtala som sa, či si nevezme novú blúzku… Neobliekla si ju, lebo… nevedela prišiť gombík. Ach jaj! Vypadlo mi to, priznávam, prekvapilo ma, že 22-ročné dievča nemá ihlu, niť ani gombík. A zajtra, zlatko, ako to bude? Ako sa bude starať o domácnosť a rodinu, ako bude robiť dôležité rozhodnutia.Rodinné záležitosti A teraz neviem, čo robiť – mám jej ten gombík jednoducho prišiť bez ďalších rečí, ukázať jej, ako sa to robí, alebo to nechať tak – ak chce blúzku nosiť, nech si ju prišije, ak nie, nech ju nechá v skrini bez gombíka. V jedno mám jasno – nechcem byť zlá svokra, videla som to a nepáči sa mi to.

Psíček nevie základné veci Čo by som mala robiť?

Moja svokra zomrela pred rokmi a po jej pohrebe som si sľúbila, že sa budem držať pravidla: buď dobre pre mŕtvych, alebo nič.

A ešte niečo som si prisahala nech by prišla do nášho domu akákoľvek nevesta, nikdy nebudem ako moja zosnulá svokra.

Lenže úmysly sú jedno, život druhé.

Môj jediný syn, Dušan, mal už dvadsaťpäť rokov, keď na jar priniesol domov svoju dievčinu.

Verná svojmu rozhodnutiu nezasahovať mu do života, prijala som ju s otvorenou náručou a so zavretými očami.

Sľúbila som si, že ju nebudem posudzovať, nebudem jej hľadať chyby, nebudem jej dávať rady to všetko mi kedysi robila moja svokra a priviedlo nás to až k tomu, že sme sa navzájom nenávideli.

Nechcem odohnať ani Dušana, ani jeho dievčinu. Pravdupovediac, mám radosť, keď im ráno pripravím kávu, viem, kto má čo rád na raňajky a cez víkend ich rozmaznávam, cez týždeň na také prídavky niet času.

A tak sa často vytratím s manželom k jazeru, za kamoškou, alebo idem k mame zavárať kompóty a nakladať uhorky, aby mladí mali doma pokoj.

No predsa sa stalo niečo, čo ma prekvapilo a chcela by som to rozpovedať. Jedného večera mi mladá ukázala blúzku, ktorú si kúpila cestou z práce domov.

Nebola drahá, ešte ju aj zlacnili, lebo jej odpadol gombík.

Obliekla si ju, otáčala sa bola pekná a veľmi jej pristala. Na druhý deň, v piatok, sme sa spolu chystali na návštevu a pýtala som sa, či si nedá tú novú blúzku Ale ona nie, lebo si nevedela prišiť gombík.

No veru!, ušlo mi, úprimne ma zaskočilo, že dvadsaťdvaročné dievča nemá ihlu, niť a gombík.

A zajtra, zlatko, čo bude potom? Ako sa postará o domácnosť, rodinu, ako zvládne dôležité rozhodnutia?

A teraz neviem či mám zobrať blúzku a gombík prišiť, ukázať jej, ako sa to robí, alebo to nechať na nej ak chce, nech ju nosí, ak nie, nech ju drží v skrini bez gombíka.

V jednom mám jasno nechcem byť zlá svokra, už som si to zažila a nepáčilo sa mi to.