Dnes, keď som sedela na verande a pozerala do záhrady, znovu som si spomenula, ako mi Martin upravil celý dvor. Vyrovnal záhony, vysadil mi nové kvetinové klíčky a postavil altánok. Aj v dome bolo poznať poriadnu mužskú ruku. Áno, správne som si vybrala druhého muža. Martin bol správnou voľbou vo všetkých smeroch. Navyše aj zarábal slušné peniaze a rád ma rozmaznával drobnými darčekmi.
Raz mi v ťažkej chvíli povedal:
Veď ty si ma nikdy nemilovala, však? Vydala si sa za mňa bez lásky. Teraz ma opustíš, keď som ochorel
Neopustím! povedala som a objala ho. Si najlepší muž a nevzdám sa ťa pre nič na svete.
Niekedy Martin neveril mojim slovám. Jeho nálada bývala v poslednom čase horšia
Dvadsťpäť rokov som bola vydatá za Mareka a aj po toľkých rokoch som priťahovala pohľady mužov. Aj keď som nebola žiadna vychýrená krásavica, o obdivateľov nebola núdza už na základke za mnou chlapci utekali. Napriek všetkému som nikdy Mareka neopustila.
Žili sme spolu až do jeho smrti. Vybrali sme dcéru, Kristínu, vydali ju, jej muž ju zobral do Talianska, odtiaľ nám posielali nádherné fotografie a pozvania na návštevu. S Marekom sme sa však do Talianska nikdy nedostali. Asi mi to raz ešte Kristína splní. Marek však už odišiel navždy.
Jeho smrť bola absurdná nehoda v aute. Vraj mu za volantom prišlo zle, neskôr mi kamarátka lekárka Zuzana povedala, že mu možno zlyhalo srdce, dostal strach, nezvládol volant.
Možno omdlel, povedala som.
Viac už nezistíme, vzdychla Zuzana. Príčina: mnohopočetné zranenia nezlučiteľné so životom.
Bola som v šoku. Našťastie, Zuzana mi pomohla s vybavovaním všetkého. Dom, ktorý sme stavali celý život, zrazu ostal len pre mňa pre jednu ženu je pristaraný, priveľký aj prázdny. Aj keď niekedy, keď prišli hostia či Kristína na návštevu, zdal sa akurát.
Po rozlúčke s otcom dcéra otvorila tému predaja domu a môjho prípadného presťahovania do bytu či dokonca za nimi do Talianska.
Nie! vyhŕkla som. Tento dom som nestavala preto, aby som ho teraz predala. Ani do tej tvojej Talianska sa nemienim sťahovať. Veď som už tú vašu cudziu krajinu videla!
Mama!
Ach, Kristínka, usmiala som sa cez slzy. Veď len žartujem.
Všetko bolo odvtedy také nejednoznačné. Taký bol aj Marek starostlivý, ale aj náladový. Keď mal zlý deň, vedel mi vycucať všetky nervy. Odpúšťala som mu to bola som v srdci pokojná, príliš sa nezaťažovala. Tak sme žili dvadsaťpäť rokov. Šialené číslo
Kristína sa vrátila k mužovi. Ostala som sama. Ale poznala som samú seba vedela som, že dlho sama nezostanem.
Tak sa aj stalo. Pol roka som trpela, potom som sa postavila a všimla som si, že okolo mňa sa už motá pár nápadníkov. Aj mama za mlada len nechápavo krútila hlavou:
A čo na tebe vidia? Padajú ti k nohám ako hrušky! A že by si bola kráľovná krásy, to zrovna nie
Si dobrá, mama. Krása nič neznamená. Žena potrebuje šarm a charizmu. A malú iskričku navyše.
No, choď už, ženička, smiala sa a posielala ma na rande. Iný sa nájde.
Prešlo takmer tridsať rokov, ale nič sa nezmenilo. Ženy sa sťažujú, že po štyridsiatke niet poriadnych mužov, a mne sa v štyridsiatich šiestich práve objavili dvaja skvelí uchádzači.
Srdce ma ťahalo k Danielovi bol sympatický, inteligentný, slušný spoločník. S ním bola radosť rozprávať sa i ukázať sa medzi ľuďmi. Ale majstrom bol hlavne rečami. Cítila som, že do môjho domu vlastne nepatrí.
Druhý bol Martin jednoduchý, silný chlap. Trochu tichý, ale zlaté ruky, paličák v jadre. S takým by mohla žena prežiť hocičo. Avšak srdce nie vždy rozumie rozumu, a tak sa mi páčil o čosi menej.
Oženila som sa s Martinom. Daniel sa odvtedy so mnou nebavil, jeho sladké slová nestačili na bežný život.
Na našej svadbe Martin vypil dosť borovičky zaspieval, zatancoval, nechýbala veselá nálada.
Človeče, krútila hlavou Zuzana, ledva rok po Marekovi a už si znova vydatá! Ženy sa o chlapov bijú a ty stačí, že vyjdeš z domu
Ešte povedz, čo na mne všetci vidia, keď som nebola nikdy krásna! smiala som sa.
Ale že vždy boli o teba zápasy, to nepopriem.
Martin mi čoskoro celý pozemok premenil na záhradný raj. Vytrhal staré stromy, vyrovnal pôdu, urobil okrasné záhony, postavil altánok. Aj v dome bolo všetko tip-top.
Správna voľba, hovorila som si neraz. Zarábal, mal zlaté ruky, nikdy mi neodmietol splniť želanie.
Často som si vravela, že škoda, že som ho nestretla skôr. Zlato medzi mužmi!
Večery v lete sme trávili v altánku pri grile, Martin doniesol krásny stôl z masívu a lavice. Ja som sa spokojne usmievala a Martin mi na to len kývol:
Čo je, Martin?
Nič. Len sa teším.
Prvá manželka ho vraj len trápila. Ani nedúfal, že nájde ešte takú ženu ako som ja. Prežili sme spolu štyri roky pokoja a radosti, keď sa Martin začal sťažovať na únavu. Schudol, ľahko sa zadýchaval. A keď niečo vypil, bolo mu horšie.
Musíš k lekárovi! naliehala som.
Nepotrbujem, prejde to!
No Martin sa bál niečoho iného. Že ak by vážne ochorel, opustím ho. Vedel, že som sa zaňho nevydala z lásky, ale z rozumu. On si ma ale zamiloval od prvej chvíle, keď ma zbadal v obchode nervózne hľadať peňaženku.
Kto vie, čo si v nej našiel, povedala jeho mama, veď ani krásna, ani mladá…
Ale on nikoho iného nechcel. A bál sa, či ho ešte budem chcieť chorého…
Keď odpadol počas spoločného večera s našimi priateľmi, privolali sme záchranku. Držala som ho za ruku počas operácie. Diagnóza nádor pečene.
Rakovina?! vykríkla som.
Čakali sme na výsledky. Bola to našťastie nezhubná masa, ale už veľká.
Martina všetko vzalo. Jeho mama, pani Emília, mu nosila dovolené jedlá.
Synček, ty žiješ! Radosť by si mal mať! Kde je tá tvoja energia?
Nie som na nič dobrý, ani pracovať nemôžem, mám len päťdesiat, už som invalid
Do izby vstúpila som ja:
Čo tu nariekaš? Ruky-nohy máš, pečeň sa obnoví, vraj stačí päťdesiat percent. Ty máš ešte šesťdesiat! Daj tomu čas.
Vypísali Martina domov. Ťažko niesol, že sa rýchlo unaví, na prichádzajúci okrúhly sviatok sa netešil žiadny alkohol, jedlo diétne
Ja som s ním diétu držala tiež. Snažila som sa ho potešiť.
A čo bude teraz s nami, Marika? opýtal sa raz.
Ako myslíš? Mne je s tebou dobre.
Už keď som nevládal robiť, už asi nie som pre teba zaujímavý
To je hlúposť. Netvrď, že som s tebou bola len pre prácu. Je mi s tebou dobre stále. Drž sa!
Oblapila som ho zozadu, tvár oprela o jeho krk.
Ľúbim ťa, nikdy ťa neopustím!
Jeho rekonvalescencia bola pomalá, ale šla. Sviatok sme oslávili v altánku, bez tvrdého, s priateľmi, s čajom a hrami.
Ty si naozaj šťastlivec, Martin! lúčili sa.
Večer sme sedeli na gánku, vnímali hviezdy. Prvý raz po mnohých mesiacoch som videla, že je mu lepšie, že verí, že to zvládneme spolu.
Čo je, Martin?
Všetko je v poriadku, Marika.
No konečne, usmiala som sa a objala ho.
V ten večer sme si znova pripomenuli, aké je dôležité mať jeden druhého. Sme šťastní.
