Denník 15. mája, Bratislava
Milenka môjho muža bola nádherná. Keby som bola chlapom, sama by som si presne takú vybrala. Poznáte tie ženy presne vedia, čo chcú. Chodia rovno, s hlavou hore, pokojne sa pozerajú človeku do očí, počúvajú, čo im hovoríte. Nemajú nervózne pohyby, nemusia ukazovať dekolt či holý chrbát, aby zaujali, majú v sebe niečo majestátne. Nikdy nepanikária, nikdy sa neprispôsobujú. Keby som si samu seba mala vymeniť, vyberiem si takýto opak.
Lenže aká som ja? Večne v zhone, na deti zvyšujem hlas, muža peskujem za jednu vec za druhou, všetko mi padá z rúk a nič nestíham. V práci kopa roboty, šéfka Lucia stále nespokojná, doma ma čaká len večná starosť. Nosím dokola tie isté džínsy a široké svetre, lebo žehliť blúzku alebo šaty je pre mňa hotové sci-fi. Netuším, kedy som naposledy držala žehličku v ruke. Aspoň že bielizeň zo sušičky je takmer rovná a s tým si vystačím.
No ona… ona bola dokonalá. Postava, chôdza, nohy, vlasy, pohľad… až sa mi nechcelo dýchať. Aj som nedýchala, odkedy som ju videla po prvýkrát. To bolo takto vo Vrakuni som bola vybaviť niečo do práce. Bola som hladná a skočila do prvej malej kaviarne, čo sa naskytla. Bolo tam ľudí po krk, našla som posledný voľný stolík v rohu. Sadla som si, prečítala si menu a keď som zdvihla zrak… seklo ma. Najprv som videla jeho môjho Pavla, spoznala som ho spredu aj zozadu, jeho pohyby, jeho smiech, a vedľa neho ju.
Držal jej ruky, bozkával jej prsty. Prevrátila som oči. Nuž jasne, že balady a vonné sviece, spanilé prsty. Ale musím uznať tá žena bola pôvabná ako jedna z tých krásnych levických panien z rozprávok.
Cítila som sa, akoby som sa popálila: pár sekúnd medzi kúskom bolesti a panikou, dýchať som si netrúfala. Len tak som v tej chvíli zostala sedieť a vnútri bolo prázdno. Žiadny záchvat žiarlivosti, žiadne slzy. Nič. Len ničota.
Pavol sa domov vrátil ako vždy usmiaty, pokojný. On je večný sangvinik, kľudný, s vynikajúcim humorom. Ja furt v strese, nervózna, hektická. On pôsobí, akoby sa ho nič netýkalo a ja by som si teraz priala požičať z toho jeho humoru aspoň kúsok.
Celý večer mi vŕtalo v hlave, či mu mám povedať pravdu: Tak čo, Paľo, aká je tvoja milenka? Videla som vás v kaviarni včera, je krásna, verím ti, brala by som tiež. Ale nehovorila som nič. Len som si predstavovala, ako sa potom začne potiť, začne sa vyhovárať a ja budem viesť ironický monológ: Tak, budeš nás zoznamovať? Mám vopred vybaliť kufre, alebo ostanem na gauči? Privedieš nám ju domov na bryndzové halušky?
Ale mlčala som. Ovinul ma rukou večer v posteli a hneď tvrdo zaspal. Opatrne som sa odsunula na kraj a ticho sa sama pre seba smiala. Presne takto rozmýšľajú ženy, ktorým sa to stalo rovno pod nosom, ale rady všetkých okolo uisťujú: To si si len namýšľala. Ona že nie, hovorím si… Ale možno zatiaľ spolu nespali, len sa obdivujú, šepkajú si, presne to tajné spojenie duší, pre ktorý sa robia také hlúposti. Paľo je v tom expert nič by na ňom človek nepoznal.
Prehadzovala som sa v posteli, mala som zvláštne sny červené kvety, cudzia žena v červených šatách. Zobudila som sa ráno rozbitá, pohybovala som sa spomalene, deti pripravila do školy ako vždy. Ten deň som stále rozmýšľala: čo mám vlastne robiť? Čo robia slovenské ženy, keď pristihnú muža s milenkou? Alebo mám hľadať na internete čo robiť keď má muž milenku? Gúglila som chvíľku, ale neprišla som na nič.
Nemám odpovede. Tak som žila ďalej, presne tak ako predtým. Všetko ako vždy. Pavol vždy doma, včas, deti pobehujú, v nedeľu ideme do kina, dve či maximálne tri noci za týždeň sex, rýchlo, nenápadne, bez zmien. Žiadny iný parfum, žiadny dôkaz na košeli. Možno som si v tej kaviarni len niečo namýšľala?
Nenamýšľala. Volala som mu v ten deň cez obed, nedvíhal. Tak som skočila do taxíka a opäť do tej kaviarne, celý čas som si pre taxikára vymýšľala, ako čakáme balík, práca volá. Pavlova škoda stala na parkovisku, práve s tou ženou vyšiel z kaviarne, nastúpili spolu a odišli.
Vbledla som, poprosila taxikára o pohár vody a potom predstierala, že niekomu volám, len som nahlas vykríkla do prázdneho mobilu: No tak už kašlem na vás a na váš balíček! Idem späť do roboty!
Aj teraz mi záležalo, čo si o mne ten taxikár myslí.
Keď sa žena dozvie, že jej muž má milenku, niečo sa v nej zvnútra zlomí. Rozviesť? Veď asi áno. A ak nie čo potom? Trpieť? Načo? Kvôli čomu?
Spomenula som si, ako sa pred pár rokmi niečo podobné stalo u našich kamarátov v Žiline. Jej muž sa skrýval, popieral, aj keď mali všetky dôkazy pred sebou. Vyhováral sa, že ho ktosi hackol, že to všetko je závisť konkurencie.
Pavol vtedy hovoril: Ja by som sa nikdy nevyhováral. Spravíš chybu, priznaj ju. Postaraj sa o rodinu alebo choď a zabezpeč, čo treba.
Vtedy som bola na neho hrdá hrdý, poctivý chlap. Ako ľahko sa súdi cudzia situácia. Ale keď sa do tejto hry dostaneš sám, zistíš, že všetka odvaha a zásadovosť ťa zrazu opúšťa.
Vošla som do tej kaviarne, sadla si k nim. Milenka na mňa pozrela, rozpoznala ma okamžite. Pavol zbledol, začal sa vrtieť na mieste. Boli ticho. Užívala som si ten moment ona okamžite vedela, kto som. Možno už o mne dávno vedela.
Pavol sa snažil niečo povedať, ale ja som ho zarazila rukou: To nie je to, čo si myslím, však? Usmiala som sa. Viete, nestáva sa to každému, ale čo už. Teraz si rozmyslite, čo ďalej máme deti, spoločný byt, starých rodičov. Vy ste dospelí, určite to zvládnete.
Pomaly som vstala, v dobre padnúcich, starostlivo vyžehlených šatách ako dávno som ich nemala na sebe! a s pokojom som odišla preč do rušnej Bratislavy.







