Voľba „A Fero je, ako vidím, statočne ženatý…“ – vzdychla Svetlana, sediac na lavičke v parčíku a zvierajúc v dlani papier s odporúčaním na zákrok. Spolubývajúce na internáte jej závideli, keď ju vídali v spoločnosti tmavovlasého, modrookého fešáka s dokonale oholenou tvárou – vraveli, že má šťastie na galantného džentlmena. Závidieť však napokon nebolo čo. Svetlana sa zachvela spomienkou na prvé a posledné stretnutie s Ferovou manželkou – tá si ju odchytila pred bránou fabriky, aby jej bez servítky vysvetlila, čo a ako. – Takže ty si tá Svetlana, však? – začala žena. – A vy ste kto? – preľaknuto sa spýtala Svetlana, neisto pod pohľadom vysokej, štíhlej blondíny so striebornosivými vlasmi. – Volám sa Oľga – manželka Fedora Mizinčáka. – Prosím? – Počuješ správne! – Ďalšia jednoduchá husička, – povedala Oľga pokojne, – koľko vás je, čo si myslíte, že ulovíte šťastie niekoho iného? – Čo si to dovoľujete? – Skôr by som sa spýtala: čo si to dovoľuješ TY? Ja som jeho žena a videla som ťa s mojím mužom. Namiesto toho, aby si sa hanbila a ospravedlnila, ešte tu vystrkuješ rožky… Ale to vedia len slušní ľudia, čo, ty očividne nebudeš ten prípad. Fedo mal takých ako ty… na prstoch rúk a nôh by som ich nespočítala. Spustila si sa so ženatým pánom, hanbi sa! Pre neho si len malé rozptýlenie, uži si a zabudni, tak to má on rád. Ani sa k nám nepleť. A máme dve dcéry, inak, chceš vidieť fotku? – Oľga jej pod nos strčila rodinnú fotku. – Tu! Dôkaz veľkej a čistej lásky. To sme boli v Poprade pred dvoma mesiacmi… – Čo odo mňa vlastne chcete? Starajte sa o svojho muža sama. – Aj budem, neboj. Nedávno nastúpil na fabriku, dobrý plat a hneď do našich životov vlezieš ty. Daj tomu pokoj dobrovoľne. Never jeho sľubom, Fedo sa rozvádzať nechystá. Je len otázka času, kým ťa pustí k vode. Koľko máš rokov? Tridsať? – Dvadsaťpäť! – urazene vyhŕkla Svetlana. – Presne tak. Ešte máš čas vydať sa, porodiť deti. Fera nechaj na pokoji. Viac Svetlana Oľgu počúvať nevydržala a ledva sa po vlastných odšuchtala preč od manželky svojho milého, ktorá jej v jedinej chvíli rozbila všetky ružové predstavy o budúcnosti. – Zradca… – šepla, so slzami v očiach, no nedovolila si na ulici ukázať slabosť. Nechcela, aby sa to po fabrike rozchyrovalo. Večer prišiel Fero s kyticou ako by sa nič nestalo – Svetlana ho s napuchnutými očami vyhodila. Prisahal, že s manželkou už dávno nič nemá, že sa rozvedú. Neverila mu. Dva týždne sa spamätávala. Fedo sa viac neukázal; len vždy odvracal zrak, keď sa stretli. Ale smola nechodí sama… Za ranné nevoľnosti a závrate vinila nervy, no čoskoro sa dozvedela krutý ortieľ: „Šesť týždňov…“ Stať sa slobodnou mamičkou – tej predstavy sa Svetla zľakla. Mala pocit, že všetci vedia a súdiac ju, lebo naletela mužovi, ktorého vlastne ani nepoznala. Fedi nespoznala pravdu hneď – čo mala robiť, pýtať si občiansky na prvom rande? Prsteň na Fedorovej ruke nebol. Až neskôr si uvedomila, ako ju zmiatlo, keď trval na utajení ich „vzťahu“ v práci. Bol podvodník a kvôli jej nevedomosti jej nebolo o nič ľahšie; navyše sa začali šíriť klebety o výstupe Oľgy pred fabrikou. – Som tehotná. – povedala mu na obednej pauze. – Zaplatím, len to daj preč. – zamrmlal Fedo. Na druhý deň podal výpoveď a zmizol z jej života. Svetlana vedela, že nesmie otáľať… Napriek varovaniam lekárky si vzala odporúčanie na „zákrok“. A tak sedí na lavičke a zviera papier, akoby mala stratiť poslednú oporu… – Súrne niekam idete? – prihovoril sa jej mladík v obleku s pugetom bordových chryzantém, celkom nečakane si prisadol k nej na lavičku. – Čo? – pozrela naňho ubitými očami. – Hodinky vám idú napred. – zasmial sa, ukazujúc na jej hodinky. – Vždy idú o desať minút dopredu… Už ich neviem nastaviť. – Krásne počasie, však? Skutočné babie leto. Mama mi vždy hovorí, že práve v takéto teplé dni spravila v živote dobré rozhodnutie a nikdy to neoľutovala. Máte aj vy v živote takú chvíľu? – rozrozprával sa cudzí chalan, spadol jej do života ako blesk z jasného neba. – Moja mama je úžasná! – ukázal palec. – Jej vďačím za všetko. – A otec? – vyhŕklo Svetlane. – O ňom sa u nás nehovorí. Viem, že mame to nie je príjemné… Ale nevadí. Vraciam sa zo skúšobného pohovoru. Vybrali mňa spomedzi desiatich uchádzačov do špičkovej firmy, a to nemám ani prax. Ťažko tomu uveriť… Prvú výplatu miniem na dovolenku pre maminku – pri mori ešte nikdy nebola. Vy ste boli? – Nie. – zahľadela sa Svetlana na jeho hrdý bordový kravát. Chalan žiaril od šťastia. – Dar od mamy – pochválil láskyplne, až sa jej pohľad roztopil. – Asi vás už nudím… No tak veľmi som sa chcel s niekým o radosť podeliť, vy ste smutná… Myslel som, že potrebujete spoločnosť. Svetlana len zavrtela hlavou – bol jej zvláštne blízky. Vyrušil jej tmavé myšlienky; jeho láska k mame bola úprimná a dojímavá. „Taká verná láska! – pomyslela si, – Šťastná je jeho mama… Keby som mala takého syna ja…“ – Tak už idem. Mamka čaká! Nedajte sa pohnáňať časom! – zasmial sa ešte. – Prosím? – Myslím vaše hodinky… – Aha. – usmiala sa jemne. Keď zmizol za rohom, Svetlana vytiahla odporúčanie, ktoré pred chvíľou tak kŕčovito zvierala… Roztrhala ho na kúsočky. Ešte dlho sedela v žiari jesenného slnka a dýchala vôňu listov. Na duši jej zostalo ľahko a teplo po tom cudzincovi, ktorý sa tak podobal niekomu blízkemu. Nie je sama. Tá pani vychovala syna sama, dokázala to. Škoda, že sa nespýtala na meno… Ale to už nie je podstatné. Vybrala si. *** O dvadsaťtri rokov neskôr… – Mami, meškám! – stál pred zrkadlom Stanko; mama mu dôsledne uťahovala nový bordový kravát na dôležitý pracovný pohovor. – Možno to ani nemá cenu… – Je to pre šťastie, verte mi, všetko bude dobré. Určite ťa zoberú… No, teraz si fešák! – usmialal sa Svetlana, odstúpila obdivovať syna. – Som nervózny, čo ak… – To je tvoje miesto. Neboj sa, odpovedz jasne a nezabudni sa usmiať. Si neodolateľný. – Dobre, mami – Stanko dal mame bozk na líce a vybehol von. Svetlana ho sledovala z okna – jej milovaný syn vykračoval ku zastávke. A vtom ju akoby bodlo elektrinou… Kde toto už videla? Ten mladík v parčíku, pred viac než dvadsiatimi rokmi… Stanko v obleku jej ho teraz tak pripomenul… Roky na tú chvíľu zabudla, a predsa… V pamäti náhle ožil zabudnutý okamih. Naozaj jej vtedy osud dovolil nahliadnuť na syna, ktorého chcela vzdať (aké kruté slovo), poslal signál, aby si vybrala správne a nasmeroval jej život? Prečo vtedy neprehodila viac slov, keď boli skoro rovesníci, prečo sa nespýtala na jeho maminku? Ale veď už to vlastne nie je dôležité… Všetko dopadlo úžasne… Poobede sa Stanko vrátil s obrovskou kyticou bordových chryzantém, ladiacou ku kraváte – a oznámil mame, že ho prijali. A ešte sľúbil, že ju vezme k moru. Nikdy tam predsa nebola. Nadišiel čas, keď sa postará on o milovanú mamu – pre ňu by aj hory preniesol, rieku obrátil späť. Takého syna má Svetlana. A hoc boli roky ťažké, vždy jej bolo ľahšie, keď sa k nemu túlila. Všetko zvládli, prekonali, nevzdali to. Svetlana nikdy, ani na sekundu, neľutovala, že porodila. Vybrala si správne. Tak to má byť!

Voľba

A Marek je pritom úplne ženatý vzdychne Vierka, sediac na lavičke v parku a zvierajúc v vrecku papier s odporúčaním na zákrok.
Spolubývajúce na internáte jej závideli, keď ju vídali v spoločnosti charizmatického, dohladka oholeného tmavovlasého modrookého muža, mysleli si, že mala šťastie na galantného spoločníka. Nebolo im však čo závidieť.
Vierka sa zachvela pri spomienke na prvé a posledné stretnutie s Marekovou manželkou, ktorá si ju počkala pred bránou fabriky, aby jej vysvetlila, o čo ide.
Tak vitaj, ty budeš asi Vierka, že? začala.
A vy ste kto? strhla sa a napäla pod pohľadom vysokej štíhlej ženy s popolavými vlasmi.
Ja som Lucia, Marekova manželka.
Čože?
Počula si dobre!
Ďalšia obyčajná, povedala žena úplne pokojne, vás takých je plný svet, nenásytky cudzieho šťastia.
Čo si dovoľujete?
Počúvaj, blondínka jej pevne chytila lakeť to sa skôr pýtam ja! Ja som jeho zákonitá manželka, videla som ťa s ním a namiesto toho, aby si sa hanbila, tak ešte robíš frajerku. U slušných by si padla od hanby pod zem. Ale to asi nie si tvoj prípad.
Takých ako ty mal už Marek kopu na prstoch oboch rúk i nôh by som to nespočítala. Zaplietla si sa so ženatým, hanba ti!
On je len lovec, vieš? Pre neho si len krátke dobrodružstvo. O pár týždňov zabudne aj na tvoje meno. Drž sa od neho ďalej.
Inak máme dve dcéry, chceš vidieť fotku? Lucia vytiahla rodinnú snímku a podala ju zaskočenáivi Vierke. Pozri, dôkaz veľkej a pravej lásky. Toto sme my v Tatrách pred dvoma mesiacmi
No tak?
A čo odo mňa chcete? Vaše problémy riešte doma.
Aj budem, neboj! On je tu nový vo fabrike, má solídny plat a teraz ty na našu hlavu.
Odstúp v tichosti. Never jeho rečiam, Marek sa rozvádzať nechystá. Nezabíjaj čas. Koľko máš? Tridsať?
Dvadsaťpäť! urazene vypálila Vierka.
No vidíš. Ešte si stihneš nájsť slušného muža a mať vlastné deti. Mareka nechaj na pokoji.
Vierka už nepočúvala. Nohy mala ako z vaty, krok za krokom kráčala preč od ženy, ktorá jej vtrhla do, donedávna šťastného, sveta a jedným šmahom zrušila všetky ružové sny.
Zradca šepkala Vierka, v hrdle jej narástol uzol, no nemohla si dovoliť ukazovať svoje city priamo na ulici. Nechcela šepoty v práci.
Večer, akoby sa nechumelilo, prišiel za Vierkou Marek s kyticou kvetov. Hoci sa dušoval, ako ich láska vydrží naveky a sľuboval, že sa rozvedie, vyhodila ho s opuchnutými očami. S manželkou si už dávno vraj nemajú čo povedať.
Dva týždne sa dávala dokopy. Marek si viac nedovolil nič, len sa tváril, že ju nepozná, a uhýbal pohľadom.
Jedna pohroma nikdy neprichádza sama Rannú nevoľnosť a závrate považovala Vierka sprvu za následok stresu, no neskôr pochopila: láska s Marekom priniesla ovocie.
Šesť týždňov, zaznelo v jej hlave ako rozsudok.
Vierka nechcela byť sama s dieťaťom. Veľmi sa bála. Mala pocit, že každý už vie, čo sa stalo, a pozerá na ňu zhora dôverovala človeku, ktorého vôbec nepoznala.
Marek jej svoj rodinný stav zatajil. Čo mohla urobiť? Žiadať občiansky preukaz na prvom rande? Prsteň nenosil nie každý ženatý ho má na prste.
A prečo sa vlastne nezamyslela, keď ju požiadal, aby ich vzťah ostal v tajnosti v práci?
Oklamal ju, no vedomie, že nepoznala celú pravdu, jej nebolo útechou. Pracovný kolektív si ešte odušu šepotal o Lucii, ktorá bola u sokyne.
Som tehotná. Vierka, v zúfalstve, za obeda zastavila bývalého milenca.
Zaplatím ti, len sa toho zbav. odsekol.
Na druhý deň Marek skončil a navždy zmizol z jej života.
Vierka chápala, že nemôže dlho váhať. Napriek upozorneniu lekárky si vzala odporúčanie na zákrok.
A teraz tu sedí na lavičke, krehký papier drží tak, akoby mohol každú chvíľu odletieť.
Ponáhľate sa? povedal mladík v obleku s obrovskou kyticou bordových chryzantém, keď si prisadol vedľa Vierky.
Čo? pozrela na neho prázdnym pohľadom.
Hodinky vám idú rýchlejšie. kývol k jej zlatým hodinkám.
Mne vždy idú o desať minút dopredu Neustále ich nastavujem, márne. konštatovala bez záujmu.
Počasie je dnes skvelé. Pravé babie leto. Mama hovorí, že v takéto dni spravila v živote správnu voľbu a nikdy to neoľutovala.
A viete čo? nechával sa unášať novopečený sused. Moja mama je jedinečná! ukázal palec. Som jej vďačný za všetko.
Otec? vyletelo Vierke náhodou.
O otcovi nikdy nerozpráva. Ani sa na to nevypytujem, vidím, že ju to bolí Ja som išiel zo skúšky na novú prácu. Zo všetkých uchádzačov si vybrali mňa robím teraz vo firme, aj keď nemám skúsenosti. Neverím stále…
Sebadôveru mi dala mama.
A už viem, na čo miniem prvú výplatu kúpim jej dovolenku pri mori. Nikdy tam nebola.
A vy?
Nie Vierka si zrazu všimla jeho bordovú kravatu.
Sympatický mladík žiaril šťastím.
Dar od mamy, pohladil kravatu, keď postrehol jej pohľad.
Asi vás unavujem, ale chcel som sa podeliť o radosť. Vy pôsobíte tak smutne
Myslel som, že sa vám zíde niekto, kto by vás rozptýlil. Otŕčam tu s rečami zbytočne?
Vierka iba zavrtela hlavou. Neznámy ju nevyrušoval. Jeho úprimné nadšenie a láska k matke stáli za uznanie.
Aká oddaná láska, pomyslela si s úctou, šťastná mama Keby som tak mala takého syna
Musím ísť. Mama ma čaká A vy sa nenáhlite!
Prosím?
To dávam odkaz vašim hodinkám, zasmial sa a ona sa pousmiala tiež.
O pár minút muž zmizol za rohom, Vierka vytiahla papier, ktorý predtým stískala ako o život, a roztrhala ho na malé kúsky.
Ešte dlho sedela očarená, vdychujúc podvečerný vzduch a slnečné lúče babieho leta.
Na duši jej zostalo teplo po tomto neznámom, no blízkom, zhovorčivom mladíkovi.
Už nie je sama. Neznáma žena vychovala skvelého syna len škoda, že sa nespýtala jeho mena Ale to už nie je podstatné.
Rozhodla sa.
***
Dvadsaťtri rokov neskôr
Mama, meškám! stojí pri zrkadle Stanko, mama mu starostlivo viaže novú bordovú kravatu na dôležité pracovné pohovory.
Nemusíš sa tak trápiť
Kravata je pre šťastie! Uvidíš, dobre to dopadne. Určite ťa prijmú dokončí a obzrie si syna v obleku.
Som nervózny, čo ak
To miesto je tvoje. Odpovedaj pokojne a usmievaj sa. Si neodolateľný!
Ďakujem, mami. Stanko ju pobozká na líce a uteká na pohovor.
Vierka ho sleduje z okna, ako kráča životom jej najdrahší človek.
Zrazu sa celý deň rozjasní, akoby ju niečo silno prekvapilo…
Kde už takéto niečo zažila?
Ten mladík v parku, pred viac ako dvadsiatimi rokmi
Stanko vo vyžehlenom obleku jej ho úplne pripomenul
Na tie roky dávno zabudla. A teraz spomienka ožila, všetko je späť.
Ako je to možné?
Naozaj jej osud vtedy ukázal, koho mala priviesť na svet, komu dala možnosť žiť, ukázal správny smer a Vierka sa rozhodla dobre.
Prečo vtedy nechytila príležitosť a nespýtala sa na meno toho chlapca, jeho mamy?
No už na tom nezáleží
Všetko dopadlo nádherne.
Po obede sa Stanko vrátil s obrovskou kyticou bordových chryzantém, ladiaciou s jeho kravatou, a oznámil jej, že ho prijali.
A ešte prísľub: tento rok pôjdu k moru, lebo ona tam ešte nikdy nebola.
Prišiel čas, aby on robil radosť svojej milovanej mame. Kvôli nej by zdolal hory aj obrátil tok rieky. Takýto má Vierka syna.
Bolo ťažko, bolo dobre Keď jej bolo najhoršie, privinula sa k jeho detskej hlávke a bolo lepšie.
Spolu všetko vydržali, zvládli a nikdy nestratili nádej.
Vierka nikdy neoľutovala, že priviedla Stanka na svet. Urobila najlepšie rozhodnutie pre seba.
Tak to malo byť.