Keď som sa vrátil domov, dvere boli dokorán. Prvá myšlienka niekto sa mi vlámal do domu. Určite si mysleli, že tu mám nejaké peniaze alebo cennosti, behalo mi hlavou.
Volám sa Ľudovít Horváth a mám šesťdesiatdva rokov. Už päť rokov som sám. Manželka mi zomrela a naše dospelé deti majú svoje rodiny a bývajú inde. Pokým neprídu silné mrazy, bývam v malom domčeku za mestom na okraji dediny, no na zimu sa vraciam do Bratislavy, kde mám dvojizbový byt. Len čo sa oteplí, znovu sa presťahujem do vidieckeho domu.
Dedinský život mám rád. Dobíjam baterky na čerstvom vzduchu, starám sa o svoju záhradku a ovocné stromy. Nie ďaleko je lesík, kde sa v lete dajú nazbierať huby a lesné plody.
Nedávno som musel na týždeň odcestovať do mesta vybavovať nejaké záležitosti. Keď som sa po siedmich dňoch vrátil, zbadal som otvorené dvere. Prvý šok niekto bol v dome. Asi rátali s tým, že tu mám ukryté eurá alebo šperky, prebehlo mi hlavou. Ale žiadne stopy po vlámaní, v dome všetko na svojom mieste. Iba na stole zostal tanier a ja nikdy nenechávam riad vonku, keď niekam odchádzam, obzvlášť nie na dlhšie.
Uvedomil som si, že tu niekto býval počas mojej neprítomnosti. Nahnevalo ma to. Preto som išiel rovno do izby, kde som našiel na gauči sladko spiaceho chlapca. Vtedy mi všetko došlo.
Chlapec sa pomaly prebúdzal a pozeral na mňa rozospatým pohľadom. Ani sa nesnažil utiecť, len si sadol a povedal:
Prepáčte, prosím, že som takto vošiel.
Hneď mi bolo jasné, že ide o slušné, skromné decko. Začal mi ho byť ľúto.
Ako dlho si tu býval? spýtal som sa ho.
Dva dni.
Nie si hladný? Čo si jedol?
Mal som pár žemlí so šunkou. Ešte mi trochu zostalo, dáte si?
Podával mi igelitové vrecúško s poslednými kúskami, už boli ozaj staré.
Ako sa voláš?
Šimonko.
Ja som Ľudovít Horváth. Prečo si tu sám? Stratil si sa? Kde sú tvoji rodičia?
Mamka ma často nechávala doma samého. Keď sa vrátila, vždy bola nervózna a kričala na mňa. Stále opakovala, že som jej životná chyba, že kvôli mne nemôže byť šťastná. Pred dvomi dňami na mňa zase kričala. Už som to nevydržal a utiekol som.
Možno ťa už hľadá?
Nemyslím. Nebolo to prvýkrát, čo som utiekol. Niekedy som bol preč celé týždne a ani si nevšimla, že tu nie som. Bezomňa jej je ľahšie. Keď som sa vrátil, nikdy som nevidel, že by bola úprimne rada.
Dozvedel som sa, že Šimonko žije s mamou, ktorá namiesto starostlivosti o syna radšej hľadá nového chlapa. Často bola preč u známych a chlapec sa musel starať sám o seba.
Bol mi veľmi ľúto, ale veľa som preňho urobiť nemohol. Ako dôchodca by mi žiadna sociálna služba nepridelila opatrovníctvo, a do detského domova Šimonko vôbec nechcel ísť. Nakŕmil som ho a dovolil zostať u mňa ešte jednu noc veď tu je bezpečnejšie než s jeho matkou.
Celu noc som nespal a rozmýšľal nad týmto chlapcom. Spomenul som si, že moja dlhoročná kamarátka, pani Mária Petrášová, pracuje na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Ráno som jej zatelefonoval, aby mi poradila.
Mária mi sľúbila pomoc, ale bolo treba trochu trpezlivosti. Už po troch týždňoch sa však všetko podarilo vybaviť a mohol som si Šimonka oficiálne vziať do starostlivosti. Chlapec bol nesmierne vďačný a šťastný. Jeho matka súhlasila vzdať sa rodičovských práv hneď, ako počula, že o Šimona je záujem.
Dnes sme už spolu a bývame opäť v dome na vidieku. Šimonko každému hovorí, že som jeho dedo. Ja som šťastný, že mi osud doprial ešte jedného vnuka.
Chlapec je veľmi múdry a bystrý. Túto jeseň nastúpil do prvej triedy v našej dedinskej škole. Jeho pani učiteľka mi často pochvaľuje, aký je šikovný rýchlo sa naučil čítať a matematika mu ide jedna radosť.
Vždy, keď vidím jeho úsmev, uvedomím si, že šťastie občas príde v tej najnečakanejšej podobe a že rodina nie je len o krvi, ale o srdci.







