Pred Silvestrom sme s mamou zašli do Detského sveta na Námestí SNP v Bratislave. Tam, medzi pestrofarebnými hračkami a zimným osvetlením, mi padli oči na jedno šaty. Červené, hrubo pletené, so žiarivou modrou lemovkou na leme a rukávoch. Do obchodu sme šli len pre drobnosti možno nejaký sklenený prúžok či balík trblietavého snehu na stromček.
No ja som sa tam ako prikovaná zasekla pred tými šatami. Prosila som mamu, aby som si ich mohla vyskúšať. Objednali sa mi presne na telo, ako keby ich ušili na mňa. Okamžite mi začala v hlave bežať fantázia o Tomášovi, spolužiakovi, ktorého som tajne obdivovala. Predstavovala som si, ako ma na silvestrovskej besiedke uvidí v tých šatách.
Stála som tam, slzy sa mi tisli do očí a nechcela som šaty vyzliecť. Mama na to pozrela, povzdychla si a naklonila sa: No, výplatu budem mať už čoskoro poďme ich vziať. Cítila som sa pri pokladni ako v inom svete. V aute som od šťastia nemohla ani rozprávať.
Byt na Dlhých dieloch sme vyzdobili haluzami a vyrezávanými hviezdami, stromček voňal po lese V chladničke ostal len kúsok masla a námraza. Čakali sme maminu výplatu ako prvý jarný dážď. Vtedy sa ešte aj 31. decembra chodilo do práce, len vás pustili o pár hodín skôr.
Keď sa mama vrátila, vo dverách sa jej leskli oči. Výplatu zasa zdržali. V hlase mala trpkosť, v pohľade hanbu najviac preto, lebo vedela, že nebude poriadny stôl na oslavu. Ale ja prekvapivo necítila sklamanie, sviatočná nálada ma neprešla. Sadla som si k čiernobielej telke a pozerala zimné rozprávky, aké dávali len cez sviatky, keď ešte nebolo sto programov.
Boli sme dvaja, dva kanály, a hrniec. Mama uvarila zemiaky, pokvapkala ich maslom, nastrúhala mrkvu, posypala cukrom. A nič viac doma nebolo. Splašili sme si stôl, a keď mama usedavo plakala, chcela som ju rozveseliť. Sami neviem, kedy som začala plakať aj ja nie nad jedlom, ale tak, až mi srdce išlo prasknúť pre ňu.
Obe vošli pod perinu na rozkladací gauč, stisla som mamu a potichu sme sledovali silvestrovský program. Hodiny odbili polnoc. Na chodbe zrazu zahučali susedia so šampanským a spevom, všade cinkali poháre. My sme sedeli v tichu.
A tu zrazu vyzváňanie. Potom ďalšie, dôraznejšie. Mama išla otvoriť. Za dverami stála pani Františka, tá nevrlá susedka, čo sa vždy hnevala, že som nevyčistila schody alebo hlučne dupkám. Neznášala hluk z dvora, vždy krivila tvár. Teraz stála v papučiach, oči malá mierne rozžiarené, nič som nepočula, ale videla som, ako sa sprudka predrala do bytu, pozrela na zemiakový stôl a rýchlo odišla.
O dvadsať minút naše dvere niekto nielen zvoní, ale aj kopá. Až sme sa zľakli. Mama mi zakázala otvárať, sama vykukla na chodbu. Do izby sa vovalila babka Viera, v rukách tašky so všeličím: plechovky s rybami, plátok salámy, sklenený pohár so zaváranými uhorkami, polka varenej sliepky, cukríky a dokonca aj niekoľko mandarínok. Pod pazuchou jej trčala fľaša šumivého Hubertusu.
Babka Viera zvolala na mamu, aby nestála ako socha, schmatla nám uterák, poutierala mamke oči. Dorozdeľovala jedlo po stole a zmizla späť do svojho bytu, akoby sa nič nedialo.
Aj po sviatkoch bola babka Viera vládkyňou dvorov a schodísk; nikdy tú noc nespomenula. Ale keď po rokoch odprevádzali pani Vieru všetci zo vchodu na poslednej ceste, ukázalo sa, že ju každý vlastne miloval, že v domčeku pod Hradom každému v niečom pomohla. A že tá najprísnejšia susedka patrila k najväčším dobrákom v našich snoch.
