Neusporiadaná skriňa, kopce nepokoseného prádla, kyslá polievka v chladničke to všetko je náš domov. Ako som sa len pokúšal opatrne rozprávať s mojou manželkou o týchto veciach, rozplynula sa mi z toho len ďalšia výčitka.
Do Alžbety som sa zamiloval okamžite, v ten prvý zvláštny okamih. Očarila ma na prvý pohľad. Nedalo sa odolať jej kráse a kúzlu. Pripadalo mi, že mám obrovské šťastie, keď po mojom boku stojí taká rozumná, príťažlivá a uprataná dievčina preto som ju požiadal o ruku, bez zaváhania.
Keď sme sa rozhodli bývať spolu, Alžbeta mi hneď povedala, že domáce práce jej nikdy nevoňali. Uprednostňuje kariéru a navrhla, aby sme si povinnosti delili spravodlivo. Pripadalo mi to ako rozumné dohodnutie kto by vtedy tušil, že budúcnosť nás výmení za niečo celkom iné.
Rozdelili sme si úlohy, Alžbeta ma presviedčala, že prácu aj domácnosť hravo zvládne. Dôveroval som jej názoru, a svoju predstavu som nezastával.
Pol roka ubehlo v nepravidelných tónoch. Veci však nešli, ako sme si priali. Alžbetina kariéra akoby uviazla v hmle: pracovala na polovičný úväzok pre firmu, ktorú ani sused nepoznal, výplatu dostávala jednou nohou na týždeň a rozvrh jej kľučkoval ako chrobák v sklenenom pohári. Výdavky z jej mzdy smerovali výlučne na jej záujmy, zatiaľ čo ja som pracoval bez oddychu od rána do zotmenia. Alžbeta veľmi dobre poznala všetky rozdelené povinnosti, no často ich prehliadala ako prázdne poličky v komore.
Najskôr sa svojej časti venovala svedomito, no postupne jej zápal vyprchal. Všade po byte sa kopili nepokosené košele, ponožky hneď vedľa kocúra, a ona mi so zvláštnym pokojom pripomínala, že mám pomáhať viac. Bodlo ma to hlboko. Bolo to, akoby sa snažila prevrátiť dom naopak a moje úsilie zostávalo neviditeľné. Dohodli sme sa na spravodlivosti, a predsa to bola jednostranná lavína.
Nádej, že sa všetko zlepší po narodení dieťaťa, ma sprevádzala ako čarovná vízia. Myslel som, že Alžbeta sa v čase materskej dovolenky postará o domácnosť a bábätko. Snová ilúzia sa však rozplynula; situácia sa len zhoršila. Niekedy si predstavujem, že by bolo ľahšie žiť bez nej. Naše hádky sa stali súčasťou ranného chleba, škriepky žmurkajúce spoza rohov stien.
Usilujem sa pochopiť jej prežívanie a obúvať si jej topánky, no neviem uniknúť pocitu opustenosti. Pracujem v kancelárii i doma, žonglujem s povinnosťami ako s tekvicami a nakoniec ešte aj zametám omrvinky neporiadku. Túžim len po kúskoch oddychu.
Premýšľam, čo Alžbeta robí počas dňa na materskej, čo jej bráni povariť večeru alebo upratať izbu. Naša dcérka má len dva mesiace a spí väčšinu dňa myslím, že aspoň niečo by som v tom čase stihol upratať ja. Neviem, čo by sa dialo, keby pribudlo ďalšie dieťa. Som za rovnoprávnosť a vzájomnú oporu, no zdá sa, že Alžbeta tento pojem vníma ako rozfúkaný vietor.
Nechcem rozbiť našu rodinu milujem dcérku najviac na svete. Lenže cítim, že pohár mojej trpezlivosti je už naplnený. Neviem, ako ďalej žiť za takýchto okolností. Komu by si držal palce ty, v tomto sne bizarnej rovnováhy?







