POSLEDNÁ LÁSKA – Irenka, veď ja nemám peniaze! Včera som posledné dala Natálke, veď vieš, ona má dve deti! Úplne zronená, pani Anna položila telefón. To, čo jej práve povedala dcéra, nechcela ani v duchu opakovať. – Prečo je to takto? S manželom sme vychovali tri deti, celý život sme im všetko dávali. Všetkým sme umožnili vystúpať vyššie, majú vysoké školy, dobré posty. A mne na starobu nie je dopriaty pokoj ani pomoc. – Prečo si ma, Jožko môj, tak skoro opustil, s tebou bol život jednoduchší! – prebehlo Anne hlavou pri myšlienke na zosnulého muža. Srdce ju pichlo, ruka automaticky siahla po tabletke: – Ostala mi už len jedna-dve kapsule. Ak mi bude horšie, nemám si čím pomôcť. Treba ísť do lekárne. Anna sa pokúsila postaviť, no hneď si sadla naspäť do kresla – príšerne sa jej zatočila hlava. – Nič to, tabletka zaberie a bude lepšie. Čas plynul, ale úľava neprichádzala. Anna vytočila číslo najmladšej dcéry: – Natálka… – stihla povedať do telefónu. – Mama, mám poradu, potom zavolám! Anna vytočila číslo syna: – Synu, necítim sa dobre. Tabletky sa minuli, nevedel by si po práci… – syn ju ani nevypočul. – Mama, veď nie sme doktori! Zavolaj si záchranku, nečakaj. Anna si ťažko vzdychla, – Syn má pravdu! Ak do pol hodiny nebude lepšie, musím volať záchranku. Žena sa opatrne oprela, zavrela oči a počítala do sto, aby sa upokojila. Odrazu akoby z diaľky začula nejaký zvuk. Aha, telefón! – Haló, – len s veľkou námahou otvorila ústa. – Anička, ahoj! Tu je Peter! Ako sa máš? Niečo ma ťaťahalo ti zavolať, cítil som nepokoj! – Peter, necítim sa dobre… – Prídem hneď, vieš otvoriť dvere? – Peti, dvere mám v poslednom čase stále odomknuté. Anna pustila telefón z rúk. Siahnuť po ňom už nemala síl. – Nech, – pomyslela si. Pred očami jej bežali spomienky z mladosti: študentka Ekonomickej univerzity, dvaja usmievaví kadeti vojenskej školy s balónikmi v ruke. – Smiešne, takí veľkí a balóniky, – v duchu sa usmiala vtedajšia Anička! Ach áno, veď bol deviaty máj! Pochod, radostné oslavy! A ona, medzi Peťom a Jožkom, s balónikmi v ruke. Vtedy si vybrala Jožka. Bol priebojnejší, Peťo skôr uzavretý a hanblivý. A potom ich osud rozdelil: Ona s Jožkom išli slúžiť pri Bratislave, Petiho preložili do českých krajín. Stretli sa až po rokoch doma, keď už prišli dôchodky. Peti zostal sám, nikdy sa neoženil, nemal deti. Keď sa ho pýtali prečo… Mávol rukou a len zažartoval: – V láske mi nejde, mal by som začať hrať karty! Anna začula cudzie hlasy, rozhovor. S námahou otvorila oči: – Peťo! Vedľa neho stál zrejme lekár zo záchranky. – Nebojte sa, bude jej lepšie. Vy ste jej manžel? – Áno, – prikývol Peter. Lekár mu dal inštrukcie. Peter neodchádzal, varil čaj, staral sa o Annu a bál sa ju nechať samú. – Vieš, Anka, ja som ťa celý život miloval. I preto som sa neoženil. – Ach, Peťo, s Jožkom sme celý život žili pekne, vážili sme si jeden druhého. Ty si v mladosti nič nepovedal, netušila som, čo ku mne cítiš… Ale na čo to teraz rozoberať – tie roky už nevrátime. – Anka, prežime spolu to, čo nám ešte ostáva, šťastne! Koľko Boh dá, toľko budeme šťastní! Anna oprela hlavu o Petrove rameno a usmiala sa. O týždeň zavolala dcéra Natálka: – Mama, volala si, nemohla som, potom som zabudla… – Ach, už je všetko v poriadku. Vlastne ti chcem povedať, aby si nebola prekvapená: vydávam sa! V telefóne ticho, bolo počuť, ako dcéra zalapáva dych. – Mama, si normálna? Tebe už na cintoríne dávno píšu dochádzky a ty sa chceš vydávať?! A kto je ten šťastlivec? Anne vyhŕkli slzy, ale nakoniec pevne odpovedala: – To je moja vec! A položila telefón. Obrátila sa na Petra: – Priprav sa, dnes prídu všetci traja! – Zvládneme to! – zasmial sa Peter. Večer stáli na prahu všetci traja: Igor, Irenka aj Natálka! – Tak, mama, predstav svojho frajera! – začal posmešne Igor. – Veď sa poznáme, – prišiel z izby Peter. – Aničku milujem od mladosti, keď som ju minulý týždeň videl takto, uvedomil som si, že o ňu nechcem prísť. Požiadal som ju o ruku a ona súhlasila. – Počujete, vy starý klaun, vám už načisto šibe? Aká láska v takom veku?! – vykríkla Irena. – Aký vek? Veď máme len po sedemdesiat, ešte máme čo žiť. A vaša mama je stále krásna! – Tak, vy ste to vymysleli, aby ste z nej dostali byt, že? – s istotou právničky sa opýtala Natália. – Deti, hanbite sa, čo tu má spoločné môj byt? Veď vy všetci máte kde bývať! – Aj tak na ten byt máme nárok! – pridala sa Natália. – Mne netreba nič! Kde bývať, to ja si nájdem! – povedal Peter. – Ale prestaňte sa k mame takto správať, je to nechutné! – A ty si kto, prestaň tu mudrovať! Kto sa ťa na niečo pýtal? – vypenil Igor. Peter sa ani nepohol, stál a díval sa Igorovi do očí. – Som manžel vašej mamy, či chcete, alebo nie! – A my sme jej deti! – skríkla Irena. – A zajtra ju dáme do domova dôchodcov alebo rovno na psychiatriu! – prikývla Natália. – To teda nie! Poď, Anička, odchádzame! Išli spolu, držiac sa za ruky, neobzreli sa. Bolo im jedno, čo si ostatní myslia. Boli šťastní a slobodní! A starý lampáš im svietil na cestu. A deti, nechápali: Aká môže byť láska v sedemdesiatich?

POSLEDNÁ LÁSKA

Vierka, naozaj nemám peniaze! Včera som dala posledné euro Katke! Veď vieš, má dve malé deti!
Úplne vyčerpaná položila Anna Gregorová telefón.
Radšej by zabudla na to, čo jej dcéra povedala.
Prečo je to tak? Vychovali sme s mužom tri deti, snažila som sa pre nich urobiť všetko. Všetkých sme vytiahli do sveta! Všetci majú vysoké školy, dobré zamestnania. A teraz v starobe nemám ani pokoj, ani pomoc.
Prečo si ma tak skoro opustil, Jožko, s tebou bolo všetko ľahšie! pomyslela si Anna, obrátiac sa v duchu na zosnulého muža.
Srdce ju nepríjemne zvieralo, automaticky siahla po tabletkách: Už sú len jedna alebo dve kapsuly. Keď mi bude horšie, nebudem si vedieť pomôcť. No do lekárne by som mala ísť…
Anna sa pokúsila postaviť, no ihneď sa opäť zviezla do kresla: hlava i celý svet sa jej zatočili.
Nič, o chvíľu zaberie tabletka a bude lepšie.
Čas však plynul a úľava neprichádzala.
Vytočila číslo najmladšej dcéry:
Katka… stihla len zašepkať do telefónu…
Mama, mám poradu. Ozvem sa Ti neskôr.
Anna skúsila zavolať synovi:
Synak, nie je mi dobre. Došli mi lieky. Nemohol by si po práci… syn jej ani nedal dopovedať.
Mama, ja nie som lekár a ani Ty nie! Zavolaj si záchranku, nečakaj!
Ťažko si vzdychla Má pravdu, syn môj. Ak mi nebude lepšie ani o polhodinu, zavolám si záchrannú službu.
Anna sa opatrne oprela v kresle a privrela oči. Aby sa upokojila, začala si v duchu počítať do sto.
Zrazu akoby z diaľky začula nejaký zvuk. Čo je to? Aha, telefón!
Haló? s námahou otvorila ústa.
Anička, ahoj, tu je Peťo! Ako sa máš? Nejako som dnes nervózny, musel som Ti zavolať!
Peťo, je mi nejako zle…
Idem k Tebe! Otvoríš mi dvere?
Peťo, v poslednom čase ich mám stále odomknuté…
Anna pustila telefón z ruky, nemala silu ho zdvihnúť.
Nech je… pomyslela si.
Pred očami jej defilovali obrazy zo života: mladá dievčina, prváčka na ekonomickej fakulte. A dvaja fešní, udatní vojaci so stužkami v rukách.
Smiešne, takí veľkí a s balónikmi! napadlo jej vtedy.
Aha, veď to bol deviaty máj! Pochod, veselica! A ona s nimi, držia sa za ruky s Peťom a Jožkom.
Vtedy si vybrala Jožka. Bol živší, rozhodnejší, Peťo bol hanblivejší, uzavretý.
Potom ich osudy rozdelili s Jožkom odišli do služby do Nitry, Peťo skončil na východe v Prešove.
Až o mnoho rokov neskôr sa stretli v rodnom meste, keď muži už boli na dôchodku. Peťo zostal celý život sám, bez ženy, bez detí.
Pýtali sa ho prečo…
Len mávol rukou a žartoval:
V láske mi akosi nechodí karta, možno by som mal radšej hrať mariáš!
Anna akosi vzdialene počula rozprávať niekoho iného. S námahou otvorila oči:
Peťo!
Vedľa neho stál asi lekár zo záchranky.
Nič sa nebojte, bude jej lepšie. Vy ste jej manžel?
Áno, áno!
Lekár Peťovi niečo vysvetľoval.
Peťo sedel pri nej, pevne ju držal za ruku, kým jej naozaj nezačalo byť lepšie.
Ďakujem Ti, Peťo! Už mi je oveľa lepšie.
Výborne! Tu máš čajík s citrónom.
Peťo neodišiel. Staral sa o Annu, čosi varil v kuchyni. Aj keď jej už bolo lepšie, bálo sa ju nechať samu.
Vieš, Anka, celý život som miloval len Teba. Preto som sa neoženil.
Ach, Peťo, s Jožkom sme prežili pekný život. Vždy som si ho vážila. Mal ma rád. Ty si mi v mladosti nikdy nič nepovedal. Nevedela som, čo ku mne cítiš. Ale na čo to dnes riešiť, veď všetko je minulosť. Roky sa už nevrátia.
Anka, poďme tie roky, čo nám ešte Pán Boh nadelí, prežiť spolu krásne a šťastne. Koľko nám ide, toľko budeme šťastní!
Anna si položila hlavu Peťovi na plece, chytila ho za ruku: Poďme! a rozosmiala sa šťastným smiechom.
O týždeň sa konečne ozvala dcéra Katka!
Mama, čo si mi to volala? Nemohla som zdvihnúť, potom som zabudla…
Ach, to… Už je všetko v poriadku. Ale keď si sa už ozvala, aby nebolo prekvapenie idem sa vydávať!
V telefóne zostalo ticho, bolo počuť len, ako Katka zhlboka dýcha a prehŕňa si slová.
Mama, Ty si normálna? V Tvojej posteli už na Teba aj z cintorína čakajú, a Ty že sa vydávaš?! A kto je ten zázračný šťastlivec?
Anna sa stiahla, do očí jej vyhŕkli slzy, ale predsa našla silu pokojne povedať:
To je moja vec!
A zložila telefón.
Obrátila sa k Peťovi: Tak, dnes tu budú všetci traja! Musíme sa pripraviť!
Zvládneme to! zasmial sa Peťo. Už sme horšie prežili!
Večer sa naozaj objavili všetci traja: Igorko, Vierka a Katka!
No, mama, ukáž nám toho svojho “milenca”! uštipačne začal Igor.
Ale veď ma poznáte vyšiel z izby Peťo. Aničku ľúbim odmalička, a keď som ju videl minulý týždeň takú bezvládnu, pochopil som, že bez nej nechcem byť. Požiadal som ju o ruku a rada súhlasila.
Počúvajte, vy komik na dôchodku, už ste sa úplne zbláznili? Aká láska v tomto veku?! skríkla Vierka.
Aký tento vek? Slávime sedemdesiatku, a pred nami je ešte veľa rokov. A Vaša mama je stále krásna! pokojne odpovedal Peťo.
Vy ste sa rozhodli pripraviť túto krásavicu o byt, však? s tónom právničky povedala Katka.
Deti, spamätajte sa, každý máte vlastné bývanie! Anna sa ozvala.
Ale v Tvojom byte je aj náš podiel! doplnila Katka.
Nebojte sa, nič nepotrebujem, vždy si viem nájsť, kde žiť! povedal Peťo ale neznášam, keď ste na mamu útoční.
Kto si Ty vôbec dovoľuješ tu otvárať ústa? Kto Ťa o čosi žiadal? Igor sa rozohnil.
Peťo sa ani nepohol. Narovnal sa a pozrel Igorovi priamo do očí.
Som manžel Vašej matky, či sa Vám to páči, alebo nie.
A my sme jej deti! vykríkla Vierka!
A zajtra už ideš do domova dôchodcov alebo na psychiatriu! pritakala Katka.
Tak to určite! Anna, poď, ideme!
A odišli dvaja spolu, pevne ruka v ruke, bez jediného otočenia. Bolo im jedno, čo o nich kto hovorí. Boli šťastní a slobodní! Osamelá lampa im svietila na cestu.
A deti za nimi hľadeli a nechápali: ako môže byť láska aj v sedemdesiatke…